ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

V Dolčinách pristal parník Polanda s nesmiernym štropotom a to „k mostu“, ktorý vyčnieva hlboko do zátoky štítiac prístav od južiny, chrlí celé spusty vody z mašiny a rozširuje zadušlivý ťažký dym z komína po čistom vzduchu. Sbehlo sa hrba sveta, všetko bodrý Dolčinci, čakajúc bohvie čo. Ináč sa nikto „neimbarkoval“ a z parníka vystúpil jeden jediný cestovateľ, mladý človek na hlave s čiapočkou a v haveloku. Nenosí batožinu v ruke, iba nepatrnú torbicu ani nevolá nosičov, aby mu čo vyniesli. Praobyčajný cestovateľ — možno prišiel do Dolčín a chce poznať náš ostrov, ktorý neužíva práve najlepšie meno v Dalmacii: menovite vzhľadom na intelligentnosť obyvateľstva. Zkadiaľ pochodí bajka, že na našom ostrove nemôže byť nič rozumného, dobrého, spôsobného, zdvorilého — ja neviem. No viem celkom iste, že jesto mnoho ľudí i múdrych, i dobrých a nadovšetko veliká hrba veľmi zdvorilých a úslužných.

Hľa pán Niko Rogač hneď! Pozrel si cestovateľa, neznámeho mladého človeka a sotva o ňom usúdil, že to bude „persona pulita“ človek honetný, pristúpil k nemu a pýta sa: „Či môžem čím poslúžiť vaše panstvo?“

„Ďakujem vám, pane, za laskavosť“ — odpovedá mladý človek akoby v rozpakoch. Snaď myslí, že náš pán Niko, veľkokupec a statkár, bude asi hostinský a prišiel hosťov loviť k parníku. A zdá sa, on by nechcel ísť do hostinca, našej „narodnej kafany“.

„Slobodno rozkážite!“ núka sa pán Niko ešte raz, vidiac jeho rozpaky. „Snaď ráčite do hostinca…“

„Ďakujem — skutočne som zaviazaný, ak by smel prosiť…“

„Ó prosím — slobodno. — Snáď sa uponížite ku mne na kávu!“

„Ďakujem“ — odhrna sa cudzinec — „ak by ste boli takí dobrí povedať, kde býva pán Juraj Durčić…“

„Á — šiora Dore!“ zvolal pán Niko. „To je ľahko. Tento veliký dom na nábreží, brána z tejto strany. No odprevadím vás kúsok, aspon do brány… Vari dáka záležitosť?“ pýta sa pán Niko.

„Také niečo a trochu návšteva,“ odpovedá cudzinec. „Ja som Vicko Okladina…“

„Okladina — Okladina,“ opakuje si pán Niko, položiac dlaň na čelo. „Á — na Rieke je dalmatínska firma Braća Okladina. A jedneho z bratov i znám, Stipe sa volá, spoznali sme sa, keď som chodil na Rieku. Z Pelišca kdesi pochodí, z ktorejsi dediny. Súci ľudia, statoční… Z ničoho i oni sa vyšinuli… A vari ste v rodine!“ zvolal pán Niko v očakávaní.

„I ja som z nich — najmladší brat…“

„A teší ma!“ zvolal živo. „Zvláštna česť — skutočne. A ja som Rogač, Niko, tunajší kupec — vlastne, čo kupec — troškár…“

„Pán Rogač!“ zvolal Okladina — „teší ma veľmi. Len prosím nie toľko skromnosti. Máme sa my naťahovať pekných pár rôčkov, kým sa vyškrabeme, kde ste vy. Pán Andrija na Rieke bude bez pochyby…“

„Môj brat, k službám… Nuž trápime sa, mučíme, ale neide, ako chodievalo. A vy viete najlepšie, čo urobila klausula. Taliansko víno nás poplavilo a my nevieme, ako vyplávať z neho. Pracuje sa k vôli práci a nie za zárobok — aby si nevypadol z praxi a v nadeji lepších časov. Lenže kedy prídu, kedy!“

Mladý Okladina šibol po ňom pohľadom výsmešným. Jeho ponosy naň veľmi nepôsobia. Vidí, že jesto v nich dosť pokrytectva, snaď niečo i pýchy, pod touto kôrou skromnosti. Iba na celý jeho hovor dodal: „Ja — načim sa boriť. Bez boja nieto pomoci…“

„Veď boriť — veď boriť,“ pokyvuje pán Niko hlavou smutne —

„Len aby borba nebola beznadejná… Ale a punto — veď ste vy rodina so starymi Darčićmi. To sú vám strýci a či ujci — vaša pani mama a oni brat a sestra! Skutočne zvláštne!“ A usmial sa.

„Ano ujci nám prichodia,“ dodal Okladina chladno.

„Ano — ano. Moja mať spomína vašu pani mamu… Boly priateľky. Vlastne — čo priateľky! Moja mať bolo sedliacke dievča a šiora Klementina z prvého domu. Nuž ale dobre si chcely. Spomína dosiaľ, čo to bolo, keď pani Klementina a váš pán otec… No i vy nepochybne viete, čo to boly za protivenstvá!“

„Tak trochu!“ A mladý človek sa zachmúril. „A čo — žije ešte vaša pani matka!“

„Či žije! Jako žije. Zdravý je to koreň! Osemdesiat dnes zajtra a nechybí ani jeden zub. Ľahká ako lastovica, iba k zime čo ju pochytí dýchavica. Ale ani to netrvá. Keby sa chcela šanovať: aká je, mohla by dožiť sto rokov — i prežiť… Bože môj, aké bývaly tieto naše staré. Hľa šiora Dore je ešte staršia, dva tri roky a aká! Každú nedeľu do kostola. A toto dnešné pokolenie: šťúple, zuby na nič, bolí žalúdok. Zmočiť nohy božechráň — prať na mori — smrť, ísť k peci — zapálenie a čo ja viem. Ako tie behaly, ako letely do každej roboty, ničoho sa neštítily, ničoho nebály a jednostaj zdravé!“

Mladý človek sa len usmial.

„Ženatý, prosím?“ pýta sa pán Niko.

„Ešte nie!“

„Lepšie, verte mi. Lebo čo je to? Starosti, jarmo. A keď ťa obsypú deti — počnú ťa skúbsť s jednej i druhej strany. Strach, choroba — každá nehoda. Slúchnite tých, čo zkúsili — lepšie takto…“

„A čo prospeje všetko — výstrahy a rady!“ zasmial sa Okladina. „Každý by chcel oprobovať, lebo ťa čosi navádza, že sa tebe nepovodí ako druhým, čo ťa vystríhajú.“

„To je pravda!“ dodáva pán Niko. „Svätá pravda. I so mnou bolo tak. Každý verí sebe… Ale nemyslite, že som obanoval. Keby sa mi bolo vrátiť, zas by sa oženil. Nevieš nikdy, čo je horšie. Takto sme oprobovali a tu sme a onak, ktovie, ako by bolo. Vidíme na starých ujcoch — im by tiež bolo všakovak, nech nemajú tú starú…“

Došli pod vysokú terasu, na ktorú sa vychodi hneď z domu Darčićovho: priestranú, obrátenú k moru. Obíduc ju prišli k bráne, otvorenej dokorán.

„No ja vás nechávam. Teraz už viete cestu,“ usmial sa pán Niko, dávajúc mu ruku a potriasajúc ňu srdečne… „A čo — ak sa smiem pýtať — neráčite zamýšľať urobiť dáky obchod… Tak kúpiť ktorý hektoliter…“

„Ja skutočne neviem,“ odpovedá Okladina. „Uvidím, čo mi z Rieky naložia…“

„Ak by ste, náhodou dačo chceli — prosím, neráčte prenáhliť… Svet drží tuho, upriamil sa na ceny a my — viete, čo môžeme dať! Bielo nad dvanásť, čierno deväť, opol tiež tak, deväť do desať… Oni si mívajú, že bohviečo pribudne. A ja sa bojím, že spadne. Italia sa nevyprázdni tak chytro — a ona pokazila ceny. Tedy, prosím, nekaziť…“

Okladina miesto odpovede potriasol mu rukou.

„Doprovodil by vás k nim,“ dodal už hlasom pritlumeným — „ale my a Darčići bočíme jeden od druhého. A prečo? Pre pletku — kúsok zeme, že bys’ ho čiapkou prikryl. Ale čo? Starí sú zatvrdilí my sa tiež nedáme — nuž hotová galiba…“

„A preci — čerti ho vedia, čo má za lubom,“ rozmýšľa pán Niko. „Na prechádzku len tak neprišiel, jeden Okladina… Ten chlap ide kupovať, našim ľuďom sa hozhorúči hlava: čo by sme my môj Niko išli poprezerať pivnice. Ej, smotánku necháme pre seba, i hanba by bolo…“

Okladina medzitým vošiel do domu Darčićovho. Z pitvora na pravo je kuchyňa, v nej celá hŕba ženských. Pán sa zastavil a pýta sa: „Či sú páni doma?“

„Šior Andrija sú hore, ale predvečerom prídu. Šiora Dore a šior Tomažo sú doma. Ostaňte slúžení“ — ponúkla ho slúžka už vyše štyricaťročná, utierajúc ruky o zásteru a naprávajúc zas šatku na hlave. „V tineli budú — nech sa páči…“

I otvorila dvere na tineli, jedálni, ktorá je hneď proti kuchyni.

Tinel je izba neveliká, (dosť) aspoň pomerne k domu, stôl, ktorý by sa môhol i vytiahnuť, ale sa nevyťahuje, lebo zriedka kedy zavíta sem viac hostí, dakoľko stoličiek, to je celý nábytok. Miesto kredence je v massivnom múri výklenok za sklenenymi dvermi, odkiaľ vyzerajú šaločky, poháre a kališky. Na stene obraz ktorejsi Matky božej, už začadený starobou, jediná okrasa izby.

V tejto izbe sedia starec i starena. On má čiapku na hlave, zpod ktorej vyzerajú vlasy biele ako srieň, dávno nepodstrižené. Škoda by ich bolo týkať proti zime. Nos mohutný, tvár oholená, iba čo biele fúzy zakrývajú ústa. Je to hlava mohutná, typická. Keď ju raz vidíš, už nezabudneš na ňu. Prsia sú tiež zdravé, klenuté, dôstojný podstavec takej hlave. Keď hosť vstúpil, starý sa podvihol zo stoličky, čo mu neide tak ľahko. Postenáva, popráva sa a podopiera na palicu ktorú držal medzi kolenami.

„Vitajte!“ víta hosťa hlasom hlbokým, zvučným ešte, keď tento (predstavil) pozdravil domácich. „Račte — sadnite…“

Okladina neslúchol, nesadol. Niečo rozčulený, bárs vedel, kam ide i umienil si, že sa zadrží chladno, ako k ľuďom cudzím, ľahostajným — preca rozčulený pristúpil k starcovi a preriekol: „Ja som Vicko Okladina!“

„Teší ma“ — preriekol starec — „prejdite — sadnite. A zabudol som — odpusťte šiora Dorothea“ — pokračuje pozrúc na starenu a v bystrých očiach i v markantnej tvári akoby bolo zahralo čosi jemnejšieho, i hlas akoby znel mäkšie, teplejšie — „ani som vás nepredstavil. Moja sestra — a ty už poznáš hosťa…“

Starena sa podvihla i urobila dva tri kroky proti hosťovi. Jej oči, sivé a živé i zvedavo a (načo tajiť?) i nežno hľadia na hosťa. V jej vpadlých prsiach preci len bije ženské srdce, ktoré s teplejšími citami ide v ústrety hosťovi — synovi sestrinmu, najmladšiemu, možno najmilšiemu. Hľadí mu pozorne do tváre, sviežej a mladistvej, ohorenej od slnca v ktorej tiež dominuje nos, známka fajty Darčićovskej. Hľadá či v ňom vynajde ktorú črtu ktorá by pripomenula „ju“, kým bola tu v starom „kaštieli“ — mladá, veselá, miláček rodičov i bratov, kým sa nezaplietla s človekom nehodným, obyčajným, nízkeho rodu — s mornárom a či už bol kapetan, Okladinom… A skutočne tieto čierne oči, sú jej oči i ústa i dve jamky… Čosi ju vábi, aby ho privinula, alebo aspon pohladila — no vzpamätala sa, stisla mu ruku.

Okladina tiež podľahol vlne citovej, ktorá sa zdvihla kdesi z hlboka. Mimovoľne mu sišla na um matka, ktorá pri boku svojho muža odpočíva v tôni cypruša na dedinskom cmiteri. Bola tiež takto malá, prihrbená, ale živá a veselá. Nosievala tiež tmavý čepček a v zime i šatku, práve ako táto starena tuna. Naplňovala dom radosťou a veselosťou — kde sa pojavila tam skrsla radosť a smiech. Všetko sa k nej vinulo, muž i deti. Synovia odrastení s radosťou sa vracali do domu, kde vedeli, že čaká teplé srdce matere. I čeliadka sa jej držala húževnato — v celom živote nepremenila slúžku štyri razy. To sa stalo že sa alebo ktorá vydala, alebo zrovna z domu Okladinovského presťahovala na cintorín.

Starena sadla a do tenkých, chudých prstov vzala zas ihlice a pletie.

Starý pán Juraj pýta sa hosťa: „Ako tam vaši?“

„Ďakujem, dobre,“ odpovedá Okladina zdvorile. Otázka starého pána, chladná i tonom bežným predložená, vyhasila v ňom i ten slabý plamienok rozpomienok. Upamätovala ho zas, čo bolo a čo je — aká je medzi nimi hrádza. Už už sa ju chystal prezradiť, uviesť druhý ton, dôvernejší a srdečnejší — no starcova otázka vsotila ho zas do hraníc púhej zdvorilosti. „Berieme v známosť, pane Darčić“ — myslí si Okladina. „Môžte byť istí, že sa vám od nás nebude nikto natískať…“ Čosi sa v ňom uvolnilo, cíti sa istejší, rozpaky, ktoré ho svieraly, padly od razu z neho. „A tak tedy od týchto čias vonkoncom cudzí…“

Starý pán zabúchal svojou palicou o podlahu, až sa dolu z pivnice dudňavo ozývalo. Vo dverach sa zjavila slúžka. Tá istá čo uviedla bola Okladinu.

„Ane, sprav kávu tuto panovi a s nimi sa odveziem i ja“ — dodáva žartom. „Káva sa môže piť kedykoľvek“ — vysvetľuje hosťovi — a ľula chutí lepšie. A šiora parona neviem, čo myslia“ — obrátil sa k starej panej s milým úsmevom. „To je ich vec…“

Pozrela naň sivým očkom zpod opršaného obočia a na svráskovaných ústach zjavil sa úsmev. A už zase švihajú ihlice medzi jej tenkymi prstami, sťaby mala niečo dohoniť.

„Kávu som zaraz postavila,“ oznamuje Ane — „a idú i šior Andre.“

„Tým lepšie, budeme piť všetci.“

V tú istú chvíľu ohlásily sa v pitvore mnohonásobné kroky. Daktoré odznely kdesi v kuchyni. Do izby vstúpil starý pán, mohutnej postavy, šedivý ako jabloň. Zpod čiapky mu poletujú biele jemné vlasy, pod nosom, tiež mohutným sú fúzy biele, ktoré siahajú skoro k uchu. Na tvári sa belie strnisko, narastené od nedele. Tvár ináč plná, skoro bez vráskov, ktoré sa len naberajú okolo očí, pleť jemná, biela, ňou sa rozlieva ružový nádych, že ktorákoľvek dáma by ho mohla závidieť.

„Tedy i ja doma, chvalabohu!“ zvolal hlasom hlbokým, zvučným. „Ane, kávu — zima je!“ Až teraz spozoroval, že v izbe je hosť a pozerá naň prívetive zpod šedivého obočia.

„Tu máš Andre, hosťa,“ začal pán Juraj. „Pán Okladina.“

Pán Andre ešte raz si ho obzrel, zarazený trochu, ale oko sa mu vyjasnilo zaraz a nadobudlo prívetivosti. „Teší ma — sadnite, sadnite. Dore, daj mi kabát — tuto kepenisko váži sto centov…“

Stará pani drobným krokom ide do susednej izby a nesie krátky kabát futrovaný zajačinou, šedivý tiež od staroby.

„Hádam si uznojený, Andre. (B) Preobleč sa“ — radí mu starostlive.

„Ah — čo! Pletky! Daj ty kabát!“ A postenávajúc obliekol ho konečne. Sadol k stolu, proti hosťovi a usmial sa naň. „Naša pani myslí, že sme z pavučiny — jednostaj sa preobliekaj… Tedy vy prišli — pekne, pekne…“ pokyvuje hlavou, kým v Okladinovi čosi tvrdne a chladné ako ľad vlihá sa na dne srdca…

Ane doniesla kávu v malých šialočkách a rozostavuje ju pred každého.

„Ukáž hospodarici, čo sme doniesli, Ane,“ rozkazuje pán Andre. „Veru, neprišli sme s prázdnou rukou, šiora Dorothea. Uvidíte…“

Vo dverách sa zjavila Ane a za ňou šarvanec asi pätnásť ročný. Slúžka drží dve jarabice, ktorým sa hlavičky okrvavené opáľajú i krýdla sú opustené…

„Jarabice!“ zvolala stará pani natešená a dvíha sa, že pôjde k dverom. Ale už ju predbehla Ane a podáva jej ich. Ona ich ohmatáva, poťažká v rukách a rečie: „Pekné sú — tučné…“

„Teraz im je vrchovisko!“ zvolal pán Andre tiež natešený. Jesú dve kŕdle, ale na mňa neprišly. Toto zastrelil Lovre.“

„Bravo Lovre!“ zvolal pán Juraj, pokyvujúc hlavou. „Evala ti!“

Šarvanec nad pochvaľou vážneho pána začervenal sa a premína sa.

„Musíme ich napopáckať — čo ako!“ — zastrája sa pán Andre. „Škoda by ich bolo opustiť — dobré sú… Ale je tam i zajac — figliar, našiel som mu brloh. Nech len zaduje bura, počkaj ty kume, zaprášim ti ja do kožucha!“ A rozosmial sa chutne.

„Či je zima vonku?“ pýta sa pani.

„Zima? Keď sa spustíš k moru, nuž poťahuje. V Prodolcoch je ako v škatuli, na poľudnie i pripeká… Bôb i hrášok sišiel pekne. Radosť pozreť…“ zvestuje pán Andre, celý oduševnený poľom a jeho krásami. Oči sa mu usmievajú, len keď pomyslí, ako je tam pekne: medzi vinicami, v sadoch olivových. Všetko je tak veselé, vysmiate, zo stráne, porastenej krovím zneje hvizd a škrekotanie drozdov, vo vzduchu sa ozve trepot krýdel — to divé holuby zdvihly sa z viníc, kde sa pásly a letia do vrchov. Dakedy zas mihne tôňa zemou, obliatou slnečným svetlom. To je vrana osamelá, kváče v povetrí a poberá sa kamsi hľadať spoločnosť. A keď sa nakochá i tým pohľadom, schytí pušku a ide za jarabicami, alebo sa utiahne do domku a odpočíva…

Pán Juraj je dosť ľahostajný, jeho tieto krásy nezanímajú. On najradšej doma, menovite proti zime. Keď sa mu zažiada poprechodiť sa, dostačí mu i terasa. On je skoro celý deň pri pani Dori, prehodí tu i tu slovo a zas sa zamyslí nad čímsi ďalekým dávnym… Keď sa mu zažiada zábavy, ide do kaviarne a drví celé odpoľudnie preferanc alebo tercil, kde sa hrá o kávu a len málokedy o krajciare. Ináč groší ani nedrží pri sebe: ak ktorý šestáčik na kávu, alebo ak by ho stretol ktorý žobrák. Pokladníkom je pani Dore. Ona inkasuje za víno za ocot i za olej, alebo za mäd. Lebo to všetko predávajú Darčićovci — vlastne nie, slúžka Ane meria na litre a žajdlíky a donáša panej šestáčky…

Okladina nazdával sa, že preci len vyjavia dačím, čo sú mu oni, čo im je on. Aspon že ho prijmu s rozpakami s akymi on prišiel ku nim. No teraz, keď sa i v tom sklamal, banuje, že vôbec prišiel k nim. Môhol tým istým právom ísť i do narodnej kafany.

„A ako ide na týchto stranách víno?“ pýta sa konečne, upadnúc v ton kupecký. „Predalo sa ho čo?“

„Mňa sa nepýtajte — o to sa ja nestarám,“ odpovedá šior Jure. A skutočne čo žije nenakukol do pivnice, ani sa nespýtal, ako ide víno.

„Vína jesto — predalo sa málo, alebo nič,“ odpovedá šior Andre. „Naši kupci skupujú prv inde a nás nechávajú na chvoste. Rátajú, že čím pozdejšie, tým lacnejšie. A nám daromné kelčíky a opletačky…“

„A vaše? Či by ho môhol vidieť?“

Šior Andre pozrel na brata, čo ten o tom myslí. Bárs sa nestará do ničoho, je preci starší, hlava a gazda. Stisol plecia, akoby chcel povedať: „A čo ma trápiš? Rob čo chceš, len nech mne bude dohánu…“

„A my poďme — pozrime!“ svoluje šior Andre. „Mne len výhoda, že nebudem mať s istymi ľuďmi do činenia, ktorých ani na oči nemôžem…“

Vybrali sa a za nimi podopierajúc sa i šior Jure. Nemálo sa zadivili v kuchyni, keď videli šior Andru s ohromným kľúčom od pivnice a za nim šior Jure. „Ani toto sa ešte nepridalo“ — poznamenala Ane. Hospodár nepozreli do nej od rokov a rokov.“

Okladina len hodil po pivnici okom a už vie na čom je. „Ako za krčaha kráľa,“ myslí si škodoradostne. „Moji (strýc) ujci sú starí, ale ich pivnica nepomerne staršia.“

Nuž velikých novôt nevidíš tuna. O filtroch ani nehovoriť. Mušt sa nalieva mechami do sudov, i to sudov z mäkkého dreva — i necháva, nech vyvre. Potom už hlavná starosť, aby sa čím skôr predalo. Lebo čím viac stojí v týchto miestnosťach, tým je väčšie nebezpečie, že sa zamúti alebo práve zosmradne. Ešte je najvýhodnejšie, keď zoctovatie. Ocot sa môže predať, dakedy i lepšie od vína.

Okladina koštuje sudy rad radom. Nehovorí ani slova, iba srká z pohára, rozlieva víno jazykom o podnebie. Konečne riekol: „Ešte by sa dalo kúpiť všetko, okrem týchto dvoch sudov. Pravda museli by sme ho zaraz pretočiť. Tieto dva sudy išly, jeden na ocot, druhý na brsatu…“

„Predá sa v lete na drobno“ — odpovedá šior Andre. „My každý rok tak. A neutratí sa nikdy a neraz zarobí. A pretočiť — nemáme sudov.“

„O to malá starosť,“ riekol Okladina. „Sudy by ja poslal, vyriadené, len pretočiť do nich. Beztoho, ak kúpim, pretočiť by ho musel ak nie zaraz, tedy pozdejšie. A tu treba zaraz.“

„Eh, ako vy viete,“ pristáva šior Andre. „Ja myslím, že ešte mohlo stáť na feci…“

„To už nie, zamútilo by sa.“ A Okladina má na jazyku poznámky, čo tu všetko chybí, čo by sa tu žiadalo. „Nie — my sme si cudzí: každý nech hľadí svoj osoh a koniec… Čo by sa tu všetko dalo vykonať! Aké vína produkovať! Len trochu popreberať hrozno, sortírovať — odlúčiť aspon z väčšieho súce od nezdravého: a víno na div. Nuž ale ako: taká stará familia, prosím ťa, Darčići: a oni by mali sortírovať hrozno! Všetci dožovia by sa v hroboch poobracali, keď by sa ich drábi mali pošpiniť prácou…“

„A cena?“ pýta sa šior Andre.

„Cenu mi udajte vy a ja uvidím, či môžem prijať lebo nie.“

„Keď je nie urobená!“ poznamenal šior Andre.

„To je ľahko! Vy ste prvá pivnica v Dolčinách — môžte si dovoliť i ten luxus, aby ste urobili cenu.“

„Mne je ťažko, nerad by sa oklamať.“

„Ja na to nešpekulujem,“ odpovedá Okladina s hrdosťou. „S kým mal Okladina styk, nikto sa nemôže žalovať, že bol oklamaný…“

„Brat to nerozumel v tom smysle,“ chlácholí ho šior Jure. „Kto by povedal“ — myslí si starý pán — „že v takom kupčíkovi bude toľko pepra!“

„Čo sa ceny týka, tedy ja vyrukujem sám“ — začal Okladina. „Biele trinasť, červené deväť. Rozmyslite, ak vám zodpovedá — prímite. — Iba si vyprosím z každého suda muštru.“

„A to na čo?“ pýta sa šior Andre s nedôverou. „Vari sa bojíte, že vám ho shumpľujeme a dáme horšie miesto tohto…“

„To nie!“ odpovedá Okladina. „Také staré meno je nám dostatočnou zárukou.“ A zrak mu šľahol ako by s výsmechom na oboch starcov. „Ale muštre musíme mať, aby sme zvedeli, aké je víno, koľko v ňom alkohola, lebo ináč nevedeli by sme sa vyznať…“

S tým sa obrátil k dveram a doložil ešte: „Ja mám ešte všeličo vybaviť. Ale sa zase ohlásim a potom mi zdelíte, čo ste rozhodli…“ A poklonil sa hlboko.

„A čo!“ zvolal pán Juraj — „na večeru nebudeme mať šťastie i na noc? Zdá sa, že dnes nemáte parníka.“

„Veľmi lichotivé pre mňa!“ A zase sa im poklonil hlboko.

„Mne sa Andre, vidí, že sa nám vysmieva tento fafrnok,“ poznamenal pán Juraj, udrúc palicou o zem. „Spomína staré meno — i také haraburdy. A keď povedal „Okladina“ videl si, ako to vypovedal? Ani dáky Morosini!“

„Ah čo!“ zvolal šior Andre. Mne sa vidí, že nám núka dobrú cenu: ja by ju prijal. Nech vidí tento tuna Nogač a či Rogač, že nie je celý svet jeho…“

„A či sa ti ja pletiem do čoho? Ty si gazda — rob čo chceš.“

Okladina medzitým sa vyvliekol do dediny, do úzkych uličiek a dvorov. Vypytuje sa na víno, vedú ho do pivničiek, dávajú mu i koštovať: ale na každej bečke, čo je súcejšia, nachodí velikými literami písané: Rogač.

„A kedy ste to predali?“ pýta sa.

„Len toť, pred chvíľou.“

„Počom?“

„Ako budú dávať druhí, tak i my…“

„Pekne!“ pokyvuje hlavou Okladina. „A či bude kde v dedine vína?“

„Všade bude, čo nevybrali pán Niko.“

„Hm — povedzte pánu Nikovi, že má veľmi dobrý vkus. Vie vybrať, čo by i ja vybral.“ A zamyslel sa, či by sa nemal odslúžiť úskokom za úskok: kúpiť dvacať lebo tricať hektolitrov po pätnásť bielo a po dvanásť červené… „No nie — on ma prosil, aby mu nekazil ceny a ja som na poly sľúbil. A ja som ho neprosil, aby mi nešiel pred nosom posberať smotánku. On ťa previedol šior Vice môj — a ty teraz mlč…“

Tak už ani nešiel do druhých pivníc. „Jeho oprsky nebudem voziť na Rieku. Dosť mám na pomyjach z aristokratickej pivnice mojich veľkomožných ujcov. Nuž ale i hodno dačo obetovať, aspoň si ich poznal…“

Poberá sa poľahúčky na nábrežie a všeličo sa mu vrtí v hlave. Keď sišiel dolu, usmieva sa spokojne…

Pred moderným domom, vlastne magazinom stojí pán Niko Rogač.

„No — ako sa má vaše panstvo!“ zvolal, dvíhajúc klobúk. „Či sú starí doma?“

„Doma,“ odpovedá nevrle. „Ja som vykonal hlúposť, zakúpil som ich pivnicu. No ufám sa, že neprijmu cenu, čo som ponúkol. Chcel som sohnať jedno šesťsto hekto ľahšieho vína — dobre sa mieša s tymi ťažšími. Bol som v dakoľko pivniciach — ale čo je súce, všade nachodím vaše meno. Nuž priznám sa — ja som podľahol.“

Pán Niko pozerá naň ustrašeným okom. „Pre Boha — ja som vás nechcel uraziť. Bolo by mi nekonečne ľúto — ja si vážim…“

„Urážky v tom niet.“

„Ale ani úmyslu zlého — prosím!“ A pán Niko zdvihol prst ako na výstrahu. „Ja som potreboval okamžite čosi vína, tak som si šiel vybrať, čo mi zodpovedalo.“

„A vášmu vkusu som vzdal zaslúženú chválu,“ poklonil sa Okladina s úsmevom.

„Ozaj? Koštovali ste?“ zvolal živo.

„Bol som tak smelý a kde je vaše ctené meno — tem je tovar extra.“

Pán Niko sa rozosmial. „Ah, či sa vy viete posmievať! Vzal som, čo pod ruku prišlo — tak, na slepo…“

„No no! Hovorte vy mne!“ rozosmial sa Okladina. „Teraz mi už nepozostáva len vás prosiť o niečo.“

„Prosím — rozkážte, ja som vám k službám.“

„Ďakujem, ja by chcel mať bárku na štyri veslá, hneď po polnoci keď výnde mesiac. Vídím, tu mi ruže nekvitnú. Idem ja na môj ostrov a vyvediem vám tam, čo ste vy mne na Dolčinách.“

„Dobre — ja vám najdem Špiru a Kuzmu. I ja s nimi chodievam súci sú ľudia.“

„Pekne. Druhé by bolo, že by chcel vidieť vašu pani matku!“

„Prosím — prosím! Čiže ju bude tešiť. Keď som spomenul, koho som videl, nedala mi pokoja: „Doveď mi ho Niko, doveď!“ práve som vás chcel prosiť… oh s akou radosťou! A či by ste nás“ — dodal hlboko snímuc klobúk — „nepoctili na večeru? To by bolo niečo!“

„Ľutujem, ale už som pozvaný do kaštiela…“

„Ah — to mlčím — to je niečo iného… Niečo lepšieho, ako tam nemôhol by vám ponúknuť, preto sa pokorujem. Ináč ľutujem, že som nemal predvídavosti a nepojal vás zaraz ku mne. Ale takto málo by sme vás boli užili, keď sa toľme ponáhľate.“ Toto už hovorili cestou k domu pána Rogača. „Nuž ale čo nebolo teraz môže byť najbližší raz. A čo — keby ste nám posvätili ešte zajtra. Bolo by tak milé našej starej i vašim ujcom.“

„Pánov Darčićov prosim nemiešajte do toho. Im je náramne ľahostajné, či som ja v Dolčinách a či dakde v Jazernici… Ináč viete aký je náš obchod: ak sa nepoponáhľaš vezmú ti zpred nosa najlepší tovar a ty budeš na Rieke stýkať zuby pred plnymi sudami a pozerať aký má odbyt firma Braća Rogač.“

„Hahaha!“ rozosmial sa pán Niko. „Vy ráčite byť náramne žartovný. Skutočne škoda, že sa tak málo vidíme.“

„A ešte jednu prosbu“ dodal Okladina. „Pánom v kaštieli som ponúkol za biele (dvanásť) trinásť za červené devať. Neviem či pristanú. Čo ako ja sa cítim viazaný, ak oni pristanú. To som sľúbil v nadeji, že sa mi podarí shonobiť náklad. Takto, keď nákladu niet, mne sa neodplatí pre dvesto hekto semka ustávať s loďou. Chcel som tedy prosiť, či by ste vy neprevzali pivnicu Darčićovskú za tú istú cenu…“

Pánu Nikovi sa predĺžila tvár a naskočila na ňu črta zamyslenosti.

„Hm — záležitosť vskutku fatálna! Dvoch vecí som sa bol zariekol, nadhliadať cudziu dievku a manipulovať Darčićovskú pivnicu. Lebo dievku neuhľadíš — nezvieš, len keď sa ti prihodil čert a Darčićovská pivnica je vychýrená na ocot a brsatu: tú tiež neuhľadíš. Usilujte sa vy dákym fíglom striasť takého diabla. Ja som s ich vínom mal na Rieke veľké trápenie — filtroval som ho dva razy — a nie, vždy len ide mutné.“

„Odpusťte tedy, že som bol tak smelý…“

„Prosím — prosím… Ľutujem skutočne… Ah — tu je môj Špiro!“ zvolal ukážuc človeka s hustou čiernou bradou a brčkavými vlasy pod mornárskou čapicou. „Špiro, po polnoci keď výnde mesiac prebudíš tohto pána — budú spať v kaštieli — a presadíš ich na ostrov“ (susedný). Naši zovú susedný ostrov jednoducho „ostrovom“. „Zavoláš, to sa rozumie i Kuzmu.“

„Dobre je, paron Niko!“ odpovedá pomorec.

„Či treba závdavok?“

„Mne neslúži,“ odpovedá Špiro — „ja som istý v reči.“

„A cena?“ pýta sa Okladina.

(„Desať) Šesť, ako platieva každý…“

„Dobre — tedy po polnoci, ale iste,“ dokladá Okladina.

„Netreba sa vám trápiť — moja starosť,“ odpovedá Špiro. A dotknúc sa prstami čiapky, odchodí hojdavým krokom na nábrežie.

„Statočná chlapina — nasypte mu plnú barku dukatov, nezhyne vám ani jeden,“ chváli ho pán Niko.

„Ako všetci naši pomorci,“ odpovedá Okladina. „Tak sa zdá, že statočnosť v dnešné časy všade je prenasledovaná a útulok našla len medzi týmto národom, ktorý jej doložil i hrubianstva trochu…“

„To už hej — hrubiani sú všetci. Ale lepší statočný hrubian ako lichotivý klamár.“

„Svätá pravda.“

„Ah — my sme tedy doma!“ zvolal (šior) pán Niko, keď obišli vysoký múr a stali pred bránou do červena natretou. Pred nimi sa otvára dvor veľmi priestranný, akých najdeš v Dolčinách málo, menovite v prostriedku dediny, kde sú domce husto jeden pri druhom — a vo dvore dom na poschodie, bez okrás, v triezvom štyle dalmatinskom s mohutným krovom z tľapák vymazaných vakovkou. Vyskočil proti nim veliký pes, zabrechal, sliepky vykríkli. „K vôli starej musel som sa tu stavať. Dolu na nábrežie ona ani za svet. Nemôžeš mať ani zahrady, ani hriadku šalátu alebo zelia — ja ti tam neprivyknem. Ani sliepky by nemohla držať… Nuž stará stvora — treba jej bolo vyhovieť. A dolu mám iba magazíny — dobre i tak, je pohodlnejšie, viac priestoru. Stálo ma groša, menovite grunt, ale čo netreba pozerať na krajciar… Tedy prosím — ráčte!“