ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ja, ako som spomenul, nemal som vlastne pilnej práce na argentínskom plese. Na cestu som sa vybral zo zábavy; pripojil sa k priateľom, ktorí mali ísť sem. Hlavné mi bolo vydýchnuť si v božej prírode; či sa to malo stať tu, alebo inde, na to som nehľadel.

Ťažko udusiť náklonnosti, ktoré nosíš zakorenené od detinstva. Hoci sa neohlášajú, to je len naoko; čakajú pritajené. Keď nadíde príležitosť, ich semä vzíde, vyhúkne v bylinu, že sa už nedá udusiť.

Ja som sa teda vybral túlať, poddajúc sa ich naliehaniu. Išiel som bez určitého smeru a cieľa, bez práce a starosti, kam sa iní vyberajú po práci a z povinnosti. Im sa ani nesníva a vôbec nikomu, čo je rozvažitý, hľadať v kampe zábavy a kratochvíle. Tu je samota, prázdne polia; načim ísť neraz deň, kým trafíš na človeka. Keď sa s ním snímeš a lepšie si ho poobzeráš, presvedčíš sa, že je nie z tvojej cechy; nemá pred očami ako svoju prácu a lopotu, nepozerá na nič iného ako na starosti, čo súvisia s prácami v kampe a okolo statku. Najviac ak spozoruješ pri ňom netrpezlivosť odtisnúť čím skôr robotu, vymotať sa z týchto samôt, vrátiť sa medzi svet do mesta, kde je ruch a veselý spoločenský život.

Nemal som druhého cieľa a záujmu, ako vydýchnuť si slobodne, poobzerať sa v kraji, čo sa v ňom robí, ako v ňom žijú. Mal som k tomu ešte smelosti doviesť i trpezlivého čitateľa, unúvať ho bez práce po odľahlých miestach, predpokladajúc, že ak ho výlet omrzí, vráti sa z kratšej cesty. Nech blúdi po smutnom a prázdnom kampe komu sa páči.

Ledva sme sa zložili, ostatní sa dali do roboty, čo ich čakala. Ja som si začal prezerať okolie. Bol by som si nedbal poobzerať miesta, kde mi je súdené stráviť čas, ktorý mi ostáva na odpočinok.

Miesto vybrali dobré, kde vystaviť domy a ostatné budovy. Podnik je akoby pod záštitou grúňa, ktorý horevyššie pokrýva sa hustou horou.

Grúň vyzerá tu, odspodku, sťa ohromné stránky knihy, čo je roztvorená, ale prázdna, nepopísaná. Nebude iste nová, ale čosi staršia; stránky sú nie biele. Idú viac na žlto a na zelenkasto, ani stránky tých starých listín, čo premenili farbu dlhými vekmi. O Jakube ich presúšajú obyčajne každý rok pod opaterou úradského, čo ich obracia na jednu a druhú stranu, aby vykapali mole na tuhom slnci, ak sa boli do nich nanosili.

Má sa ešte len písať tá kniha. Na riadky a rubriky je do nej natrahované, ako sa patrí na knihy obchodné a hospodárske. Vidno čiary, čo idú vodorovne od jedného kraja na druhý, iné zas, čo idú odhora nadol, černejúc sa na slnci. Čiary, čo idú priekom, sú prte; urobili ich ovce, keď prechádzajú grúňom, hľadajúc pašu; veď sa azda nebudú na ne štverať, aby hľadali výhľad doďaleka. Po ovciach sa dala na tie chodníky i lichva; ona tiež rada grúne, čo priam sú trochu strmé.

Vo švíku, kde sa listy snímajú, ako keby boli zviazané jeden s druhým urobili sa vyjedené jarky a priehlbiny, miestami i hlboké pazuchy, čo idú temer oddola nahor, už či trávnatý grúň, alebo temný pás hory. Listy sa vyduli popri pazuchách a jarkoch, aby sa voda ľahšie zlievala do nich a potom sa už rútila nadol, vydierajúc koryto ešte väčšmi o jarných odmäkoch.

Veru sú tie jarky nie ako švík, rovné a hladké, ale sú skorej jazva boľavá, otvorená až do dola, nie dobre zacelená. Voda trhá kraje, odnáša zem, necháva štrk alebo práve len holé bralo, poukladané po vrstvách. Vidno v nich hrboly a priehlbiny, inde balvany s vyhladenými bokmi, ako sedia len samým spodkom v zemi; ktovie, či sa nezvaľkajú zajtra nadol.

Nad pásom hory v tej hlbokej jazve nachádza sa ustavične biely fľak snehu. I teraz sa tam belie, hoci tu dolu je letná horúčava. Z neho sa sciedza voda do jarku a poberá sa nadol, skáčuc čistá a bystrá po kamení. Jarok tečie poza domy, tam ho chytili do žliebka; zo žliebka padá do hlbočiny, šumiac a čľapotajúc neprestajne. Podeň môžu podstaviť nádobu, môžu i načierať z hlbočiny. Ukrytá je v húšťave vrbín a kalafatov. Z hlbočiny tečie kúsok dvorom, ale potom hneď príde k zeleninovej záhradke. Okolo jej plota skrúca sa rovno na pampu. V jarku, čo ide okolo záhrady, sú spravy, aby ho mohli naraziť a viesť medzi samými hriadkami. Hore vyššie pod grúňom, kde pole začína rovnejšie, odrazili mu jeden rukáv. Vedú ho malou priekopou po neveľkej okľuke k hospodárskym stavom. Odtiaľ sa i tento rukáv už rozlieva voľne po rovine pampy v jarčekoch, do ktorých ho narážajú, aby ju občerstvil v časoch suchoty.

Budov je tu hodne; rozložené sú v rade.

Kaštieľ je z ľahkého materiálu, zbitý z dosák, odetý plochami zinku. I krov je z takých plôch, majúc odkvap na obe strany. Na štíte je miesto hálky kohút. Obracia sa za vetrom; nespieva, ale škrípe, ukazujúc otvoreným zobákom, na ktorú stranu duje, ak by sa kto nemohol dovtípiť. Pod kohútom je vodorovný kríž s literami N. S. O. E.,^[1] aby bolo poznať, ako tuná idú štyri strany sveta.

Ústrešie nie je veľké, ale podstenu ohradili, že je z nej úzka záhradôčka o tenkých šteblinách. V záhradke pod oblokmi kaštieľa rozrastá sa bujne akýsi kriak, ktorý práve teraz kvitne kvetom, veľmi podobným ľanovému. Lístie mu je dlhé a úzke, skoro ihličnaté. Zblížiť sa mu nehodno, obsypaný je osťami, ostrejšími od ostí bodliaka.

Kaštieľ je kaštieľ. Má jedáleň, spálňu a malú izbičku. Tá je zariadená v pisáreň na vedenie účtov a kníh. Je to ozajstná pisáreň s policami, mapami, listinami, obchodnými knihami, bielym prostým stolom a stoličkou.

Dom je zdnuka futrovaný doskami norvéžskeho smreka peknej červenkavej farby a tuhej vône smolovej. Jedáleň okrášlili pod povalou, okolo dverí a oblokov doskami, čo na obrube povypiľovali čipkovite. Na stenách sú parohy jeleňa, pravda, len skromného, patagónskeho; nie nádherné parohy nášho pyšného jeleňa. Tak alebo tak, toto sú tiež trofeje podarených poľovačiek. Niektorí hovoria, čo tam boli, že z poľovačky nehodno sa úfať veľkému pôžitku. Nie je spojená s námahou a ťažkosťami, o nebezpečí už ani myslieť. Ani tento zver vraj nebeží; po výstrele vracia sa na to isté miesto, pozerá vraj zadivene, čo to za poriadok. Kto je srdca mäkkého, netrúfa si doň strieľať, príde mu ľúto ublížiť tomuto divnému zvieraťu.

V izbe stôl, pri stene kredenc s nevyhnutným riadom. Je tu medziiným krčah a či vari krbka, veľmi dobre pálená zo zvláštnej hliny; pochodí z Anglicka a je negliedená. Keď je v nej voda, orosí sa zvonku; voda je z nej vždy čerstvá a chladná.

Posteľ v spálni je železná, ale nočné stolíky a umývadlá sú z obyčajného dreva a zhotovené tu na mieste z tunajšieho buka a či roble, ako ho tu volajú, práve ako stôl v pisárni a stoličky.

V jedálni je i kreslo, ktoré zasluhuje spomenutia. Je to dielo monumentálne v každom ohľade, podobou i rozmermi. Zhlobili ho zo sudových dúžok tak, že je všetko v nich: nohy, zadné operadlo i bočné operadlá, priečka na odpočinok nohám. Bez nej by nebolo dobre, lebo kreslo je veľmi vysoké. Boky a sedisko sú tiež z dúh. To všetko vyfutrovali perkálovými poduškami, vypchatými vlnou.

Vo zvláštnych policiach nachodí sa i bibliotéka. V jednej skrini Encyklopédia Britannica, new Werner Edition, Akron, Ohio 1907.^[2] V nej nájdeš všetko, čo si môžeš žiadať od takej knihy. Je v nej článok i o Slovákoch, ale sotva siaha do rokov päťdesiatych minulého stoletia. Padne ti dobre, hoc je toho veľmi málo, že môžeš čítať o svojom národe i na argentínskom plese, v reči svetovej.

Pri kaštieli je kuchyňa; vystavili ju osobitne. Je to domec, vystavený z dreva; brvná nepoložili jedno na druhé, aby pokračovali, kým zrub príde pod krov, ako u nás stavajú domy; tu stoja brvná kolmo, jeden koniec v zemi, druhý sa dotýka krovu. Ostatne ani sú to nie brvná, ale iba sklady. Také by vyšli, keby kláty pílili po dĺžke na tri kusy. Vprostriedku by ostal kus hrubý, ako sú hrady pod povalou, a na krajoch by zvýšilo po sklade čosi tenšom. No tieto nepílili, vykresali ich, ale tiež len z väčšieho. Plochy vypuklej, čo je navonok, ani sa nedotkli; nechali na nej i kôru, ktorá ešte ani dnes, po toľkých rokoch, neopŕchla. Zvonku ostali steny v kôre, zdnuka vyzerajú akoby z dosák, pravda, zle ohobľovaných. Špáry medzi skladmi poupchávali trávou, ba i vlnou a zalepili dobrou hlinou.

I tento domec má odkvap z tejto i druhej strany, ústrešie je dosť široké. Pošili ho veľmi vkusne a pečlive šašinou. Ani ju neviazali do snopkov. Môže sa povedať, že je to domec dobre a vkusne stavaný; vonkajšie steny pod kôrou sú chutné. Strecha, pekne pristrihnutá a pečlive pošitá, pristane mu dobre. Je to domec úhľadný sťa podarená hračka; pohľad naň prekvapí zvlášte na týchto stranách.

V domci je kuchyňa priestranná a pohodlná so železným sporákom. Prv než prišiel sporák, bolo tu iste ohnisko. I teraz nad sporákom je koch, ako ho vídame nad našimi prastarými kozubmi.

Pri kuchyni je izba, priestranná, ale nemá povaly. Vidno strechu zo spodnej strany, laty, ako ich preložili po rohoch i okolo lát pookrúcali drôt, aby popriväzovali šašinu, keď pošívali strechu. V izbe stojí varštať, po stene rozvešali náradie sťa v ozajstnej stolárskej dielni. Rámy na oblôčkoch vsadili poriadne, ale sa netrápili s nimi veľmi, zhlobili ich len tak z hrubšieho.

Na stenu pri dverách, kde oblôčkov nebolo, dali policu. Je tiež veľmi jednoduchá, dielo nebodaj, čo zhotovili v tejto varštati. Na polici je hodne kníh: novely a romány zo zbierky Colonial library,^[3] vydávanej v Londýne. Ale sa dostali sem i knihy vážneho obsahu.

Je medzi nimi napríklad veľké pojednanie o vykopaninách v Ninive a Babylone, o klinovom písme, čo našli na fundamentoch palácov asýrskych. Z neho sa dočítali niečo i o Izraeli. Jeho osudy prídu neraz do vzťahu s ohromnou ríšou asýrskou a babylónskou.^[4] Sú to, žiaľ, už iba zlomky nápisov, čo ostali zachované ako divom; ale bije do očí, že i tieto kusovité dáta súhlasia úplne s historickými knihami Starého zákona. Pôsobí mocným dojmom na čitateľa, keď nájde potvrdené nepodvratnými dôkazmi deje prastaré, o ktorých by bol azda myslel, že sú pristaré, než aby potrebovali byť pravdivé. Mnohý z čitateľov sa zaraduje, že historické knihy Starého zákona vykladajú deje opravdivé, že neobsahujú vymysleniny starých kronikárov, ale deje, ktoré sa opierajú o svedectvá súčasných hodnoverných svedkov.

Je tu cestopis Darwina, v ktorom opisuje svoju cestu okolo sveta na lodi Beagle.^[5] Tá bola i vo vodách Patagónie a v úžine Magallanesa. Z tej lode vyšla výprava i po suchu. Vysvitá z opisu, že sa vybrala hore riekou, čo vyteká z argentínskeho plesa a padá do Atlantického oceánu. Na tejto ceste zašla dosť ďaleko; do plesa jej neostávalo ani dva dni chôdze, keď nastúpila spiatočnú cestu zasa k lodi.

Sú tu i diela Thackeraya a Macaulaya. Najväčšmi ma prekvapila malá knižočka s ódami Horácia v latine.^[6] Takému hosťovi som sa veru nenazdával na argentínskom plese. Knižočku som našiel dosť ošúchanú; našiel som v nej i poznámky anglické. Vidno, že ju ktosi pilne čítaval a študoval.

Za jarkom je tiež takáto budova zo skladov a pod strechou zo šašiny. Má oblôčky o drevených okeniciach sťa tmavé okuliare, čo nosíme, aby nás neurážalo slnce. V nej je sypáreň: sklad zásob, čo môže taký podnik spotrebovať do roka. Celá miestnosť je zaprataná vrecami, kisňami a sudmi. Vo vreciach je múka, rizkaša, rôzne lušteniny, cukor a káva tiež na vrecia. Kisne s tabakom, bľachovice s konzervami, s maslom až hen z Dánska; kisne s nápojmi a nábojmi; poriská na sekery, motyky, čakany, rylá, lopaty a mlatky, kisne s klincami rôznych veľkostí; klamričky a vôbec maličkosti, ktoré potrebuje domácnosť, čo žije osamotená, ďaleko od obchodov, aby mala temer všetkého po troche. Na dvadsať krokov od tejto miestnosti je zas maličký domec, ale tento vystavili z väčšej čiastky v zemi. V ňom držia petrolej, farby, náboje a dosť ľahko i pušný prach.

Vracajúc sa ku kaštieľu, ale na jeho druhej strane, vidíme druhé stavby.

Hneď prvá je dosť rozsiahla budova, poďalej trochu od kaštieľa, aby mu azda nezavadzala. V nej je vyhňa. V prostriedku stojí ohnisko a mechy v jednom kuse; pri ňom nákova a druhé kováčske riady. Pri stene je zámočnícka dielňa, má tiež veľmi pekné náradie. Nástroje sú rozvešané po stene, po poličkách, ale i poukladané vo veľmi dôkladnej truhle. Pri vyhni je hneď veľká cieňa. V nej sú teraz naše taligy. Budú si tu vydychovať po namáhavej ceste, ktorá sa skončila tak slávne.

Tento dom už prináleží do doby prechodnej. Zrub vystavili zo skladov, ale strechu nepošili šašinou. Dali jej radšej krov zo zinkových plôch ako kaštieľu alebo ako ktorejkoľvek modernej budove na týchto stranách. Hneď pri ňom je akoby pritúlený domec z ľahkého materiálu; je v ňom len izbica a kuchynka; to je domec hlavného ovčiara.

Zasa je tu medzera dakoľko krokov. Keď ju prejdeme, sme pri dome tiež zo skladov, ale ho pokryli plochami zinku. Najväčšiu čiastku mu zaujala kuchyňa s veľkým, ba môže sa povedať veľmi veľkým sporákom. Zaberá temer celú stenu izby. Ostatok kuchyne ponechali jedálni. Už k nej patrí dlhočizný stôl a pri ňom lavice. Je to tu temer tak, ako v hlavných izbách našich krčiem; prichodilo by len urobiť miesto sporáka šenkáreň so šrankami naokolo.

„Dobrý deň!“ pozdravil som človeka, čo sa tu kutil.

„Dobrý deň nech bude i vám!“ ďakuje mi už trochu obradnejšie.

„Čo robíte?“ spytujem sa ho.

„Na tento čas nič zvláštneho,“ odpovedá, miešajúc čosi na sporáku vo veľkom hrnčisku.

„Mnoho roboty?“ pokračujem ja.

„Obstojne,“ odpovedá, zberajúc dierkovanou vareškou šamotiny vo veľkom hrnci. Čo bolo na vareške, vykydol pri sporáku na zem. Bratku, zem vypije všetko. Poklepal rúčkou o sporák, aby neostalo niečo na vareške. Obrátil sa ku mne tvárou; bola okrúhla, červená v slávokráži vlasov, čo trčali na všetky strany. „Ste dobre cestovali?“ pokračoval on, aby sme odbavili obradnosti, ako už predpisuje zvyk.

„Nie najhoršie, ďakujem,“ ja na to.

„Mohol by vás niečím ponúknuť?“ pokračuje, ešte vždy pracujúc len na tých obradnostiach.

„Ďakujem úprimne, ale na tento čas nič mi netreba.“

„Vďačne by poslúžil.“

„Budeme mať kedy i druhý raz,“ odpovedal som ja, „použiť vašu láskavosť.“

Keď sme prebrali všetko, čo nakladá zdvorilosť, spýtal som sa ho:

„Vy ste oddávna na podniku?“

„Obstojne. Odkedy značili.“

„Veľký podnik je toto?“

„Hej, poriadny. Povetrie zdravé.“ Do sporáka vpratal dobrú hrču. Ledva sa vpratala do čeľusti. „Iba horúčava od tejto mašiny,“ požaloval sa.

Naozaj bolo horúce tu, že vlasy dvíhalo. Od sporáka sálalo až ku mne. Na hrnčisku začala podskakovať pokrývka, spod nej vyhadzuje akúsi tekutinu, čo fŕka po sporáku a škvrčí. Podvihol pokrývku a vzbúrený var sa utíšil. Tekutina vrela, ale opľasla hodne.

„Máte mnoho ľudí?“ spytujem sa ho.

„Ako svedčí,“ odpovedá mi.

Nuž máme dôkladné dáta, čo nám dal človek, a môžeme ísť ďalej.

Pri kuchyni je miestnosť, v ktorej sú postele. To je spálňa ľudí. Že je hneď pri kuchyni, v zime nebude zavadzať, keď vonku štípe mráz, alebo sa leje studený dážď. V také časy veru nenahnevá nikoho, keď môže ísť od stola rovno do postele, nemusí si močiť nohy. Postele sú jedna konča druhej okolo stien, ale sú i jedna nad druhou. Koľko ľudí môže ležať pri zemi, toľko ich môže byť i v povetrí, vlastne na prvom poschodí. Tak to býva i v kajutách lodí.

Taká posteľ nie je veľmi majstrovaná. Štyri kolíky do zeme, medzi nimi trámiky od kolíka ku kolíku, aby bolo na čo pribiť dosky, čo tvoria dno a peľasti. Mohli by sa zaobísť bez nich, ale spáč by ľahko vypadol z postele. Že spia jeden konča druhého, nenie nič zlého. Ale prečo sú jeden nad druhým? Kto by to vedel povedať? Miesta nechybuje; pampa nie je tesná kajuta, aby nebolo v nej miesta nadostač, aby sa mohli chlapi vyspať jeden pri druhom alebo jeden konča druhého. Postele sú teraz, ako vidno, zaujaté skoro všetky. Na každej je pokrývka z koží guanakových. Rozostreli ju tak, že je kožušinou navonok. Iste, aby sa prevetrila.

Krútime sa tu okolo veľmi dôležitého odseku tohoto podniku; môžeme povedať, že sme mu pri samom žalúdku. Od sporáka sa šíri, ako sme prvej cítili, vábivá vôňa mäsa vo vare. Prehadzujú sa sem a ta a obracajú sa biele kusy v polievke, ako ich var hádže, sťaby delfíny v mori. Večera sa varí; v hrnci bude výtečná polievka z dobre mladej baraniny.

Ale nemôžeme už mrhať viac drahého času, čo priam nás dobrá vôňa zdržiava a priťahuje. Treba sa ponáhľať.

Prišli sme k budove budov, najhlavnejšej medzi všetkými. Vývodí medzi nimi, že i sám kaštieľ je, keď ho porovnáme s ňou, ako škatuľa alebo hračka. Mnohá dedina nemá kostola takého priestranného, ako táto stavba. Tým nikto nechce povedať, že by sa v čom ponášala na kostol. Bolo by premeniť a preinačiť mnoho, kým by z nej vystala taká vec.

Je i táto budova zo zinku, i krov i steny. V Patagónii vidno hodne kostolov z ľahkého materiálu, ale majú už zvonku niečo, čoho nevidíme na tejto budove. Keď vstúpiš dnu, v nej nenájdeš už vonkoncom ničoho, čo obyčajne vídať v kostoloch.

Ak dobre povážime všetko, našli by sme stĺporadie, iba že stĺpy tu neotesali ako svedčí, nieto aby ich boli vyzdobili napríklad hlavami alebo rezbami, akoby boli kostolné. Celá miestnosť je zaprataná ohrádkami a priehradkami. Dvere, čo sme cez ne vošli, sú veľké, akoby hlavné; mohli by sme povedať, že sú brána i na výšku i na šírku. Druhé dvere sú z tamtej strany; mohli by byť bočné, hoci sú tiež hodné.

Dverami sme vošli najprv ako do pitvora, čo je hneď pri hlavnej bráne a nie je veľmi veľký. Zato ten, čo je pri zadných dverách, je veľmi priestranný. Tento, v ktorom sme my, je zaprataný všakovým haraburdím, ale i dôležitými riadikmi; tentam, čo je veľký, je holý, hoci zaberá iste viac od polovice budovy, aspoň čo do šírky; v dĺžke sa rozkladá cez celú budovu, siahajúc až k tomuto pitvoru. Je vyložený hrubými doskami a či azda skôr pomostinami ako skoro celá budova.

Je v tom veľkom pitvore o holých stenách, kde nieto náradia, ani nábytku, práve teraz veľký stisk, sťa na nejakom zhromaždení, čo má veľmi hojnú návštevu. Je tam hlava pri hlave. Zhromaždenie vydržiavajú ovce, obzerajúc sa sem a tam, či príde pomoc, alebo aspoň dobrá rada od niekoho. Vidno, že nechápu, čo tu robia, načo ich sem vlastne zohnali. Kde-tu zabľačí jedna, zasa druhá, akoby volala, aby ju už vypustili. Jej jahňa ostalo kdesi vonku, iste sa zatáralo v kŕdli, a má i iné veľké starosti. Ale dvere sú zatvorené, akoby chceli povedať, že zhromaždenie sa neskončilo ešte, a ktovie, či sa i dokončí dneska. Ostáva mnoho čo pokonávať, len ešte trochu trpezlivosti. Trpezlivosti je čím ďalej, tým menej, hoci ovca je veľmi trpezlivá. Aby nepostávali len tak nič po nič, kedy-tedy vženú čiastku toho zhromaždenia do priehradok, čo sú jedna pri druhej na celej dĺžke stavby. Každá priehradka má dverce, aby sa otvorili, keď vchádzajú ovce. Keď sú už dnu, zase dverce pritvoria, zakvačiac háčik, alebo zvrtnúc závoru.

Ináč bolo by azda lepšie pomenovať veľký pitvor inakšie. Pitvor je v domoch, kde sú izby a komory. Tam sú i steny, hoc i tenšie, medzi tými miestnosťami, aby ich delili jednu od druhej. V tejto budove vnútorných stien nieto; priehradky nesiahajú do krovu; ale iba ak by do výšky neveľkého chlapa, hádam i nižšie, hádam chlapovi po pazuchu. I tie urobili iba z lát a žŕdok, ktoré nepopribíjali najhustejšie jednu k druhej, ale iba natoľko, aby sa pomedzi ne ovca nepretisla. Ruka prejde pomedzi ne veľmi ľahko. Cez tie špáry, lebo je dnu veľký stisk, vidno, ako sa ovce tisnú a mechria; vlna im akoby kypí pomedzi latky a šťangy. Vidno, že je hustá a dosť dlhá, čo ináč môžeme vysloviť, že jej ovce majú dosť na sebe, ba mnoho. Povieme teraz už, čo je vlastne vo veci. Je to veľký košiar, preplnený ovcami; s ním v spojení je celý rad malých košiarikov alebo cárkov, v ktorých je tiež plno oviec. Ovci naostatok vyjde najedno, keď raz musí stáť v stisku, či stojí v cárku a či vo veľkom košiari.

Zhromaždenie nemá pokonávania, iba čo sa tisne, miesi a bľačí. No zíde sa i niečo iné obzrieť, nielen ovce.

Popri stene, čo je na protivnej strane veľkého košiara, ide celou dĺžkou budovy priestor dva-tri kroky šíre. Priestor ten sa podobá chodbe, iba že v nej neprechodia, ale sa obhadzujú každý okolo svojej roboty. Môžeš prejsť popri nich dosť pohodlne, nebudeš im ani veľmi na závade. Je tu i vidno, lepšie než kde inde v budove. Svetlosť padá do chodby oblokmi, čo sú v stene. Je ich dosť hodne, lebo sú husto jeden pri druhom. Ak už máme ťahať všetkému počet, môžeme udať, že ich je toľko, koľko je cáročkov: jedno osem alebo desať. Proti každému cárku padne po jednom obloku. Naň pozerajú ovce z cáročka s očakávaním a túžbou. Vidia v ňom kúsok neba, hoci nie toľko, koľko by ho mohlo nakuknúť. Obloky nemajú síce sklených tabiel, ale majú záclony; tie celé spustili, inde zas pridvihli na jednom rožku.

Záclony nie sú čipkové, ba ani perkálové, ale jednoducho z hrubého zrebného plátna, z ktorého šijú vrecia. Visia raz nehybne a vtedy je dobre, ale neraz si vetrík s nimi zahrá, počne ich opálať sem a tam. Tu sa ovce zduria, čo to za robota zase, prečo sa to plátno hádže a hýbe. Vidia, že sa handra opála sem a tam, alebo sa i tuho hádže. Nevidia, kto to s ňou vystrája tie fígle. Vetrík je tiež figliar; paratiť paratí všeličo, dá sa i cítiť, ale vidieť sa nedá. Ovce sa ho boja práve preto, že ho nevidieť.

Pod každým tým oblokom sú dvercia. Ak ich otvoríte, mohli by ste vyjsť cez ne. Iba že by bolo trochu ťažko prejsť, ak by ste sa nezohli hodne, skoro vo dva konce. Ostatne načo by ste mali cez ne vychodiť? Beztoho nevyšli by ste na slobodu, ale zas by ste sa našli v cáročku. Ten je máločo väčší od toho, čo je pri veľkom košiari. Najlepšie ak chceme do miestnosti vchodiť, alebo vychádzať z nej, aby sme sa držali dverí. Sú dosť široké a vysoké, aby mohla cez ne prejsť najzávažnejšia osobnosť.

Počúvajúc toľko hovoriť o košiaroch, cárkoch, korraloch, hádam ste sa i dovtípili, že táto budova, v ktorej sme, je pajta podniku, že tu nie je zhromaždenie oviec, ani rokovanie, ale ustarostené bľačanie, pre ktoré sa nejednému Patagónia zdá trochu smutná a nudná. Nuž milozvučné nie je to bľačanie. Ale zas treba uvážiť, že ovečka prednáša, čo a ako najlepšie vie. Tu máme ovce všetko jemnejších druhov, sesternice linkolnom a merinám. Treba uvážiť, že sú tu od rána zatvorené o hlade, o smäde, v stisku a nepohodlí, že ich preháňajú po košiaroch a cárkoch. Necítia dych patagónskej pampy, vôňu, ktorú náš zatupený nos ani nevie ocítiť, ako vycibrený, jemný čuch ovčí, ktorému tak lahodí. Tu majú holú pajtu s košiarom. Ten, preplnený takto deň po deň a po nociach, má už i zápach trochu nedobrý, sťa ovčiareň, čo neopatrili, nečistili ako svedčí. Vznáša sa vo vzduchu i protivný ovciam zápach človeka. Tu sa neraz i zabíja a reže statok; ostane zápach krvi a na každý pád mäsa. Nadovšetko vládne tu pološero, po kútoch i tma; v nej sa ukazujú predmety znetvorené, berú na seba divné tvary a zlé prifarbenie. Či potom div, že na ovcu pôsobí sťa strašidlo všetko, čo sa kde v kúte pohne, alebo keď čo šuchne.

Mnohé z nich sú matky; nevedia, kde sú im jahniatka. Oddelili sa akosi vo veľkej trme-vrme, pri preháňaní z korrala do korrala a pri vchode do pajty. Kto im povie, kde sú teraz? Iba čo ich čuť tak zvonku kdesi bľačať: plačú za materou, hladné a smädné. Materi je škurát plný, napuchnutý, až praští od hojnosti životodarného moku.

Aby ich starosť bola ešte väčšia, od rána nerobia s nimi nič iného, ako ich preháňajú z korrala do korrala, z väčšieho do menšieho. Malý honelník sa zabáva, kráti si čas pri nich, ako môže. Búcha trieskou po zábradliach, práve im nad hlavou; vezme prázdnu odhodenú bľachovicu akejsi konzervy, hodí do nej niekoľko skaliek: hrká, sťaby sa krov rúcal na hlavu. Indy zavieva kusom starého vreca, alebo práve svojím kabátom, šibajúc ich po hlave sťa krídlo hrozného vtáka, čo má plešivú hlavu a tiež holý kus hrdla, čo odnáša jahňatá v pazúroch, ba i jarku a nevládnejšiu ovcu, keby na to prišlo.

Neraz je ešte horšie. Vteperí sa medzi ne do korrala starý, bruchatý ovčiar. Nadŕda sa za nimi a huláka: „He-he-he! Ha-ha-ha!“ Alebo dovedie svojho otroka, havkáča Melongu, rozkáže mu brechať, až ťažko počúvať. Melonga, horší ako gazda, breše ani by ho bol najal i uštipne zubmi za stehno alebo za ucho.

Nuž robota je robota: v chvate sa preháňa, nadužíva sa, robia sa i prechmaty. Striženie, práce plné ruky. Treba sa ponáhľať, aby sa robota odtisla. Na tom, kedy sa skončí, visí celý osoh podniku. Dôchodok treba zabezpečiť, rozmnožiť ho, ak sa len dá. Ten cieľ je pred očami, neobzerajú sa na maličkosti, veci pobočné a smiešne. Ovce načim vohnať do veľkého korrala v pajte, aby boli naporúdzi, keď sa pohne robota. Z veľkého prehnať do malých cárkov, aby boli jednostaj plné, kým ide denná robota. Keby ostala pajta znezrady prázdna v najväčšej robote, keby sa minuli ovce z cáročka, aký by to bol poriadok? A nahnať ich už načim, čo ako; vieme, ona ta nepobeží sama ani jedna. Že za ňou hrkajú, alebo tlčú trochu? Mnoho buchu a šuchu, ale škody nieto. Nepadne jej zato koruna z hlavy, ani sa jej mlieko nesekne od ľaku. Psom je prísne zakázané hrýzť a trhať. Nech sa opováži, ovčiar by ho zle vyšľahal širokým korbáčom. A šteňa je šteňa; mladosť pochabosť. Ak uhryzne trochu, čo škodí to uhryznutie? I blcha hryzie a štípe, ešte sa i hniezdi, zato sa nikomu nič neublíži. Teraz bľačia a plačú, o chvíľu budú sa radovať, keď sa vyhrnú z korralov od grúňa alebo na pampu. Taký je život…

A nikto si neberie k srdcu ich bľačanie. Honelník a i Manuel, ak chlapec sám nestačí, vháňajú materiál do cárkov, aby ho nechybovalo a bolo, ako má byť. Treba vyhovieť týmtam, čo sú napredku v tej dlhej chodbe. Oni sa ponáhľajú, treba sa teda ponáhľať, aby robota nesekla. A aká robota! Chlapci, mocní a vyskúsení, narábajú s ovcou ľahko, sťaby to bola hračka.

Tam sú v tom dlhom priestore jeden pri druhom. Každý má svoj oblok, aby mu dával svetla a povetria, koľko treba; má svoj cároček, z ktorého čerpá materiál do roboty, berie ovce pod nožnice. Má svoj cároček i tam vonku, do ktorého vysotí ostriženú ovcu. Má na svojom stĺpe tabuľku, na ktorú pán správca večerom, keď sčíta a vypustí ovce z cáročkov, zapíše, koľko ich prešlo dnes cezeň ostrižených.

Strihanie samo pre týchto hrdinov je vec ľahká. Záleží na telesnej sile, na tom, či si zdravý a cítiš chuť do práce, či máš do nej náladu a zbehlosti nadostač. Kto nie je úplne zdravý, dobrej telesnej sústavy, nech sa nepodberá na robotu v kampe. Mľandravý, rozmaznaný človek nech ostane doma. Vyžaduje sa od človeka, ktorý chce v kampe pracovať, i telesná sila, obhoditosť, pevná vôľa, vytrvalosť v práci a veru i obetivosť. Kto sa v tom necíti, bude sa zle mať. Nevyšvihne sa nikdy na zelenú ratolesť. O zbehlosť je najľahšie. Nadobudne sa chytro, kde nechybuje vôle a odhodlanosti oddať sa životu v kampe. Obeť je veľmi značná, treba obetovať pohodlie, zabudnúť na zábavy a kratochvíle, čo poskytuje mesto a i dedina hádam.

Tí, čo pracujú v dlhej chodbe, považujú sa za výber medzi robotníctvom. Cestujú svojou príležitosťou ako vážne osoby; každý má svojho koňa pod sedlo, nejeden i druhého na batožinu. Poniektorý cestuje s celou tropillou. Je vážený hosť na každom podniku, i ak nemajú preň roboty. Ak je práca v prúde, vtedy je tiež vítaný. Jeho tropilla sa pasie v kampe; on má posteľ a svoje miesto za stolom. Berú naň ohľady, preukazujú mu zdvorilosti a pohostinstvo. V čas práce jeho vôľa, alebo i pokyn, sú zákonom.

Keď sú práce v behu, vstávajú o pol siedmej. Pijú kávu alebo čaj a idú do roboty. O ôsmej zvoní majster mlatčekom o visiacu železnú tablu, volajúc na raňajky. Predloží im kávu alebo čaj, čo kto radšej. Biely chlieb, ba na mnohých miestach babu „giz“,^[7] čo sa podobá guľaši, iba že obsahuje viac zeleniny. Pečienka, skoro vždy pečené rebrá, pripravené dobre. O dvanástej je obed, kde sa dáva polievka, varená baranina, giz, pečienka, káva alebo čaj. O štvrtej je olovrant s kávou; kto chce, môže mať i pečienku. Večera o siedmej je asi taká ako obed.

Nuž hladu nikto neprenáša. Čo je na podniku najlepšieho, to ide strihačovi. Opojných nápojov nedávajú, nedovoľujú, aby ich kto donášal na podnik. V nich je koreň všakového zla; podnik rád vyhne pohoršeniu, keď môže. Pri robote majú ľudí na obsluhu. Honelník im nadháňa ovce do cárkov, druhí robotníci odnášajú vlnu, čo nastrihali. Manuel im ide dohnať ovce z kampa predpoludním a pred večerom. Nemajú druhej starosti, ako bedliť na svoju robotu.

Tá ich práca ide rezko a hladko, sťa po loji.

Otvorí dvercia na cáročku; cároček má nielen dvercia, ktorými sa ovce doň vháňajú z veľkého košiara, ale i tie, čo vychodia na priestor, kde sa strižie. Otvorí dvercia šmahom, zdrapí ovcu za šiju alebo v tyle, postaví ju pred seba a zatvorí dvercia od cárkov, zvrtnúc drievko. Ak by sa chcela niektorá priochotná prešmyknúť, keď sú dvercia odchýlené, on ju zhatí kolenom, kým ich nepričapí. Nemrhá drahý čas na okolky a úvodné slová. Ovcu neviaže, ako robia naše gazdiné, keď strižú, ani neputná. Bola by babračka; ani strihača by veľmi nectilo. On si ju môže utrímať sám, ani jej neublíži a ovca nebude sa môcť hádzať priveľmi. Nič jej nebude, len aby sa nehádzala bez poriadku a nevzpierala priveľmi. Nasleduje reťaz pohybov a postavení, mohlo by sa povedať hmatov, ako ich má každé remeslo, už či je čižmárske alebo holičské. Je to spôsob ustálený skúsenosťou, ako sa držať a čo robiť v tom alebo inom odseku roboty, aby išla čo lepšie od ruky. Tie sa treba naučiť, mať ich v hlave a prstoch, ak si chceš pri robote poradiť.

Posadí ovcu pred seba, chrbtom ju obráti k sebe. Drží ju trochu ležiačky, aby zadné paprčky boli dohora, nehrabali po zemi. Jej hlava trčí strihačovi spod ľavej pazuchy, pyskom do neba. Ostrižie niekoľkými strihmi prsia, brucho a vnútorné plochy stehien. Tu je vlna vydratá, riedka; padá v osamelých kostruboch. Strižie sa viac kvôli peknému výsledku než kvôli vlne, lebo jej je málo a má neveľkú cenu. Ale i tu hľadia na to, že „babka k babce“, neradi zohrdia ani kostrubík. Pri päťdesiatich tisícoch vyjde ich predsa mnoho. Vráti sa na prsia a na hrdlo, obkročiac pravou nohou ovcu. V Patagónii držia sa ovce módy, že nosia boa okolo hrdla okrútené jeden raz, neraz i dva razy. Trochu je to i smiešno; keď obráti hlavu, ukáže sa akoby bola v tých závojoch ako vmurovaná. Boa sa podstrihuje rúče z dolnej plochy i na bočných plochách hrdla, aby sa uvoľnilo. Hlavu ostrižie, kde sa čo nájde; tiež viac kvôli úplnosti a dôslednosti než cene vlny, čo sa jej tam nájde. Strihač prikrčí ovci hlavu pyskom na prsia, čo môže lepšie, prehodí cez ňu to boa nazad, ako keď snímajú bohatej pani kupcovej z rohu ulice ťažkú zlatú reťaz, čo si zavesí, keď ide do kostola, s peknými zlatými dukátmi starej mince, aby sa prevetrili z času načas. Dáva pozor, aby sa boa neroztrhlo. Roztrhať, čo príroda vystanovila v jednom kuse, bola by prinajmenej ťarbavosť. Ostrižie tylo, zadnú plochu hrdla i kus chrbta asi po lopatky. Teraz už ovcu prestrie, takže ostane temer ležiačky na boku. Strihač vkročí nohou do medzery medzi predné a zadné nohy; mohutnými, smelými strihmi ide po boku a tej strane chrbta, čo hľadí dohora; hlavu ovce má pricviknutú pod ľavou pazuchou sťa gajdoš svoje gajdy. Ostrižený bok i vonkajšia plocha stehna na jednej strane; obráti ju na bok, čo práve ostrihal, ale prvej odkopne rúno, aby ho ovca nepriľahla a neroztrhala paprčkami, keď sa začne hádzať a kopať. Ostrižie túto stranu ako predošlú. Postaví ju na nohy a obráti k dverciam, čo sú pod oblokom; ostrižie jej ešte chvost a zadné plochy stehien. Majúc ju obkročenú, otvorí dvercia a vpustí ju do cárku, čo je vonku. Ovca sa akoby zarazí, zľakne sa, že má ísť von kamsi, na neznáme miesto. Nezbadá v rozčúlení, že je to zlatá sloboda. Ak sa vzpiera, strihač ju jednoducho vysotí, pričapí za ňou i tie dvercia.

Ovca je ostrižená.

Netrvá dlho tá robota, to je pravda, ale je tuhá a namáhavá. Je ťažká, lebo strihač nemá polohu veľmi pohodlnú, práve v chvíli, keď je robota najťažšia.

Kým sa strihač zapodieval pri dverciach s ostriženou ovcou, za ten čas šarvanec, čo je na to ustanovený, priskočí, kde je ostrižená vlna. Zhabe ju do náruče a odnáša na patričné miesto, aby tu nezavadzala. Ak chlapec nestihol urobiť túto robotu, urobí ju sám strihač; odhrnie nohou vlnu na stranu, kde nebude medzitým zavadzať. Urobí na svoju tabuľu štrich alebo už paličku na znamenie, že zas ostrihal jednu ovcu.

A už otvára cároček, kde čakajú neostrihané. Berie za tylo prvú, ktorá mu príde pod ruku, a začína svoju robotu znova.

Nožnice sú niečo inakšie ako tie, čo sa užívajú pri druhých prácach. Nemajú klinca, okolo ktorého sa pohybujú, otvárajú a zatvárajú, čo ich tiež drží dovedna. Sú to jednoducho dva nože, dosť dlhé trojuholníky, ich krátky výbežok, čo im je odzadku, má priletovanú oblúkovitú spruhu. Nemajú ušiek, do ktorých sa vložia prsty a palec. Nožnice tieto držia v dlani, ako ktorýkoľvek nástroj: keď ich stískajú, nože šprihajú jeden popri druhom, odstrihnú, čo príde medzi ne, lebo ich naostria ani britvu. Sám strihač ich ostrí na osličke, ktorú má pod tabľou na zábradlí svojho cárku. Keď sa obderú, čo sa stane dosť skoro, dajú mu nové. V sypárni ich bude ešte niekoľko tuctov.

Ovce nekúpu pred strižením. Ani by nebolo prečo, beztoho sú dosť čisté. Pampa je čistá, všade samá tráva, nemá sa odkiaľ popriliepať nečistota na rúno. Pravda, kde je kamp pieskovitý, rúno sa naplní pieskom. Ale piesok sa nedá vymyť; vniká až do vnútorných vrstiev rúna, k samej koži. Tým horšia pokuta strihačovi a jeho úbohým nožniciam.

Je pravda, že sa ovca potí. Pot prischne na vlnu zvlášte v týždne pred strihaním; je i horúčava väčšia a rúno priťažké. Ten pot je povahy tukovitej, vlne neškodí, naopak, dodáva jej ceny, lebo jej dodáva váhy. Vlna sa predáva, ako vieme, na váhu. Stáva sa neraz, že objem je ten istý, ale váha veľmi rozdielna. Miera ovsa váži menej od miery pšenice. Také rozdiely pozorovať i vo váhe vlny. Čím je ovca tučnejšia, väčšmi sa potí, vlnu bude mať mastnejšiu, menej jej pôjde na váhu. Kto chce teda mať vlnu veľmi dobrú a ťažkú, musí mať ovce tučné a v dobrom zdravotnom stave. Keď je rok dobrý, paša bujná, ovce majú vlnu ťažkú, dávajú väčší dôchodok. Ak je kamp neúrodný, ale držia v ňom oviec málo, tiež budú dobré a budú mať vlnu dobrú.

Môžeš si teda ľahko vybrať, kam smerujú tieto naučenia. Nesmieš prepĺňať kamp väčšmi, než dovoľujú jeho rozmery a bohatstvá. Ak držíš oviec viac než prichodí, budeš mať i vlny viacej vriec, ale tie budú vážiť menej, ako by mali. Získal si na objeme, ale čo ti to osoží, keď si utratil na váhe. A utratil si hodne, lebo si si zadovážil daromných výdavkov. Výdavky ti narástli pri strižení, lebo musíš platiť od hlavy, nie podľa váhy. Narastú ti trovy za prevoz vlny, lebo ti zaberie viac miesta v karretách, než by zodpovedalo jej váhe. Ako vidíme, lakomý majiteľ klame a obkráda sám seba. Počtom oviec nerozmnožuje dôchodky, ale si zväčšuje výdavky. Keď bude ovce predávať mäsiarovi, alebo na frigorifik, vyplatia mu váhu mäsa. Ak ich nechá vychudnuté na zimu, môžu mu pokapať do nohy. Chudá ovca zimuje zle, nevydrží dlhší pôst a zimu, ako keď je tučná.

Veru tak. S prírodou treba kupčiť statočne, ona sa oklamať nedá. Má pravidlá a zákony, od ktorých ju nepohneš ani o vlas. Jej vnútorné zriadenie a hospodárstvo má cesty vymerané, zásady veľmi presné a pevné. Z pazderia sa nedajú motúzy súkať.

Majiteľovi nepozostáva, ako pokoriť sa prírode, držať sa prísne jej zásad. Nebude držať viac oviec, než kamp dopúšťa. Podjeseň poprezerá dobre kampy, koľko môžu chovať statku. Zem sa tiež nedá uprosiť, nedá si vylákať viac, než môže a chce darovať.

Ostatne tieto zásady sa uplatňujú všade. Lakomý všade pochodí zle. Seje husto, že bude viacej pšenice, a ošudí sám seba. Zrno bude šťúple, zarazené, bez váhy, že ho musí vysypať medzi zadky. Nasadí zemiakov husto, že ich bude veľa. To je pravda, že sa ich urodí mnoho, ale budú samý drobizg, súce len pre ošípané. Nasadí priesady husto, aby bolo kapusty veľa. Keď ide sekať v jeseni, bude mať miesto hláv chrasty. A tak vo všetkom. Lakomému klepnú zuby naprázdno; kto chce mať mnoho, nebude mať ani to, čo by bol mohol mať. Zem ho naučí, aby si nemíval, že môže od nej dostať viac, než mu patrí.

Kto vidí po prvý raz strihať, zarazí sa nad silou a obratnosťou strihača. Ovca za ovcou ide z cárku vnútorného do toho vonku, mnoho ráz ju vysotia nasilu. Spôsob a priebeh práce premysleli dobre, zdokonalili skúsenosťou a tradíciou. Kto chce strihať dobre, musí sa dobre naučiť zaobchodiť s riadom a ovcou. Kto si neosvojí poriadne všetky zvraty a obraty, nebude mať zdaru pri práci ani chuti do nej a sotva veru oslepí diváka svojimi výkony.

A predsa ma odstrašilo, keď som vyrozumel, — neviem či som sa neklamal — že títo ľudia neradi, keď sa na nich dívajú, a čo ich hneď i obdivujú. Možno sa im ukazuje, že je neslušné alebo hádam nespravodlivé, keď sa divák prizerá, ako hrdlujú. Možno ich roztrpčuje nespravodlivosť, že hrivny sú zle rozdelené, výhody sú nerovné. Alebo hádam práca sa im bude ukazovať ponižujúcou. A práca, už aká je koľvek, vyvyšuje, šľachtí a ctí každého, kto sa jej drží čestne a svedomite. Treba uznať, že táto robota doriadi robotníka veľmi. Možno, nie mu je po vôli ukazovať sa ľuďom v tomto stave.

Oblečie sa do najhorších šiat, aké mal na bydle. Sú ľahké, aby neprekážali v pohyboch a nehriali priveľmi. Horúčava je už v samom povetrí, ale tá sa stupňuje, keď je ovca hneď pri tebe s tým teplým kožuchom a ty musíš sa okolo nej namáhať a veľmi ponáhľať. Robotník sa potí, že ho znoj polieva. Vlna je mastná, masť sa lepí na ruky a na šatstvo; ruky sa mu lesknú sťa mäsiarovi. Šaty nasiaknu znojom a masťou, lepia sa mu údy. On, naučený nosiť sa dobre, neraz i vyberane, možno sa hanbí v takýchto šatách a nerád sa v nich ukazuje pred zvedavým divákom. Divák tiež nevnikne vždy do pravej podstaty veci, posudzuje a neraz i odsudzuje na prvý pohľad, ako sa mu vec ukáže.

Celý spôsob života je tu zmenený, inakší než napríklad v meste. Po tuhom znojení príde veľký smäd, ten ho núti, že podchvíľou letí k nádobe s vodou, čo ju honelník donáša z jarčeka. Pán správca sype do nej niečo krúpam podobného; strihači pijú túto zabielenú vodu premiešanú krúpami. Boja sa piť hádam toľkú vodu samú.

Prudká, namáhavá robota, neprestajné znojenie, užívanie vody vo veľkom množstve, ktorá sa zas všetka temer vyparí pórami kože, to všetko pôsobí mocne na celú telesnú sústavu. Keď skončili robotu, ktorá môže potrvať dva i tri mesiace, títo ľudia vracajú sa do mesta trochu vychudnutí, ale sú zdraví, osviežení, i sami oni cítia sa dobre. Poznať im, že sú mocní, otužení, akoby vymladení. Namáhavá práca, potenie a vypláknutie telesných štiav toľkým množstvom vody vyčistilo telo, vysotilo a vymylo z neho všakové záškodniny, ktoré by sa tam boli kopili a ukladali po rozličných kútoch. Telo bez práce a v polihovaní nemôže sa sprostiť takých nezdravých látok, takže začne pochorievať, ak ho neočistia. Táto práca čistí a vymýva telesnú sústavu hádam lepšie než sezóna v kúpeľoch, kde idú chorľaví užívať minerálne vody, brať kúpele, horúce alebo studené; vôbec hľadia mať na umelý spôsob vonkajšiu a vnútornú očistu tela a jeho štiav, čo si dobrý robotník pri svojej práci zadovážil zadarmo. Oni sa preporoďujú telesne každým rokom, zadovažujú si nielen hybkosť a silu tela, ale i pružnosť a veselosť mysle. Preporoďujú sa i peňažne. Každý deň práce vynáša im pekný groš. Práce v kampe platia vôbec veľmi dobre. Očista sa dotkne i stránky mravnej; za mesiace odhodia zlé obyčaje z mesta, neraz ich i zabudnú navždy. Vyhnú sa výstupkom a pokušeniam, ktoré číhajú v meste na mládež. Môžeme povedať, že letné roboty v kampe sú pre čestný, pracujúci ľud ozajstným požehnaním v každom ohľade.

Platia od hlavy: toľko za ovcu. Platia jednako za ovce opršané, čo majú na chrbte len kde-tu chĺpok vlny, i za škopce a jarky, čo vlečú veľké, ťažké rúna a nie sú pri robote veľmi trpezlivé. Za barany sa už platí vždy viacej; kto ho strižie, musí mať nielen silu, ale i zbehlosť a skúsenosť. Len chlap mocný a obratný môže prevládať a ukrotiť ohromného barana, aby sa dal ostrihať. Jeho hlava so zakrútenými rohmi môže poudierať strihača ťažko a nebezpečne, ak si nevie dávať veľký pozor. Je to už temer umenie a nie robota; zaslúži zvláštnej odmeny a uznanlivosti.

Práca takto ide deň po deň, od rána do večera, v nepohodlnej polohe. Strihač pracuje prihnutý, neraz skrčený. Často si musí prikľaknúť k ovci. Celý deň takto a deň po deň práca táto sa zunuje. Je kosba tiež robota tuhá; kosec musí mať mnoho sily a vytrvalosti. Kosec a strihač sú hrdinovia práce. Pred nimi sa patrí pokloniť hlboko.