ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Z príležitosti storočnej pamiatky narodenia slávneho básnika a veľmajstra provensalských felibrov Frédérika Mistrala, nakoľko jeho duch i k nám činorodne zasiahol, radi si spomenieme aj my na neho.

U nás onedlho po prevrate nastala dosť trápna nálada, lebo Česi nevedeli, čo si tu môžu dovoliť a naši zasa nevedeli, koľko a čo sa sluší brániť. Slovensko — ako vždy v prípade nebezpečenstva — i teraz od Martina čakalo udanie „najlepšieho tónu“, ale beda! Tam bola práve v ten čas najväčšia panika. Pražská vláda rozpustila v Martine sídliacu Národnú radu a sláva našej Mekky začala blednúť! Poverenec Prahy úradoval s „plnou mocou“ v Žiline a potom v Bratislave, a hlučnú, radikálnu obranu záujmov národa jednoducho prevzal Ružomberok. Začali sa improvizovať všelijaké viac-menej vážne-nevážne Rodobrany, spolky a družiny slovenských Junákov, Jánošíkovcov a pod. Začalo sa energicky zdôrazňovať, že my sme my, a že si to, čo na hmotnom a duševnom imaní máme, nedáme len tak kde nič, tu nič pohabať. Spôsob, ako sa to dialo, mnohým nebol u nás po chuti. A v takomto asi čase vrátil sa do Martina zo svojho zahraničného pobytu náš Štefan Krčméry a priniesol z Francie nové, aktuálne zvesti, ktoré do jedovatého politikumu hneď vniesli kus neutralizujúcej poézie.

So záujmom dali sme si od neho rozprávať, čo nového naskusoval vo svete: o južnej Francii, o krásnom Provensalsku, ktoré má vraj tiež svoj zvláštny francúzsky jazyk, osobitné mravy, všelijakú tradíciu, odlišné záujmy, a — v porovnaní s Francúzmi severu — bujarú vitalitu plnú ohňa a poézie.

— Aj tam svojho času — vykladal ďalej Štefan Krčméry — bol by rád Paríž všetko centralizovať a unifikovať, ale provensalskí národovci boli hrdí na svoj osobitý svojráz, bránili sa, nedali sa pofrancúzštiť. Združili sa v osobitnom spolku, ktorý nazvali Felibrige a slávny básnik Mistral bol ich neohrozeným organizátorom. Frédéric Mistral bol veľký básnik, ale aj ako človek bol veľký. S neúnavným zápalom ujal sa svojho ľudu a celý svoj život posvätil veci národnej. Napísal slovník svojej materčiny, z vlastných prostriedkov založil národné múzeum, povzbudzoval a sám bol prvým príkladom v zachovaní tradícií a dobrých zvykov. Napísal medziiným krásnu báseň, veľkú epopeju „Mireio“, v ktorej ospevoval krásu svojho kraja a svojho ľudu. Takýmto spôsobom podarilo sa mu vzbudiť záujem u svojich vrstovníkov tak, že sa s chuťou pustili všetci do práce: kriesiť k novému životu kultúru, ktorá po slávnej minulosti už-už začala byť stratenou a strávenou agilnejšími vrstvami francúzskeho národa.

Tento vzor „ochrany“ zazdal sa hneď každému, a keď nám ešte Štefan Krčméry pripomenul, že tadiaľ chodil Dante i Petrarca, že toto bola vlasť trubadúrov a kolískou jemných kultov lásky a umenia — ba ešte že náš stredoveký veľžupan, rytier Donč, tiež tu sa učil — naše oduševnenie bolo úplné.

Hneď sme zahoreli a pocítili romantickú nostalgiu za týmto utešeným krajom a k Mistralovi priľnuli sme s úprimnou láskou a obdivom. Ani to nás nemýlilo, že Mistral bol už vtedy dávno mŕtvy a že jeho krásna idea umrela s ním… Fakt je, že sme sa všetci cítili Mistralovými dedičmi, a tam, kde jeho činnosť — v tom zmysle — zahatala smrť, tam sme chceli pokračovať my na Slovensku. Bez všetkej ďalšej agitácie a organizácie každý nezbabraný intelektuál, počnúc od slovenského ministra v Prahe až po debutujúceho študenta-básnika na vidieku, razom sa cítil felibrom. Naše dobré snaženie našlo si takýmto spôsobom slušnú a pevnú formu. Každý súci človek prestal pochybovať o tom, že keď v slávnej Francii bola možná otázka Provensalska, i Slovensko, ktoré má svoju „živú tradíciu“, musí sa do výšky uplatniť.

Martinskí felibri schádzali sa pôvodne každý týždeň v utorok. V ten deň riadne k nám prichádzal z Púchova básnik Vladimír Roy redigovať Hodžov týždenník. Zasadalo sa pri stole Vajanského u Švarcov, alebo v bývalom Socháňovského ateliéri u pisateľa týchto riadkov. Na týchto posedeniach sa všetko, čo týždeň dal, riadne predebatovalo. S Mistralovým synovcom bol Štefan Krčméry v stálej korešpondencii a najväčší rozkvet tejto spoločnosti nastal vtedy, keď básnik Janko Smrek odišiel z Huškovej redakcie z Bratislavy a začal pôsobiť v Martine pri Národných novinách. A keď župa z Martina odišla a chlapci sa poväčšine rozpŕchli, vtedy som si ja trúfal na rozptýlenú obec adresovať svoje skromné kosérie pod záhlavím „Bratislavským felibrom“, ktoré vraj všade radi čítavali a najmä ich „obsah“ medzi riadkami dobre chápali…

Takto zasiahol básnik Frédéric Mistral do nášho verejného života. Takto sa jeho krásna idea preplantala z Provensalska k nám, a takto sa stal on naším zbožňovaným patrónom. Ale i jeho básnické dielo má u nás — i keď nie priamu školu — aspoň veľa analógie a príbuzenstva. Láska k svojeti pod zorným uhlom večnej krásy a vše vládnúceho dobra, to je devízou u našich čelných géniov.

*

Ale čo koniec-koncov? Časy sa menia a ľudia v nich, a keď sa u nás staré proroctvo, že slovenský Popolvár je jednako len z kráľovských bratov najlepší, dokáže: nápor i odpor razom prestane a oči všetkých synov republiky sa bratsky začnú obracať k novým, vyšším, všeľudským métam.