ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Za sklom, v zbierkach starožitností, zavše vídavaš zvláštny hudobný nástroj, viola d’amour ho volajú.

„Husle lásky“, aký to podivný názov. Ba prečo sa dnes na takýchto husliach nehráva viacej, či niet už azda lásky na svete? Alebo tento starý nástroj modernému dnešku už nestačí, aby tlmočil a obsiahol všetky finesy a senzácie lások nových?

Ja veru v ríši zvukov som nedoukom a v otázkach lásky tiež len málo cibrený. Stavbe husieľ, rozličným farbám hudobných nástrojov málo rozumiem, no jednako trúfam si pomyslieť, že len holá nevyhnutnosť, túžba priviedla našich predkov k zostaveniu takých husieľ, ktoré by boli spôsobné vyjadriť pocity lásky, aké oni v svojich hrdinských srdciach kedysi cítili.

Husle lásky. Či naši starí inakšie ľúbili, či bola škála ich cítenia bohatšia, vrúcnejšia, bola krajšie zladená? Zvládol ich nástroj lepšie ako naše husle siedme nebo šťastia, hlboké poryvy žiaľu?

Odborníci odpovedajú nám na otázku o týchto husliach, že ich strieborný zvuk bol jedinečne vrúcny, serafínsky a extázy plný; preberalo sa vraj ma siedmich strunách a sedem iných znelo pod vrchnými sympaticky — ale dnes narábať nimi že málokto vie…

Keď sme my, my pozde narodení, milovali, nami už tiež len obyčajné cigánove husle stačili. No vybúrili sme sa pri nich, zavýskali, zaplakali a čičíkali rozvášnené srdce nad ránom… Lahodiaci valčík, dvorné gesto, serenáda pod oblokom, vyzvanie na súboj alebo na schôdzku, vzácne, periam podobné slohy boli toho ešte výsledkom.

Dnes už ani toľko. Úbohá nová generácia fúka už len na saxofóne a vznešený pátos srdca jej športovej zdravote je „chorobou“ temer neznámou. Láska mladých stala sa nanovo rudimentom pravekých džunglí, kde vprostred tropického močiara horuje neotesaný mastodont a volá družku zvukmi svojho podivného rypáka.

Láska je dnes „funkcia“, z ktorej pavučiny siedmich závojov sú už dávno strhané…

Let nad oblaky? Mystérium, sväté šialenstvo srdca? Ach, mladí priatelia, nevidíte sa mi nejako. Čím viac píšete o láske, tým rýchlejšie jej volumen mizne, a príde deň, keď bude možno vidieť lásku tiež len ak za sklom.

A o jej minulom cárstve racionálnymi okuliarmi vyzbrojení mladí historikovia budú potom hovoriť ako o zvláštnom druhu bláznovstva, ktorým boli celé takzvané romantické generácie nezhojiteľne posadnuté.

Ach! Viola d’amour! Láska, pre ktorú si ťa ľudia kedysi stvorili, je dnes Zlatovláskou, ktorá, zakliata v hlboký spánok, ukladá sa do krištáľovej truhly. Niekoľko sivých bradáčov verne ju stráži ešte, ale keď sa títo pominú, neviem, neviem, či bude medzi mladými jeden poeta, ktorý ju v starej kráse privedie zasa k životu, ktorý ju víťazne z hlbokého spánku odkľaje.