ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Za priateľom)

Obklopili ťa podľa slov cirkevného speváka „dolores inferni“, a keď sa tvoj osud vyplnil, odobral si na na večnosť.

Nám, ktorých si tu v žiali onemenych zanechal, nepozostávalo nič inšie ako ťa vyprevadiť. Brodiac sa známym martinským blatom, skrúšene sme stúpali za triumfálnym vozom smrti, na ktorom si ležal medzi nádhernými kvetmi a medzi vlajúcimi, zlatom potlačenými stuhami.

Ej, drahý braček, veru si nemyslel v auguste minulého roku ešte, keď si na slabých už nohách v podobnom triumfálnom sprievode priateľa pochodoval, že na fašiangy zatým už i ty pôjdeš v triumfe hore Smrtnou ulicou.

Triumf smrti, priechod cez slávnostnú bránu hrobu do ríše Neznáma, áno, áno, tento priechod bol by na celom umieraní najkrajším momentom. Naozaj nám neostáva nič inšie ako veriť, že za touto bránou, ktorou raz všetci musíme, prišiel si tam na zelenú lúku.

Na zelenú lúku, vprostred ktorej jagá sa krásny krištáľový zámok. A v tomto zámku — musíme veriť — očakáva nás nejaké konečné, zázračno-sladké prekvapenie, ku ktorému sa dopracujeme všetci a na ktoré ty už dnes iste s blaženosťou pozeráš.

Nuž ja si to, priateľ Bohuš, predstavujem tak, že za tou bránou na lúke v krištáľovom zámku bude veľkolepé nádvorie, také asi, aké je vo florentínskom paláci Pitti.

Dozaista budú tam práve také — pravda, vo veľkom — do polkruhu, amfiteatrálne postavené mramorové lavice a naproti tomuto hľadisku bude bieloskvúca plocha, tak ako v našich kinách býva biela plachta rozpätá. Dookola, ako v spomenutom paláci, neprestajne šumí sladkými harmóniami veľkolepá záhrada a v prostriedku nádvoria v nádržke z lapis-lazuly žblnkoce čistý pramienok vody, vody živej, vody svätej.

Tak ako hľadíme na nejaký pekný film v kinovom divadle, tak sú tam tie lavice husto obsadené légiami duší zosnulých ľudí, a oni blažene pozerajú na projekčnú plochu pred nimi.

A keď ty ta, milý Bohuš, prídeš, zastaneš, ako ťa už dobre poznám, pekne-skromne pri vchode a oslnený transcendentným jasom nebudeš vedieť, čo si počať. No niektorá známa duša od kraja vľúdne ponúkne ťa ďalej: „Vitajte nám, pán direktor, len bližšie medzi nás, sadnite si a plesajte s nami vospolok.“ I pokynie ti na skvúcu plochu a ty zazrieš a prečítaš v plamenných písmenách nikdy nečítané slovo, slovo veľké, slovo sväté, slovo dávno vytúžené, a zázrak! Razom porozumieš všetkému.

Na všetko, čo ťa tu dolu medzi nami hrýzlo a trápilo a na čo ti v tomto pozemskom chaose nikto s určitosťou odpovedať nemohol, tajomné slovo toto dá ti jasnú odpoveď. Tvoj život veselo a v zdraví začatý, ťažkou chorobou predčasne zničený — prečo? Krízy a katastrofy tvojho jemne cítiaceho srdca: demontáž dobrých starých hodnôt a mravov, neistá budúcnosť národa, nešťastie drahej zeme ruskej, všetko, všetko slovíčkom týmto bude vysvetlené a v zmysle nekonečnej radosti rozlúštené. I zaplesá tvoja duša nepominuteľnou rozkošou na večné veky. Haleluja!

My však od hrobu tvojho vrátili sme sa do života naspäť — na ako dlho ešte? Rodina, priatelia, ďalší-bližší ctitelia tvoji, všetko už viac-menej šediny, vrásky, ťažký dych i chod… Akáže je ľudský život lehota primerane k večnosti, aká chvíľka môže nám byť ešte popriata, nám, ktorí sme v predvečer Hromníc tohto roku prítomní boli pri triumfe smrti tvojej?

Nuž, milý Bohuš, pomaly ale iste budeme všetci triumfovať, lebo keď na počiatku bolo slovo, bude ono dozaista i na konci, a čo ty už s radosťou dnes dobre vieš, to dozvieme sa napokon napospol všetci.