Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Stará pieseň, nový text

Keď veľký trpiteľ Ulysses po šťastnom návrate domov hubil drzých pytačov svojej vernej Penelopy, vtedy božská Pallas Aténa v podobe malej lastovičky sedela tam na tráme a k srdnatosti posmeľovala svojho milovaného chránenca.

Veľké verše! O tom celý svet je jednakej mienky. Ale neviem, čo by bolo svetu tak vzácne na tom, keď tejto jari do mojej pracovne vo vysokom susedstve hromozvodov a antén vlietla tiež lastovička a na tenkej priečke sklenenej strechy začala mi doliehavo švitoriť: „Nevŕtaj, nevŕtaj, rozštiepiš!“

Mnou, pravda, to hneď trhlo a živo mi prišlo na um, že táto lastovička je tiež len takou premenou veľkej Pallas Atény a že vlastne ona mi teraz sedí nad hlavou.

Prečo by nemožné nestalo sa raz možným? V dnešnej novorodiacej sa surrealite čerstvá nádej kynie, áno, i môjmu blúdeniu bude už raz koniec — ona je to.

Začiatok jej kantilény: „Ja som vstala, kravám dala, a ty ešte spíš“ mňa sa nemôže týkať, ľudia i nebešťania vedia dobre, akým včasným som ja ranostajom. Nuž čo mienila s tým „vŕtaním“? Doslovne nedá sa to brať, veď nemám tu hore na to nijakého nástroja, a čo viac: nie je to posmeľovanie, ale výstraha — pred čím? Vzťahovalo by sa to na nelad mojich myšlienok, na neblahé moje vŕtanie v hľadaní nových cieľov a prostriedkov? Ach! Pallas Aténa má múdre belasé oči a je patrónkou práve dobre rozmysleného; nie, v takej miere ma ona sotva bude vystríhať…

V tomže čase, keď jazmín kvitol a čerešne sa broneli, zažiadalo sa jednej zlatovlasej hlavičke z neznámej mi diaľky vyhľadať ma s malými lístkom a napísať mi všetko, čo pekného jej mladé srdiečko cíti a za čo všetko chce mi výraz vďaky dať.

Ja potešil som sa a porozumel som tejto jarnej spovedi dobre, no tak sa mi vidí, že obálka tohto písmenka dala jej nemalú robotu. Keď sa i dozvedala, ako sa vlastne volám a kde žijem, s mojimi zamestnaním nebola si tak hneď načistom. Maliar, hútala, ale aký? On nemôže byť len taký, hocijaký, akýže mu titul dať? Konečne rozhodla sa pre najkrajšie, čo v svojej neskúsenosti len vymyslieť mohla, a položila na papier „ručný maliar“.

Nuž dosť uhádla. Veď na našich úhoroch, v toľkej chudobe, všeličo sa ešte rukou robiť musí, i maľovať, i vŕtať. A náš ľud, načúvajúc na prahu chalúpky lastovičkami, podkladá ich spev len svojou rečou: „Vstávaj za prácou rúk svojich a nevymýšľaj inšie, rozštiepiš.“ Tak sa mu slová a život v jeho krásnej poézii kryjú vždy úplne… Ale keď stúpaš denne do sto schodov bližšie k nebu, hore za prácou, tým sa srdce rozbúcha!

A keby pri našom trude, čo moju malú entuziastku tak nadchýna, nebola ruka vedená srdcom, srdcom rozbúchaným, ako keď zvon bije na poplach, neviem, či by sa tak krásnou ozvenou bolo rozzvučalo jej vlastné mladé srdiečko.

Vo výšinách, kde antická Pallas Aténa chodí zasa po návšteve, kde v susedstve hromozvodov a antén pracuje srdce a vŕta myseľ, tam hlas lastovičej piesne mení sa v zdroj nových zvukov a podkladá sa inými, pučiacej túhe príbuznými slovami:

Ja som prišla až z Egypta / ach, z vlasti slnca a tepla letíš — /,
hľadám starú skrýš — / a jednako len tu je domov tvoj — /.
Necivej, nezúfaj — / s nami cítiš, nás obletuješ — /,
so mnou zvíťazíš — — / nám nesieš posolstvo spasenia /.

Dnes, pravda, keď neviem, kde sa mi razom jar i s vôňou jazmína pominúť mohla, tak sa mi vidí v osŕknutom srdci, že k starej melódii jednako len najlepšie by slušal starý text.

Nová nádej ako pestrá glajcha trepotala sa mi vo výške, ale v zmätku tejto chvíle už len toľko si môžem spomenúť, že áno, lastovička zjari priletela, ale nespievala mne, ani v jej pierí Pallas Aténa nebola skrytá. Za prvou lastovičkou priletela nasledujúceho rána lastovička druhá, a keď sa spolu uradili, že miesto je vhodné a človek že je neškodný, začali lepiť u mňa svoje hniezdo. Ani som o priazni veľkej bohyne neblúznil, nie, ale pristavil som rebrík a podložil som hniezdo, pre lepšiu bezpečnosť budúcej mladi, doštičkou.

A práve tak ani od zlatej hlavičky nemám v rukách nijakého lístočka, ani spovede. I neznámej diaľky nebolo po čase medzi nami, chodila a dnes sedela hore u mňa posledný raz.

Je jeseň, je chladno, mraziť ma počína. Lastovičky vylietali, vyliahol sa ich u mňa pekný rákoš, a odleteli už dávno do teplých krajov. Som zasa sám vo výšine, blízko hromozvodov a antén a chvejúcou rukou začínam svoje posledné „pinxit“ pod podobizeň krásnej, zlatohrivej beštie…




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.