ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Spytujete sa ma, pán redaktor, v tomto hurhaji, či mám čo povedať i ja, ja — ktorý som vlastne túto toľko pretriasanú cenu obdržal?

Štátna cena v živote umelca, ktorý s takýmto vyznačením najmenej počítal, je udalosťou dozaista velikou.

Ale ja, keď obligátni varešiari na výrok poroty, ktorá o tejto veci rozhodovala, už zabudnú, budem dlho ešte tento vľúdny úsmev tetky náhody pripisovať len tej okolnosti, že mám mimoriadnu cnosť včasného ranného vstávania.

Musí to tak byť, nie?

Toho, kto zavčasu vstáva, pánboh iste požehnáva, hovorí dobrý recept nášho ľudu, a vo včasnom každodennom vstávaní som ja na široko-ďaleko iste prvým.

Nech mi povie do očí niekto z tých, ktorí podistým s týmto šťastím rátali, či bývajú kedy tak včasne hore ako ja?

A keď pomyslíme, že pražská porota pre štátne ceny zasadala práve v rušnej chvíli veľkého nacionálneho manifestu proti hrozivo sa vzmáhajúcemu „cudzomilstvu“ v literatúre, pochopíme, že tentoraz chcela príslovečne spôsobiť „požehnanie“ tam, kde podľa starej šablóny hodnotenia zdalo by sa takéto niečo nemožným.

Slovák je od prírody ranostajom, sliepňať pri drahom svetle nebolo u nášho ľudu nikdy obyčajou, a prosím: mimo blahej pamäti Vajanského, a teraz mimo baťka Škultétyho, nikdy som ešte nestretol na ulici za ranného šera nijakého slovenského intelektuála, no nikdy!

Teda z tejto stránky som ja eminentom, a božské požehnanie pražskej poroty je samozrejmým výsledkom tejto mojej dobrej slovenskej zvláštnosti. Na moj’ veru, nech by som sa nemohol oprieť o toto naše osvedčené príslovie, neviem, či by som z toľkej nečakanej slávy nemal hryzenie svedomia…

Keď — povedzme — priateľ Hronský i ukrutne dlho vylihuje podľa nenašského zvyku v posteli, zato — už akokoľvek — on viacej bdie do pozdnej noci pri diele, a jeho Stankovský je majstrovský kúsok, ktorému rozhodne na tohoročnom knižnom trhu patrí palma víťazstva. No na dlhé bdenie Hronského nieto u nás nijakého dobrého, svojrázneho príslovia. Národným protestovaním postrašená porota bola v rozpakoch, a tak konečne odmenu dostala moja pani Helène, o ktorej každý dobre vie, že sa rodila za rána, za rosy, keď zelená trávička najlepšie sa kosí…

Ináč ja mám najviac príčiny tejto krehkej pani Helène nedôverovať. Napísal som ju po toľkých rokoch, v ktorých ma nezbedník Eros stačil kde-kade povláčiť a v srdci všeličo mi otupiť, no keď som počúval reči mladých priateľov o láske a keď som poznal všednosť, ktorá tento najvzácnejší moment života ľudského dnes splošťuje, prihlásil som sa i ja k slovu.

Zápisky z čias mojej rozprávky mal som kdesi zapotrošené, ale keď práca bola takmer skončená, prišiel som na ne. A div divúci: zápisky podobali sa navlas rečiam mojich mladých priateľov. Barokové postrehy skutočnosti, mladistvé domnienky plné nezrelostí, a moja po pamäti pozde písaná vec ukázala sa storáz pravdivejšou, ako samé zápisky v prostriedku udalostí „verne“ zo dňa na deň značené.

Najtrápnejšie pre mňa na celej tejto veci je, že originál jednej figúrky z Pani Helène, majster Z, chce ma žalovať pre ublíženie na cti. Hneď po vyjdení knižky som si na majstra, ktorý ešte žije, so starou láskou učeníka spomenul a jeden exemplár čestného výtlačku mu poslal. Ale beda! O pár dní mal som knižku s vystrihnutým venovaním vrátenú v sprievode dlhého listu plného indignácie a zlorečenia.

Na štyroch stránkach mi vysvetľuje svoju vtedajšiu nezamilovanosť a bojí sa o svoju reputáciu, ak by ho niekto v mojom opisovaní náhodou poznal.

Ja však myslím, že milovať taký krásny objekt, akými pani z „Ö“ skutočne bola, nie je hanbou ani pre „kresťana“, akým sa ctený majster Z cíti byť. A keď sa on len teraz dočítal, že ja, najnepatrnejší medzi milovníkmi, jednako bol som len tejto krásnej ženskej duši najbližším, nech ho to dnes už nemrzí.

I krása i mladosť i cit ostáva nám už len milou spomienkou, ktorá už nikomu na cti ubližovať nemôže.

Peniaz, národom a či štátom mi darovaný, postačí teraz na nové plány a práce. Pôjdem rozhodne po stopách toľko spomínanej Aspázie, ktorá mi „jala srdce láskou velikou“. Tento zriedkavý typ ženského čara neprestajne naplňuje ma údivom: akoby som sa vznášal od našej pani Helène vyššie k Periklovej panej, k Aspázii.

„Poď! Dvíhaj sa k vyššími sférami, ak ťa on tuší, bude ťa nasledovať!“ citujem z Goetheho Fausta. Chcem ju hľadať po nivách klasického Grécka, chcem žobrať pri bránach tmavého Hadesu tak dlho, pokým prísna Persefona nezľutuje sa nad mojou chorobnou túžbou a nepošle mi Aspáziu naspäť do života, pod pero, ktoré chcem máčať do vlastnej krvi svojho srdca, ktoré hľadá, večne hľadá…