ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(Maliar Miloš Bazovský)

Cŕŕŕ!

— Prosím, kto tam?

— Ach! „Národnie“? Nový pán redaktor?

— Teším sa nesmierne.

*

— Áno, nemáte času, veď, veď, ten čas! Azda inokedy budem mať šťastie, navštívte ma. Ale i takto sa teším vašej známosti. Želáte si niečo?

*

— Obrázky, výstava, Bazovský? Niečo napísať do piatkového čísla?

*

— Nuž tak ako vravíte, vec je rozhodne hodná spomenutia, rád poslúžim. A keď zbytočného času ani u mňa nieto nadostač, Jehova kvôli vaším novinám predĺži mi deň, zabehnem na výstavku podívať sa a úsudok napíšem vám v noci.

*

— Prosím, poriadok? Dúfam, že sa lepšie zhodneme. Teším sa vašej návšteve kedykoľvek, do videnia.

*

— Ďáálej! Ale, ale, čo vidím, aká vzácna návšteva, ba zázrak: pani Eleonóra, vitajte. Dávno nemal som tohto šťastia; kde chodíte, alebo čím som sa previnil, že zabúdate na moju skrýšu, v ktorej — ak sa nemýlim — kedysi ochotne ste sedávali. Verte, odkedy neboli ste tu, nikto mi nevie na gitare tak sladkobôľne brnkať pri práci a akosť mojich cukríkov, čokolády i cigariet je teraz prvotriedna. Príďte zavše, chodievajte zasa a dorobíme aspoň jednu z hláv, ktoré sme, už ani nepamätám kedy, počínali maľovať. Ste vždy taká zázračne čerstvá, v kvete, nestarnete, zvečníme vašu krásu, pokým je čas.

*

— Muž? Reštrikcia platu? Dieťa, presťahovačka, Sliač, druhé dieťa, osýpky, somársky kašeľ?

*

— Uznám, všetko uznám, krásotinka, a predsa sa mi zdá, že trochu prihorlivo tisnete káru vášho manželstva. Človek potrebuje niečo, čo ho v takom stálom lopotení rozptýli.

*

(Čas? No, toho máme každý málo, ale daromnice, akou je i maľba, sú vlastne výživnou soľou v krvi každého kultúrneho človeka, nepocítili ste to ešte nikdy? Ja vravím: len teraz, za dnešného moru amerikánskej účelnosti ujasňuje sa už každému, že opačne, v úplnej ireálnosti musí sa skrývať vlastný zmysel nášho pozemského života.)

Nevidel som pani Eleonóru u mňa už rok. Je stále hladká, milotvárna, veselo-hravá, jedným slovom, mladá, pôrody ju neničia. Ale prečo ma tak dlho zanedbávala, a čo ju tak zrazu priviedlo zasa ku mne, to mi nijako nechcelo byť jasným. Odložil som paletu, zapálil jej i mne cigaretu a zhovievavo som čakal, pátrajúc vo venci jej hútoru za rozlúštením.

— A čo Miloš Bazovský? Ten teraz tiež tu voľakde býva, otvoril vraj výstavu svojich prác, rada by som sa podívala, kde to má? Nezaviedli by ste ma?

Tu to máš! Aha. Jej spôsob ostal nepremenným: príde medzi moje plátna a túži za obrázkami iného. Ženský spôsob, nepoznal som výnimky. Nezmúdrela. My mužskí máme vždy viacej prirodzeného taktu. I ja by som mohol hneď do hovoru zapliesť napríklad božskú Lady Hamiltonovú, ktorá ma po tieto dni veľmi zaujala a ktorej príhody práve po večeroch čítavam. Na nás ešte vidieť, že kedysi chodil medzi nami rytier-trubadúr, starý Donč, a nedá mi spomínať šťastné maľovanie Romneyho a zlatú Emu vtedy, keď stojím krásnej pani Eleonóre zoči-voči. Ja nie som teraz Romney a pani Eleonóra nie je akýmsi dievčaťom z predmestia. V tejto chvíli niet nad pani Eleonóru. Ona mi je neporovnateľne najurodzenejšou, najčarodejnejšou, najžiadúcejšou dámou celého sveta.

Ochotne som sa teda usmial:

— Vidíte, práve mi to bude vhod. Počúvam, že tam pekné veci vidieť, sám sa ta chcem podívať. Čochvíľa zazvonia na obed, skrátime prácu a bude času, poďme.

— To je milé od vás.

A už ponorila do vody popolníčka ohorček, viac ju a mňa nemalo čo zaujať. Zapäla kabát, zašťukla vrecko s pudrenkou, a celá bola rozradostnená, že ju vediem z mojej pracovne na výstavu obrazov mladého priateľa Bazovského.

Keď S. S. U., po milej pamäti založenia v Martine, začal svoje každoročné výstavky usporadúvať, vtedy poznal som po prvý raz nášho Miloša Bazovského, rodáka z blízkych Turian.

Nosil nám verne svoje krajinky na vystavenie a tieto jeho prvé pokusy upútali moju pozornosť hneď na začiatku.

Posielali nám aj iní členovia spolku rozmanite poňaté pohľady zo slovenského kraja, ale na osobnosti Bazovského a na ukážkach jeho práce dal sa hneď vycítiť dobrý koreň a želateľná „budúcnosť“.

Nenamýšľam si nejaký zvláštny ostrovtip v úsudku, ani nijaký prorocký dar z neba, ale v tomto prípade, že som mal pravdu, môže byť každému jasné. A mladý priateľ iste nezabudol, ako som ho zakaždým prosieval: „Nerozptyľujte sa naširoko, pestujte predovšetkým svoju krajinu s takou láskou a pokorou, ako ste začali, a uvidíte, že to privediete v umení ďaleko.“

Dnes už ktokoľvek môže vidieť a sa presvedčiť, že jeho umelecké snaženie docielilo víťazstva, a že to, čo od útleho začiatku v sebe cítil a chcel vyjadriť, v jeho ľahkých pasteloch podarilo sa mu v úplnej miere zachytiť a každému zrozumiteľne aj podať.

Miloš Bazovský je — kto čítaš, rozumej — náš človek! Keď spieva, maľuje, a keď maľuje, vtedy spieva, ale vždy jednako. Jednako nielen príbuznosťou týchto dvoch sestár v umení, ale jednako s úprimnou, nezlumpačenou túžbou a nadšením naším vlastným, azda posiaľ neprestajným krásam a hodnotám. A tak to, čo jedenkaždý z nás viac-menej slovensky hodnotné v sebe cíti, v čom každý z nás v podvedomí len s neistotou tápe a sa snaží, to nám on čarom svojho umenia vyspieva a namaľuje. Alebo ináč rečeno: dobro, ktoré my všetci hľadáme, on interpretuje a uskutočňuje pred nami jasne, pravdivo a — čo je hlavné — kladne. Áno, Miloš Bazovský uhádol pravú nôtu. Maľuje tak, že to musí chytiť každého, a jeho obrázok ako nejaké „domáce požehnanie“ nemal by chýbať ani v jednom slovenskom dome. Bohatí cudzinci však mali by si odvážať jeho diela ako zvrchovaný príklad pravého slovenského umeleckého prejavu do svojich zbierok.

Tým som, myslím, povedal všetko, čo sa rozumne a krátko o výstave Miloša Bazovského povedať dá. Odborná analýza sotva bude baviť niekoho, a konečne ponechávam; túto rubriku na tých, ktorí po našich časopisoch tak hlbokomyseľne vedia ľuďom sypať piesok do očí.

Prelietavá krásotinka pani Eleonóra na výstave tiež nevychodila z údivu a nadšenia a najradšej by bola za každý druhý rám zastrčila vizitku. Ale napokon sa spamätala, a tak sa zdalo, že sa pre niečo rozhodla. Obrátila sa k práve prišlému mladému vystavovateľovi, odhodlane zvolala: — Miloško, vy ste ma dnes očarili a vaše umenie podmanilo si moje srdce úplne. Rozhodne tiež musím mať niečo pekné od vás!

Potom mi pokynula, a keď som pristúpil, rozradostila ma týmito slovami:

— Bez vás, majstre, sotva by som bola mala tento pôžitok, ja som to vedela, preto som vás prosila o sprevádzanie. Tak pekne ste mi vysvetlili a upozornili ma na všetky tieto krásy. Teraz dosedím predovšetkým na podobizeň u vás. Muž píše a práve dokončieva niečo odborné pre poľnohospodárov. Z druhej strany viem, že štátna cena je už za to istá. A viem i to, že na desaťročie našej ľúbosti hodlá mi, chudáčik, celý honorár venovať do daru. Nie je to dojímavé a pekné od neho? Vec bude perfektná, v krátkom čase, budem boháčkou a iste mi bude stačiť i na podobizeň i na jeden z týchto rozkošných obrázkov.

— Túto chalúpku s mostíkom a vŕškami, ak predáte teraz, Miloško, musíte pre mňa v tej istej veľkosti zopakovať.

A tak čas, ktorého ani redaktor, ani ja, ani pani Eleonóra a iste ani Miloš Bazovský nadostač nemáme, týmto šťastným zakľúčením, ako o tom i moje skromné riadky svedčia, jednako len bez vzájomného osohu a pôžitku nebol premrhaný nadarmo.