ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

(List priateľovi)

Zdá sa mi, braček zlatý, že ty, tam hore na tvojej samote, si ešte tým najšťastnejším človekom z nás: celý cirkus dnešného sveta ti je hodne ďaleko za chrbtom a keď si večerom ukonaný, vyjdeš pred vrátka svojej kúrie, čo deň znovu popasieš oči na zlatistých svetlách bežiacich oblakov a panoráma majestátnych tatranských končiarov ťa znovu pobaví — a to ti stačí! Najviacej ak prejdeš cez cestu k starému susedovi a pohovoríte si pri fajočke o chove oviec a o oneskorenom siatí.

Veru, tu dolu, u nás, je to trochu inak a nám, ktorí bývame v meste medzi ľuďmi, nieto čo závidieť. Tu nikdy nemáš kýženej samoty, nieto kontemplácie, duch ustavične trčí na epidermise a na končekoch nervov; légie neviditeľných démonov neprestajne búšia v pravidelnom tempe hej-rup, hej-rup na temeno zmäteného človeka.

Keď ťa aj novoty, ktoré sa hrnú na nás, už dávno prestali zaujímať a keď sa už dnes neženieme viacej útokom do každého veterného mlyna, maj tu aspoň pre zábavu trochu z tých drobností, s ktorými sa my tu dolu ustavične musíme pasovať a na ktorých sa ty na tvojich výšinách najviacej len chutne zasmeješ.

Pamätáš, keď si ešte častejšie chodil sem dolu medzi nás, koľko ráz sme hovorili o dnešnom úkaze všeobecného organizovania; pamätáš, ako sme videli v tom ducha času a že smie pri všetkej cieľuprimeranosti konštatovali, že organizácia je istým znakom obdobia nepožehnaného, v ktorom sa nerodia veľkí duchovia, géniovia, ale ja ti jednako len znovu tvrdím: nekráčaj s dobou — zahynieš!

Tu máš na to hneď čerstvý príklad na našich úbohých Cigánoch! Dnes, keď sú už všetky možné druhy ľudstva organizované, počnúc od frajmaurerov až po ružomberských šusterských učňov, našim Cigánom, ak sa ihneď nezorganizujú, už aj bije posledná hodinka!

Združenie česko-slovenských muzikantov na plechové nástroje, so sídlom v Prahe, vypracovalo vraj memorandum na adresu nášho slovenského ministra, v ktorom známym kulturtrégerským gestom zatracuje naše cigánske bandy, biľaguje ich ako nebezpečný „maradík“ Hungárie a namiesto tohto barbarizmu žiada na Slovensku monopol víťazného česko-slovenského bombardonu.

No, zbohom, kamaráti, dostanete na krk tureckú muziku, koniec pohuľankám, basu pekne-rúče pochovajte a ta sa k užitočnej práci: kopať zemiaky a tĺcť skáľa! Vy však, molodci, zlatá mládež slovenská, practe sa za týmto hneď po večeri do postele, lebo vám viacej po polnoci nebude do ucha hrávať ani Feri, ani Pali, a akože si to už teraz zaspievate „Sedíme tu smutní, smutní neveselí“, keď to za sprievodu „tra-ra-bum“ viacej nijako nepôjde.

Ja, zlatý braček, neviem, či je tento nový nonsens zaručený, ale keď by aj skutočne bol prišiel takýto postulát z Prahy do Bratislavy, neverím, že by náš pán minister mnoho dbal na to: Lipták, k tomu ešte z Mikuláša, ktorému iste už do kolísky zvučali husle nášho starého Piťa, ukáže teraz raz, čo je to „plná moc“!

Ak by však jednako, človek nevie, bol v tom nejaký háčik, tak potom „uccu neki“ Cigáni, zoberte sa všetci, koľkokoľvek vás je, a sformujte jednu veľkú monstrebandu a zahrajte „naďšágošovi“ na Príboji, a to na pravé poludnie „Dobrú noc…“

Už je ti tak, zlatý braček, ale čo povieš na tú udalosť, ktorá sa týka nás samých umelcov? Hoci náležite poznáš túto vec a práve pre ňu zriekol si sa i svojho čestného úradu, jednako ti ju spomeniem ešte raz.

Tak ako poľná žaba je najprv vajíčkom „v perinke“, potom žubrienkou, malou žabkou s chvostíkom, žabkou bez chvostíka a len nakoniec vyvinutou žabou, tak ako jej parsún určil sám boh, tak si predstavujeme i každú novú epochu v umení toho alebo onoho národa. Primitívnosť je začiatkom každého umenia, nebadateľne vzrastá, bujnie a za prajných okolností razom vystúpi do závratnej výšky. Ale táto výška sa práve tak nedá myslieť bez nepatrných začiatkov, ako žaba, keď by prv nebola žubrienkou. A práve takýto proces, myslím, musí prekonať i slovenské umenie, ak nemá byť hneď od vzniku obyčajným bastardom, ako to badáme dnes pri väčšine národov. V Taliansku týmito žubrienkami veľkej, nesmrteľnej renesancie boli primitívni Cimabue a Giotto. A buď bohu chvála, že vtedajší pápežovia a kondotiéri mali v hlavách svetlo a úplné porozumenie pre tento problém žubrienky v žabe. Inak neviem, či by sa nová epocha talianskeho umenia nebola začala až dnes s bláznivým Marinettim a s jeho zlopovestným objavom kubizmu.

Keď naivný Cimabue dokončil svoju prvú madonu, húfy národa prišli obdivovať jeho dielo s pompou a procesiou preniesli obraz do chrámu, pre ktorý bol určený. Poznáš túto madonu a vieš, že len po tejto prišla madona Fra Filippa, Fra Angelika Botticelliho a len nakoniec prišli slávne Matky Božie Rafaelove, ktorými vyvrcholila renesancia.

Naše kultúrne fóra nemajú potrebných porozumení pre tento prirodzený vývin, nemajú pýchy slobodnej rasy, nemajú lásky k svojeti a pre prvé pokusy našich mladých umelcov majú len pohŕdanie. Nechce sa im plahočiť so žubrienkami a chcú mať hneď veľkú starú žabu, a tú si objednajú od cudzej, podľa ich náhľadu spoľahlivej firmy. Habeant sibi… Čo fórum? Braček zlatý, veď si sedával medzi nimi a dobre vieš, že sú to tiež len ľudia, ktorí nechcú, ba nemôžu a ani nevedia nás pochopiť a ich import dávno zanikol, keď strom slovenského svojrázu vzrastie, zakvitne a donesie svoje ozajstné zlaté ovocie, a to bez ich opatery a bez ich štepenia.

Tak čo, braček, nie je to tak?

I nebohý magnát Pálffy bol kúpil a doviezol na Slovensko posteľ veľkého Napoleona, umiestnil ju u nás v niektorej svojej zbierke kuriozít a poručil, aby tam zostala na obdiv budúcim pokoleniam. Ale čože je dnes testament! Komisariát pre zachovanie umeleckých pamiatok na Slovensku, alebo sama vláda, už teraz neviem ktorá z nich, dala posteľ do komisie Židom, aby ju čím skorej na licitácii predali a zo Slovenska preč odpratali. Napoleon bol síce Francúz, a nie Slovák, ale keď už raz máme túto relikviu, nemajú nám ju odoberať. Dosť možno, že by sa nejaký snivý slovenský mladík zastavil pri tomto historickom kuse, upomínajúcom veľkého človeka a zadumajúc sa, vzbudil by sa v ňomi ekvivalentný génius, doteraz skromne driemajúci v jeho duši. Tohto sa boja?

Keď som už v nápise spomenul i Šichtovo mydlo, napíšem ti niečo napochytre i o tomto. V krátkosti myslím len toľko: keď už u nás nepestujú ani hrdosť národnú, ani vývin umenia, ani nemyslia na právo a slobodu národa, dobre by bolo, keď by sa vzbudil aspoň záujem o výrobu mydla. Šichtovo mydlo podľa úsudku našich gazdiniek je to najlepšie. Nuž či by to nebolo v každom ohľade excelentné, aby sme takúto I-a kvalitu mydla vyrábali doma a nekupovali ho za drahé peniaze z cudziny?! Ako ochrannú známku miesto jeleňa vyznačíme naň náš dupľovaný kríž, ktorý nebude odznakom len nášho výrobku, ale dupľom bude značiť hygienu a antiseptikum.

Srdečne ťa, braček, pozdravujem a ak zájdeš do Košíc, opýtaj sa Jožka, kedy spraví už poriadok s tými direktorstvom východoslovenského múzea. Keď budeš písať Motoškovi, pozdrav ho aj v mene mojom. Náhle sa čas ustáli, navštívim ťa.

Tvoj M. TH. M.