Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Odobierka

Štrnásteho toho mesiaca, večer pri víne, čo ako bolo veselo medzi nami, jednak bola to len vcelku bôlna odobierka od nášho Janka Smreka.

Zasa bude v Martine o jedného neohrozeného felibra menej. Štyri dlhé roky bol tu medzi nami, po priateľsky pri všetkom, a dúfajúc v lepšiu budúcnosť národa, dôstojne viedol tradíciu starých Národných novín ďalej. Nejedna krásna jeho sloha vznikla práve v tomto ústraní, a už sa nám i zdalo, že ostane naveky našim, že láska ho tu prikuje. No zrazu zatrepotalo jeho básnické srdce ako vtáčik v klietočke, zatúžilo zasa po neznámych diaľavách, i rozhodol sa Jano vyletieť, čo i len „so srdca polovičkou“, keď videl, že dýchať viac tu nevládze. Prelietavec, budú mnohí povrchne súdiť, ale my, ktorí ho známe, tvrdíme, že po svojom má pravdu. Len nedať ideálom zakrnieť. Treba ísť za nimi, kamkoľvek by volali. Na rezignáciu mladý život bude mať ešte vždy dosť času, potom voľakedy, keď bude po jari, keď sa zvečerí, a keď všetky nádeje a možnosti budú vyčerpané…

Zasadli sme teda k vínu naposledok, ale primeraná nálada akosi dlho nechcela sa dostaviť. Krčméry bol na ceste, nebolo ho práve medzi nami, premenili sme lokál, probovali iné víno, nešlo to.

Ľudia boží, volá niekto, či sme tu ma kare? Či nevieme sa radovať, keď jeden z nás v jasnej chvíli prezrel nebezpečenstvo stojatých vôd, mal dosť srdnatosti vytrhnúť sa zo všetkých, a keď smelo si otvoril okná nových pohľadov dokorán?

Azda nás týmto činom trochu zahanbuje, nie? Nič to zato, začať musí vždy jeden! A veď nám i on vravel, priatelia, že ide do sveta ako výzvedná patrola celej roty našej a že keď stretne tam voľakde v zelenej róbe pani Nádej, že zahvizdne na nás. I vyrazíme potom všetci za ním… Teda len veselo, mládenci, štrngnime si, a ty, Fero, zahraj! Eh! Smutné sú veru tie naše piesne, srdce sa nám od nich len väčšmi rozbolí! Nože pite, chlapci, a nech vstane niekto, kto je od slova, a nech povie niečo pekného na rozlúčku…

Ale ani to. Len spievajú a spievajú, Fero intonuje žiaľ za žiaľom: „Mať moja, mať moja,“ „Kde budem, tam budem, a ja vždy len zbojníkom budem“ a na koniec z tých ruských, na Volge „Ej uchnem“…

— Ticho! — skočí zrazu Rudko Kľačko hore. Pri ruskej piesni blysne mu v oku, a sklo jeho pohára roztreskne sa na kusy. Ticho!

„Chcem prehovoriť, priatelia, a spomínam, keď po prevrate príduc z Ruska, zasadol som s naším Ivanom Thurzom za redakčný stolík Národných novín: také sme to mali vtedy krásne nádeje! Vtedy, pamätám sa dobre, po prvý raz zavítal k nám náš Janíček, decko ešte, ktože ho poznal vtedy a ktože myslel, v akého chlapíka on v krátkom čase vyrastie… Ej, vtedy, sťa tí burlaci na rieke Volge, veselo sme začali ťahať náš slovenský koráb proti prúdu: ,Ej, uchnem, ej, uchnem!…‘ Vtedy nám boli svety, všetko sa nám krásne zelenalo, a v tej biednej redakčnej izbičke cítili sme tak ako Černohorec, keď sa ho pýtali, že čo a ako, a on pyšne odpovedal: ,Nás Černohorcov i Rusov je 180 miliónov na svete.‘ Od tých čias zažili sme všeličo. Nejedna nádej vykapala nám zo srdca načisto, a po rokoch, keď i ja, i Thurzo, i mnohí iní ustali, Janko Smrek zjavil sa znova v redakcii Národných novín. I začal sám ťahať za ten burlacký povraz s novou, mladistvou nádejou v srdci: ,Ej, uchnem, ej, uchnem!…‘ No dnes po štyroch rokoch usilovnej námahy ustal i on. Odchádza do sveta s nezlomným mladým srdcom za novou nádejou. Ktovie, azda sa mu tam vo svete väčšmi podarí potiahnuť ten burlacký povraz a ten náš slovenský koráb pohne sa už naisto. Napred teda, Janko náš, v záujme svojom i našom!“

Reč by bolo treba na mieste počuť. Pôsobila fulminantne, ľad bol prelomený, nálada sa rozpálila a reči — jedna krajšia od druhej — striedali sa rýchlo. Srdcia sa otvárali, hovorilo sa teplo a tak, že keď náš Janko vstal a chcel na to všetko odpovedať, stalo sa mu niečo, čo nikdy dosiaľ: zaliali ho slzy.

Musel si sadnúť a v hlbokom dojatí sklonil hlavu do dlaní. A my v pianissime sme dospievali burlackú pieseň práce a vyšli sme ticho do brieždiaceho sa rána.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.