ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Hovoriť o umení je veru v tejto chvíli náramne ťažkou vecou, bo umenie je dnes niečim, v čom sa síce čert dobre vyzná, ale úbohý, statočne zmýšľajúci smrteľník stojí voči nemu bezradne.

Ovládať tento všeobecný chaos v hudbe, vo výtvarnom umení a v spisbe, na to veru nestačí dnes ani rozum, ani dôvtip, ani kritická genialita.

Jasne a stručne vyložiť o čo teraz umelcom vlastne ide, je holou nemožnosťou, a preto nepozostáva nám nič inšie, ako sa pokrižovať, popustiť v tejto neprehľadnej tme opraty a spoľahnúť sa na číry pud: však už len s božou pomocou, pokým sa zas rozbrieždi, predsa len niekam dôjdeme.

Myslím, že odkedy je svet svetom, nikdy toľko nových ideí a smerov nevystriedalo sa v umení, ako za posledných 30 — 40 rokov, teda za časov práve mojej generácie.

Môžeme povedať, že dejiny starého umenia končia sa impresionizmom okolo roku 1900. Hovorím teraz najmä o umení výtvarnom, o maľbe, a to preto, lebo sa v jej osudoch najlepšie vyznám, no revolta vo všetkých odvetviach umenia je dnes tá istá. Nech si odborníci vravia, čo chcú, impresionizmus značí definitívny bankrot starých hodnôt. Impresionizmus, v ktorom modloslužba skutočnosti rozpäla sa až ku krajným hraniciam, bol posledným babylonským zajatím slobodného umenia, v tomto rabstve zaznel prvý výkrik revolúcie, a potom to už išlo rapídne samo sebou.

Naturalizmus, realizmus, verizmus, dekadentizmus, primitivizmus, predrafaelizmus, japonizmus, symbolizmus, potom impresionizmus, novoromantizmus, surreasionizmus, pointilizmius, intimizmus, novoromantizmus, surrealizmus, kubizmus, futurizmus, dadaizmus, orfizmus, infantilizmus, konštruktivizmus, všetky tieto smery zažili sme v krátkom čase niekoľkých rokov, a keď nakuknete zajtra do nejakých nových čísel svetoborných umeleckých revuí, iste nájdete tam čerstvé proklamácie celkom nových dvoch-troch smerov.

Nespokojnosť na celej čiare, reformátorov vyše práva a kardinálnym heslom tohto všeobecného umeleckého prevratu je: „Preč od prírody!“

Je to tak. Po nešťastnom impresionizme, kde každú tvorbu prýštiacu zo vznešeného vnútra ľudskej duše začali nahradzovať viac-menej komplikovanou, eskamotérskou imitáciou zovňajšej prírody, kde viac-menej talentovaní siláci svoje nekonečné náhodilosti a „postrehy“ skutočných zjavov prírody proklamovali za pravé umenie, nemohlo nič inšie nasledovať, ako všeobecné zhnusenie a zúrivé negovanie celého doterajšieho systému.

Ipresionizmus nestratil síce farbu v novej nádhere, ale zato úplne zanedbal „temnosvit“, ktorý je jedným z najvzácnejších faktorov dokonalej maľby. Temnosvit je hodnota, bez ktorej niet prehĺbenia, niet sústredenia, niet pravého výrazu v maľbe. A ako v maľbe, tak badáme ten istý efekt i v iných odvetviach umenia.

Dejiny maľby začínajú sa známou anekdotou o Apellesovi. Povesť hovorí, že tento grécky umelec raz zobrazil hrozno tak prirodzene, že prileteli vrabce a chceli ho zozobať. Doznajme si úprimne, že táto anekdota zostala vrcholnou túžbou každého kandidáta nesmrteľnosti a že celým gréckym, rímskym, renesančným a novovekým umením až po posledné dni, niesla sa vždy viac-menej túžba, aby umelecké dielo bolo takým hroznom, na ktoré hlúpe vrabce s apetítom priletia. Slovom: ilúzia živej prírody, našvindľovaná na mŕtve plátno, bola dosiaľ vždy conditio sine qua non každého umeleckého tvorenia.

Teraz je tomuto nezmyslu raz navždy koniec. Dnešné umenie striaslo sa nepohodlného tútorstva, zhodilo tvrdú, skostnatenú feruľu skutočnosti a nebude viacej behať za ňou ako veľký nevoľník za pánom, za tyranom svojím. Nové umenie povznieslo sa teraz na funkciu naozaj sakramentálnu, od tejto chvíle je si úplne sebestačné: je ekvivalentnou tvorbou tvorbe prírody samej. Výrobu doterajšej ilúzie prírody prevezme do svojich rúk priemysel a fotografova doska obslúži svet sto ráz solídnejšie ako nespoľahlivé oko človeka.

Formy a farby nového umenia nebudú mať viacej nič spoločného so zjavmi viditeľnej prírody, budúca tvorba bude nevyspytateľným básnením duše, ktorá svoj svet zo svojho vlastného hlbokého vnútra čerpať bude. Nová dogma je tu a ja tvrdím, že dogma nie je grandiózna. Chcieť kriesiť staré tradície, chcieť byť Juliánom Apostatom vtedy, keď novú vieru víta každý ako veľké spasenie, bolo by šialenstvom, a keď nová idea je už raz vyslovená, pätiť sa od nej naspäť na spôsob raka bolo by len zbabelosťou, preto vpred každý! Však uvidíme, čo z toho bude.

Obzrúc sa ešte raz na povedané, opakujem a vyzdvihujem po prvé: impresionizmom sa starý vek umenia končí a nová, cele odlišná tvorba sa začína. Po druhé: všetko napodobovanie prírody z nového umenia bude úplne vylúčené. A po tretie: ustaľujem, že umenie budúcnosti nebude populárne a jeho exkluzívnosť potrvá tak dlho, pokým sa ľudstvo pre nové estetické hodnoty nevychová.