ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

„Roma aeterna“, ale čo z toho, keď Janko Alexy sa hnevá na mňa, a to najmä pre tých kráľov, ktorých som minule na objednávku spomenul a ktorých bolo po tieto dni vo večnom mieste toľko ako smetí.

Rím sa svadbil, a oči celého zvedavého sveta boli uprené k nemu. Podistým i z nášho Hradu letel ich výsostiam gratulačný telegram, netreba teda hneď držať so starohomérovským hrdinom Achillom a chcieť byť radšej honelníkom na važtianskom salaši ako kráľom na onom svete — alebo čo len divákom kráľovskej nádhery v zastaranom Ríme. Ísť síce by som tiež nebol chcel do Ríma práve teraz, lebo na svadby a slávnostné sprievody ani v republike, ani na kráľovských dvoroch nie som zvedavý, ale nepáči sa mi u nás to, že každý chce byť len mladým — tým najmladším — a že všetko, čo je len trochu staré, každý by chcel čím skorej pochovať a hodiť do jamy.

Myslím, že Janko Alexy je dnes sebestačnými pánom. Talent, ktorý má dnes už toľko peknej práce za sebou, ten nepatrí do tábora mladých, ani do výmenku starých, ani do strany katolíckej, ani do strany „zemedelskej“. On má na slovenskom Parnase už dobre zaistené kreslo, kreslo, ktoré mu ani večne nevďačná mládež, ani tvrdošijne neuznanlivá stárež odškriepiť viacej nemôže. Načo sa teda ohlasovať kolektívne, načo — ako sám dobre poznamenáva — toľko hrachu hádzať o stenu pre iných?

Keď sa to i stalo, milý priateľ, že niektorý šuhaj spod Kriváňa dobre „sekol“ kedysi svojmu profesorovi v Prahe, dnes je to anekdotou, na ktorej sa pri veselom stole každý vďačne zasmeje, keď sa to však napíše a fixuje tlačou, hneď je to inakšie.

Próza života víri sa, zlé s dobrým bez súladu, ale napísaná vec — tá musí mať výzor. Široké obecenstvo pozná nebohého Pirnera, pozná ho ako skutočne úctyhodného človeka, a pozná i nášho Miloša Bazovského ako dobre vychovaného chlapca, a trápne je mu potom čítať také niečo, čo sa mu nijako nechce rýmovať.

Tak ako v tomto prípade medzi „mladým“ a „starým“ je obrovská dištancia, ktorá sa len bezpodmienečnou úctou môže preklenúť, celkom tak medzi honelníkom z važtianskeho košiara a medzi nejakým kráľom v Ríme je priepasť, ktorú nijaká slobodomyseľnosť, nijaký nihilizmus, a čo by mal míľové čižmy, preskočiť nevládze.

Prosím, ja, keď také niečo tvrdím, nie som ešte zastaraným rojalistom na spôsob Francúza Leona Daudeta, čítam tak Starý zákon ako nového Nezvala, ale oči mám stále otvorené, a teším sa z toho, keď pápež, miestodržiteľ Kristov, dostal svoj štát naspäť bez krviprelievania. Teším sa z toho, že nie je viacej väzňom, a slobodne môže na prechádzku po okolí Vatikánu, a môže nakuknúť do chudobného geta, ktoré sa krčí okolo múrov jeho nádherného paláca. Zato ohromnou nevôľou ma naplnilo to, že keď ide našinec k sv. Otcovi na poklonu, a keď si odloží klobúk v slávnych Rafaelových loggiach na vešiak, pápežovi červenoodetí lokaji na tak slávnostnom mieste a v takej slávnostnej chvíli vyberajú od klobúka sprepitné. Aj to dobre viem, že „človek ako človek“, a že ten náš honelník môže byť i kráľom, a kráľ naopak honelníkom, ale fikciu kráľovskej vznešenosti francúzski vlasáči vedia dobre a veľmi pekne vysvetliť, pokým náš mladý štát ešte za života svojho staručkého prezidenta nedočkavo hľadá prezidenta nového. Prosím, čo je krajšie?

Máme teraz krízu poľnohospodárstva, krízu živnostníkov, krízu obchodníkov, a ako som to z priateľovej odpovede vyrozumel, máme i krízu umelcov — slovom krízu na celej čiare. Ale keď by pán minister Engliš aj mal toľko peňazí, že by hladko mohol všetky tieto krachy sanovať, bieda umenia je na celkom inej koľaji, tu všetko fedrovanie a podporovanie mnoho nespomôže.

To, čo ja viem o tomto umeleckom nešťastí približného povedať, mám práve od toho starého, mladými tak veľmi dešpektovaného Pirnera, ale prednášky o tom nebolo by radno robiť. Ako vravím: keď budeme raz s Jankom Alexym osamote, zdôverím sa mu s kšeftom Pirnerovým, a teraz sa ho spýtať chcem, či nepôjdeme tohto roku zase pekne spolu do Ríma?