Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Ľudský život a význam umenia v ňom

Dnes je vo všetkom taký veľký zmätok, že čokoľvek chceme poctivo do ruky chytiť, so všetkým musíme začínať od samého základu.

A tak i ja, keď mám tu hovoriť o umení, vidím, že sa to nedá nakrátko odbaviť, a že ak chcem hydru chaosu v rozličných zásadách a mienkach ako-tak zdolať, musím hodne hlboko.

Boli by to predovšetkým! základné otázky nášho života, nad ktorými sa každý mysliaci vrstovník musí zamyslieť. Vážne otázky, na ktoré niet, ako sa vraví, kompetentného miesta, nijakého určitého poučenia, nijakej novému času zodpovedajúcej interpretácie. A my, my obyčajní pešiaci, hodíme pri tom len rukou: Ech! Ktože si s tým bude hlavu lámať? Sú to veci dávno dobre premyslené, nemáme čo na tom znova prežúvať!

A život? Toto jediné naše pozitívne, okolo ktorého všetko ostatné je len „hmla predo mnou, hmla za mnou“?

Život alebo sa ďalej potáca starými vychodenými chodníčkami bez vysokej méty, bez zvláštneho nadšenia, alebo sa brodí plytkými vodami úplného neznabožstva a negácie všetkého toho, čo by mu dodalo nejakého radostného významu a konečného zmyslu.

Ináče receptov na život: načo a prečo žijeme, aký má vlastne zmysel naše dejstvovanie na zemi atď., tých by bolo v XX. storočí vyše práva, a sme v tej veci tak ako na obrázku malé decko s hrncom lekváru: mnoho, mnoho sme paškrtili, skazili sme si žalúdok a zamazali sme si pritom svoj boží parsún…

Práve preto povojnový človek tratí akosi na pravej chuti života. Cíti sa to vo všetkých spoločenských vrstvách, a od patriarchálneho oráča počnúc až po najučenejšieho intelektuála dneška, každý sa vám v dôvernej chvíli bude sťažovať, že ani pri intenzívnej práci a veľkých vymoženostiach naša radosť sa nemnoží, biedy neubúda a že vôbec div divúci, že sa ešte kníšeme.

Nuž je to tak. Staré osvedčené vzpruhy života miznú, slnce veľkých ideálov zapadá a bledne, a keď sa i namáhame viac ako ktorékoľvek pokolenie pred nami, všetko okolo nás dostáva výzor skôr zamrežovaného žalára ako zlatej brány spasenia.

Keď čušia majstri a mudrci tohto sveta, prečo pre novú hostinu nenatáčajú do prázdnych nádob vína nového? Kto povie už raz slovo, na ktoré všetci čakáme, kto rozchliabi prekliate závory a prevetrá puch, ktorý nás už temer na smrť zadúša?

Nemecký lekár, spisovateľ a veľký pacifista dr. Bonne nedávno vydal poslednú knihu svojej trilógie pod názvom „Chaos“.

Je to rozumný, teplo cítiaci osemdesiatročný starec, zriedkavý altruista. Jeho neúnavné výstrahy, pokyny, apely na ľudstvo nie sú síce plné výkričníkov a veľkých litier, ako u nás zavše čítať musíme, ale sú to samé zlaté zrnká, plné samozrejmej pravdy. A je nesporné, že keby veľvezíri kultúrneho sveta lepšie si boli povšimli tohto volania do púšte, my neboli by sme dnes bývali v „chaose“, z ktorého sa nijako už nevieme vystrábiť. Dávno pred vojnou, keď o búrke nemali sme ešte tušenia, potom na fronte, po vojne, za chaosu revolúcií, cez dlhý život dr. Bonne, poháňaný úprimnou láskou k blížnemu, srdce svoje nosil priamo na dlani. V čom väzí i pri toľkej námahe taký malý úspech tohto pracovníka?

Kto ľudskú psychu len trochu pozná a kto si vie uvedomiť úlohu nejakého reformátora, hneď zbadá, že chyba dr. Bonneho v podobe oblaku, spočíva v samej jeho metóde. To znamená, že novej, krajšej budúcnosti, ktorú s celým ohňom svojej duše vyhlasuje a káže, dáva do kolísky zasa len starú morálku a staré etické hodnoty.

A čo kresťanská náuka o inkarnácii? Neboli svätí otcovia realistami priamo geniálnymi, keď vypovedali dogmu o vtelení sa boha v podobu človeka? Všetko, čo nazývame duchom, je pre nás veľkým zázrakom, ale všetci myslitelia dobre vedeli, že ak si jeho dejstvovanie predstavíme tu na zemi, že musíme mu dať i podobu hmoty. A tak nám v budúcnosti záleží na tom, aby sme mali jasno, konfúzny dualizmus tela a duše musíme bez okolkov stornovať. Táto pravda nech je legitimáciou, ktorú stále máme vo vrecku, ktorej sa však od našich špiritistov a somnambulistov darmo dožadujeme. Len strpenie! Všetky zázraky budú raz náležite vysvetlené a len potom budeme plní obdivu, keď zvieme, že tie nevysvetliteľné úkazy sú vecami, ktoré nediali sa kvôli tomu, aby ľuďom z toho nabehovala husia koža a vlasy dupkom stávali, ale že to bola tiež len prirodzená práca elementov, idúca za istým konečným cieľom, dnes ešte neobjasneným.

Aby naše uvažovanie o ľudskom živote bolo zrozumiteľnejšie, prirovnám širokú prírodu k jednoduchému parnému stroju.

Podobne ako v prírode, máme i v parnom kotle určité elementy, koeficienty, povedzme palivo, oheň a vodu, ktoré spolu spôsobia to, že v kotle vyvinuje sa para. Dobre. Či už potom táto para hvízda naprázdno, či sa ňou vozíme, alebo či ňou mlátime obilie, na tom sám parný kotol nemá už nijakého priameho záujmu. S tým už len strojník vie ďalej narábať a závisí len na ňom, čo on s parou robí a načo jej silu vynaloží.

Dosiaľ nie sme si načistom, či i na iných planétach kozmu je život; na tejto zemi nás však skúsenosť dobre učí, že príroda vo svojej veľkorysej koncepcii chce život. Že ho meče na povrch zeme silou gejzíra a produkuje od neviditeľných buniek až po najzložitejší útvar, po človeka, neprestajne.

Konečne musí si to každý uvedomiť, že práve na tomto bode prírodnej tvorby deje sa niečo mimoriadne veľké, že vývin celého všehomíra smeruje dozaiste k tomuto životu a že práve touto cestou prediera sa k ďalšej svojej evolúcii.

Keď si však zopakujeme, podľa príkladu parného kotla, že stvorením života a jeho najdokonalejšej kreácie, človeka, úloha prírody sa končí, čomu potom pripadá práca ďalšia, veď všetko je v pohybe a všetko kráča za ďalším zdokonalením alebo plnením úlohy vpred?

Čo by to mohlo byť iné ako produkt sám? Celý nesmierny hmýriaci sa život a na čele toho všetkého človek so svojím zázračným mechanizmom rozumu, cítenia i chcenia je tým ďalším ohnivom v reťazi všeobecného vývinu, tou parou v kotle, na vytvorenie ktorej spojili sa všetky elementy. Áno, sám človek je len veľký kauzalnexus, ktorý má túto silu poháňať k ďalším skutkom.

Človek zdá sa byť akoby mladým dedičom celého toho vírenia a prúdenia starej prírody, i akoby všetko bolo nesmiernym orchestrom, v ktorom nesčíselné nástroje hudú, bzučia, trieskajú a zvonia, a nad tým všetkým vznáša sa s neuveriteľnou ľahkosťou život človeka ako najvyšší hlas violíny, ktorý kraľuje a dáva celej symfónii zmysel a výraz.

Áno, v našom živote akoby sa tajil konečný zmysel a zakľúčenie práce neuvedomelej prírody, a na človeka jeho veľká úloha ešte len čaká. Nebudeme taxovať význam ľudského konania podľa momentu jedného života, ani podľa trvania niekoľkých generácií. Vo vývine sveta sú to všetko len krátke chvíle, v ktorých vlnitá čiara vývinu ledva je badateľná. Ale veda v novších dňoch urýchli všetko, a tak sa zdá, že ten čas nie je ďaleko, v ktorom ľudstvo nahliadne, že celé to boxovanie o prestíž a moc, všetko obohacovanie a okrádanie, všetko márnenie majetku na vzájomné sa vraždenie v porovnaní s veľkými cieľmi vedy je len nezbednou, bezúčelnou hračkou.

Veda, ktorú pestujeme ešte vždy len ako isté odvetvie ľudskej činnosti, na ktorú vo svetovom rozpočte ešte vždy nieto dostatočnej položky, bude v najbližšej budúcnosti prvou ctižiadosťou ľudskej výbojnosti.

Hrdinské činy moderných hvezdárov, inžinierov, lekárov, vynálezcov, prírodovedcov atď. budú zaberať úvodníky novín a my budeme hľadieť na vedu ako na zlatý kľúč k pozemskému raju plnými právom. Lebo každé skutočné dobro, ktoré si fantázia ľudskej mysle raz želá, to vynaliezavosť tejže mysle iste i nájde a vykoná.

*

Zábavný je pohľad na učeného poštára, ktorý rieši nejakú zložitú matematickú úlohu.

Preratuje, sumuje, abstrahuje a multiplikuje, pachtí sa a hľadá chybu, pre ktorú sa mu práca nedarí a danú úlohu nemôže riešiť. Hlava cez dlhé roky stala sa mu lisou a šedivá brada mu rastie, rastie a stelie sa mu až po zem. A len ďalej ráta a ráta, a nevie dodnes, že jeho úloha je z najľahších a že je postavená — chybne.

Tiež zaujímavé je pozorovať, ako sa isté názory o najdoliehavejších otázkach sveta, boha, života, nepremenne vedeli udržať v tom istom rudimentálnom formulovaní od nepamäti sveta až po dnešný deň.

Človek pri naskytujúcich sa vyšších otázkach pripodobnil alebo si vysvetľoval to vyššie, vzdialenejšie vždy príkladom, ktorý mu bol najbližší, a veľká záhada božstva kryla sa mu s jeho praxou patriarchálneho života úplne. Poriadok sveta sa nevyvinuje, on už bol.

Otec, deti. Otec má vážnosť a moc v neohraničenej miere. On stvoril všetko, čo deti potrebujú, otec rozkazuje a rozhoduje o všetkom atď. Detí je mnoho, množia sa a umierajú, ale otec je nesmrteľný, lebo ak umrie jeden starejší, prevezme právo iný. Otec tresce, otec odmeňuje, otec prekľaje alebo požehnáva atď. Slovom, človek prekopíroval svoj primárny patriarchálny spôsob života na najvyšší pojem svetovlády, a tak sa nám táto stará predstava zachovala až doteraz, a nie je div, keď náš „homo sapiens“ nevie si túto otázku priliehavejším spôsobom riešiť. Akokoľvek chudák rozmýšľa, manifestácia vševládnúcej sily rovná sa mu tribunálu na odhadovanie dobra a zla a život nule.

Ale my dostali sme sa takto na samý vrchol nášho odvážneho výletu, prišli sme na samý hrebeň strmého nebotyčného pohoria, skadiaľ naskytuje sa nám nečakaný výhľad a neslýchané divadlo pôvodnej tvorby sveta.

Tma je nad priepasťou a duch boží, ktorý sa vznáša nad ňou ako zázračný biely oblak, zráža sa práve a rozptyľuje sa v miliardy prvkov a útvarov hmoty. Šesť dní trvá tento neuveriteľný proces, až je celá tá zrážka vstrebaná v látku a tvorba sveta skončená. Ale keď sa tento veľký týždeň pominul a prišiel nový, vtedy začala sa tá divotvorná druhá tvorba, práca protichodná, o ktorej sme dosiaľ nič nepočuli a ktorá nás naplňuje radostným úžasom a novou, nikdy netušenou nádejou.

Rozhliadnite sa z tohto vysokého výhľadu dolu po širokých nivách hmotnosti ešte raz, prizrite sa dobre všetkému, ohmatajte a ochutnajte všetko, čo sa vám dookola ponúka, smelo. A o čom vás vaše slabé zmysly uvedomujú, všetko je dobro i zlo a všetko je tá istá jednorodá božská matéria, z ktorej podľa nevyspytateľnej večnej múdrosti naspäť sa tvorí pôvodný duch.

„Der Gott im Werden —“ — musím zasa len použiť cudzieho slova, aby som tomuto novému posolstvu dal priliehavý výraz.

A všetky tie prvky matérie sa hľadajú. V neúnavnom zápase a vrení sa grupujú, spájajú, komplikujú a pokusy robia k pôvodnému útvaru ducha tak dlho, až sa tá nekonečná rozličnosť hmoty zasa podľa primárneho zákona dovedna stmelí a bude z toho zasa duch, zasa pôvodná dokonalosť, celosť, boh.

„Boh vo vás!“ privolal raz istý prorok ľudstvu, a toto heslo opakujeme i my. Nepokladáme život človeka za pošmúrny prechod a koniec, ale za ustavičný, nádherný začiatok niečoho veľkolepého. Áno, človek od prírody preberá túto prácu zbožnenia hmoty a v ňom, v samom živote človeka, rozriešia sa raz všetky hádanky sveta, a z neho, zo života samého napokon i celá vševládnúca sila, boh sám. Sme vždy ešte len na začiatku veľkých zjavení a my ľudia sme tohto konečného mystéria predzvesťou i nástrojom.

Hneď sme však celí zmätení, keď po tomto skvelom výhľade do oslobodzujúcej budúcnosti ohliadneme sa naspäť na život a vidíme, že je on vlastne viac trúchlohrou ako veselou zábavkou, a to ešte z pera úžasne nenadaného autora. S bôľom sme zrodení, v biede odchádzame, pekné chvíle života sú zriedkavé, krátke a klamlivé, a zdá sa, že skôr niečo ukrutného vysadilo nás do života, akože by to bolo aktom nejakej vyššej milosti.

Keď teda z jednej strany sme presvedčení, že život ľudský má úlohu riešiť cieľ tak závratne, tak apokalypticky vysoký, z druhej strany však keď vidíme jeho žalostnú úbohosť, pýtame sa, čo je na tom všetkom kladné, v čom by mohlo spočívať nejaké plus tejto ostrej protivy.

Práve v tomto úkaze väzí dynamičnosť celého procesu. Práve táto bolestná protiva ako piestom stroja tlačená para je tým prirodzeným i zázračným stimulanzom ľudského života, ktorý stále napína, vzbudzuje v ňom energiu a vyvoláva pravú činnosť človeka: on pracuje na tej božskej matérii ďalej, prerábajúc bolestnú skutočnosť v skutočnosť vyššiu a prosím toto je ten vytúžený čin, kvôli ktorému elementy sa spriahli, vytvorili život a zverili naň postup ďalšieho vývinu.

Prerábať skutočnosť, pracovať na zbožnení hmoty? Mnohí budú namietať: aká to fantazmagória? Veď skutočnosť je hotová, na tej už prerábať sa nič nedá, a akože by slabý človek mohol zo svojej sily niečo na nej prerobiť?

Ja skicujem túto myšlienku len zhruba, nie je to mojím povolaním a nemôže nikto žiadať odo mňa, aby som ju rozvinul odborne a dopodrobna. Staviam len Kolumbovo vajce a opakujem znova: v nekonečnej niti príčin a následkov je život ľudský uzlíkom, ktorý musí mať nesporne veľký význam, len touto slučkou plynie práca všehomíra ďalej, a táto práca nemôže byť iná, akože daná nedokonalá látka spracúva sa na dokonalú. Tu sa začína tkanivo toho božského hávu, ako hovorí veľký básnik:

„tak na krosnách času tkám hučiacich rád,
i hotovím božstva živúci šat“
(Goethe: Faust)

Mnohí si predstavujú, že za tým všetkým, čo menujeme skutočnosťou, je už len čínsky múr, že tvorba sveta je už dávno skončená, že všetko je tu už na stupni nehybnej, meravej, akej-takej dokonalosti, že človek darmo čaká na tejto zemi božie kráľovstvo a že ak je niečo krajšie a lepšie, že je to až hen za humnami, a konečne že je to len úskočná túžba našej obraznosti, ktorú treba už v zárodku potláčať a ubíjať.

Ale moderný človek zmýšľa celkom inak. On vie, že v nekonečnom plynutí a stúpaní „nič“ vyrastá vo „všetko“, netvárnosť v tvárnosť, nedokonalosť v dokonalosť a nemožnosť v možnosť že sa mení, nie však naopak.

Moderný človek vie, aj verí, že v nekonečnom valení sa vekov život ľudský je tou vzácnou náhodou, tým jedinečným domíniom sily, ktorej patrí všetka budúcnosť, a táto sila nie je nič inšie ako ľudský um.

A čo tento um ľudský tvorí od vekov a čo ešte bude tvoriť naďalej, bude vždy viac „možnou nemožnosťou“, na ktorej vždy viac a viac presvitať bude stigma božskosti.

Ľudský um! Ty jedinečná pýcha a nádej nášho života, ty večne mladý výbojník, ktorý v družnom sprievode ružovej slobody a zlatej fantázie podmaníš si a zbožníš nám celý svet!

My máme len tvoje ihrisko, náš život, ale hra tvoja ostáva nám zázrakom, ktorého podstatu dnes ešte lakťami nikto nezmeria.

Um, umenie, život ľudský! Len jeden cieľ je pred nami. A keď i zlatonosnej rudy býva viac ako zlata samého, všetci ľudia sme umelcami. Umelcami, ktorí neúnavne modelujeme na nebotyčnom kolose, za dovŕšením ktorého celá príroda vyzerá s túžbou rodičky.

Len takto formulovaný zmysel života nášho otvorí nám horizonty nanovo a zachráni nás od hroznej apatie a rezignácie, v ktorej sme dnes zamorení po hrdlo. Len takýmto, novým, zovšeobecneným ideálom, ideálom definitívneho prerobenia a zbožnenia sveta oduševní sa náš celý život a práca naša dostane plný, nehynúci význam.

Celá práca ľudského života smeruje teda k ovládaniu a k prerobeniu prírody, a úsilie jednej práce podporuje a dvíha úsilie i snaženie práce druhej; umelec však svojou prácou prerábania či prebásňovania holej skutočnosti stojí na samom predku celého tohto ľudského zápasu.

To, čo som dosiaľ tu povedal o zmysle nášho nového života, to dalo by sa teraz veľmi názorne preniesť na celý komplex umenia vôbec, na jeho novú definíciu a na formulovanie nových zásad, podľa ktorých by sa ono v budúcnosti malo riadiť.

Na zmysly človeka v neprestajnom behu tohto filmu, ktorý nazývame skutočnosťou, doliehajú ustavičné impresie, ktoré svojou nezmyselnou rýchlosťou, svojou kakofonickou neusporiadanosťou, neucelenou útržkovitosťou a nízkou úrovňou surovej pekno-špatnej matérie rozhodne pôsobia bolestne. Túto bolesť pociťuje viac-menej každá jednotka ľudskej spoločnosti a reaguje na ňu svojím spôsobom, ale práca umelca, ktorá je už sama osebe ustavičným transponovaním faktu do obrazu, najkrajšie nám znázorňuje majstrovanie tohto ustavičného prerábania danej hmoty v hodnotu vyššiu, dokonalejšiu.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.