ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

I

Keď som sa pred pár dňami vybral do Spišskej Novej Vsi, cestou zišlo mi na um, že toto maše spišské mestečko je vlastne to bývalé Iglovo.

Pamätám sa, totižto, ako naši poniektorí žiaci, keď sa im v škole ani doma, ani v Kremnici, ba ani len v dolnozemskom Sarvaši „valne“ nevodilo, obyčajne posielaní boli do Iglova, zopakovať triedu „s lepším“ prospechom.

S podobným pocitom, aký asi mávali títo naši šarvanci, keď išli na prijímaciu skúšku, cestoval som tohto rána i ja. Hroma! Veď ma tam čakalo čosi, na čo nebol som tiež „valne“ pripravený. Šiel som ta ako člen poroty na posúdenie sochárskych návrhov pre nový pomník mesta tohto. A tak ja, skromný laik, hoci išlo sa od Vrútok „zrýchleným osobným“, mal som dosť času porozmýšľať o všeličom, povyspytovať múdrosť svoju i svedomie a uvážiť následky tohto dňa už vopred. A keď v oknách uháňajúceho vlaku ukázala sa mi veleba Tatier, mal som už všetko náležite premyslené a s dobrým pocitom ujasnenia pri pohľade na zriedkavú túto panorámu prišlo mi na um gesto Napoleona na úpätí pyramíd: „Tisícročia hľadia tu na vás…!“ Tak nejako rečnil som si i ja v tejto chvíli: tvárou v tvár týmto bralám, tomuto najväčšiemu monumentu nášmu, cítim, že slovenský človek musí chcieť len to najlepšie, lebo fígle naše krátkeho sú trvania, keď cítime skúmavé otcovské oko tatranského velikána na nás spočívať.

Pýtal som sa predovšetkým v duchu sám seba, o čo tu vlastne ide? Na aký cieľ sa obetuje toľký groš, toľká práca, aký to má mať vôbec zmysel?

Pohovorilo a popísalo sa o tejto veci už mnoho všeličoho a keby človek mal sa toho držať, čo napríklad naša „umeniamilovná“ tlač píše, tak odpoveď na tieto otázky by bola tá, že sochy dávajú sa jednoducho preto robiť, aby naši sochári mali prácu. Pán redaktor S., veľký horlivec mladej kultúry našej, predstavuje si to napríklad asi tak ako „pražskú hladovú zeď“, ktorú stavali — vraj — len kvôli tomu, aby ľud mal zárobok a aby nekapal hladom. Naozaj, sochárska práca je dnes u nás asi v takomto štádiu, je to myslené pekne, ale čo ako to prýšti z čistého, ľudomilného srdca, nie je to celkom správne.

Ja si myslím, že tak ako nejeden hudobník vyžije, ba sa i preslávi bez toho, žeby písal opery, tak i na poli sochárstva je dosť všelijakých krásnych námetov a zámienok k práci a k zárobku, a že tvorenie veľkých monumentov nemôže byť nijakým spôsobom otázkou „hladovej zdi“.

Každý národ, pozháňajúc nákladný peniaz na to, stavia pomníky z hlbokej vnútornej pohnútky a socha, ktorú si on na verejnom) mieste postaví, má byť „plastickým“ uskutočnením, znázornením jeho vlastných ideálov a túžob.

Umelec teda, ktorému národ túto úlohu zveruje, stáva sa takto interpretom, tvorcom toho, čo národ sám vnútorne dobre cíti, ale čo nevie umeleckým spôsobom vyjadriť, uskutočniť.

Hocijaké iné produkty rúk sochárových sú jeho dielom, verejná socha je jeho dielom len napoly. Nemôžem sa tu prílišne rozpisovať; kto rozumie, kam cielim, pochopí, že mám pred očima zdravé, normálne pomery a že v otázke každého verejného pomníka na samom prvom mieste stojí objednávateľ a objednané dielo; umelec sám — a hoci on je vlastne tým, ktorý pracuje a dielo tvorí, skôr by mal stáť obďaleč, skôr by mal byť anonymom, tak to aspoň bývalo za starých dobrých čias.

Dnes je všetko horekoncom, naopak. Tak ako na Ducha v procesii veľkňaz v sprievode pompézneho kléru, tak vykračuje na čele všetkého „akademický umelec-sochár“, obklopený falangou „odborníkov“ a miništranti, ktorí po bokoch zvonia na klaňanie, to je pri tom „odborná“ kultúrna rubrika neomylných žurnálov.

Okolo tohto konduktu tlačí sa síce nábožný ľud so skutočným smädom po plastike — svedčia o tom hromadné objednávky a súbehy — ale úloha týchto veriacich, tohto veľkého objednávateľa, býva v celej tej pomníkovej fraške najkomickejšou: on je tým plešivcom, ktorý je len na to tu, aby bol poriadne napálený, ktorý strojí svadbu pre iných a zle na všetko dopláca.

Pýtate sa: a čo dielo samotné?

Prosím, čo chcete? Model alebo návrh vytúženého pomníka, monštrancia, ktorú títo kartelovaní žreci kultúry v oblakoch vonného dymu pod baldachýnom na oltár svojho národa nesú, to nie je viacej „matičkou nejvyšší krásy“ (podľa slov majstra Bílka), ale „novota“, zázrak akýsi, a tu prix! Nejaký indo-egyptský fetiš, nejaká „plasticky riešená vec,“ ani bohu, ani svetu, punktum. Toto sú skúsenosti dneška nielen tu u nás, pred Maticou v Martine, ale všade, či v Paríži, či v Záhrebe, v Prahe alebo v Pešti. Ten, kto umelecké dielo objednal, má najmenej slov k tomu. On nesmie hľadať v draho zaplatenom diele ani svoju duševnú potrebu, ani svoj stelesnený ideál krásy, sily a vôle. Nesmie hľadať v naváľanom kameni pravdu, súmer, lahodnú, sviatočnú pastvu oka. „Plastické riešenie“ podľa receptu odborníkov vyžaduje výsmech, kŕčovitosť, hystériu, karikatúru, ohyzdnosť pauperizrmu, bigotériu primitivizmu.

— Ach, nechže si národy, — myslel som ďalej, — ktoré v tejto plastickej cholere nachádzajú ideál svojej vysilenej rasy, robia podľa svojho. My máme — chvalabohu — náš život ešte pred sebou, naša je krása jarej mladosti! My chceme žiť, a nie v kŕčoch sa zvíjať, chceme byť zdraví, silní, krásni a víťazní. Všetko, čo nás obklopuje, nechže zrkadlí prisviedčanie života slávneho, a kto nás pod zámienkou „odbornej plastiky“ nakaziť chce chorobou, tomu obesme „hrdelný proces“, nakrátko, tak ako to teraz robí v Prahe pán „vrchní rada“ Hladík.

A hľa, tu je už i Spišská Nová Ves! Ešte nie je osem hodín zrána, porota zasadá až popoludní, mám teda dosť času trochu sa poobzerať. Pôjdem navštíviť rodinku nášho nestora, maliara Jožka Hanuľu. Ako sa mi tu vodilo, čo som videl, jedol a počul, ako som zasadal v porote, ktorá mala posúdiť návrhy na sochu Štefánikovu, to napíšem v budúcom „feliberskom“, teraz spomeniem ešte jednu vec.

V Spišskej Novej Vsi starí Iglovčania boli a sú i teraz veľkí vlastenci, a slohy, ktoré ich za oných čias oduševňovali, silne prekladajú z maďarčiny do reči slobodného Slovenska. A tak sa im stalo, že známe fulminantné slová Petőfiho-Petroviča doslovne poslovenčili takto:

„Talpra magyar!“ — „Na podošvu Slovák!“

Veru, veru, toto Iglovo znova svedčí o tom, že musíme si už raz imperatívne uvedomiť absolútnosť slovenského povedomia a slovenského jazyka. Slovensko nie je „národnosťou“, lež národnou krajinou a plásty slovenského úľa môžu len naše včeličky len naším medom zapĺňať. Pokým Slovensko ostáva Hortobágyom, Palestínou alebo Žižkovom, nie je čas na to ešte, aby sme si stavali pomníky, je to anachronizmus prepychu, ktorý ani v národnej, ani v umeleckej politike neveští nič dobrého.

II

Lavína, ktorú sme na tomto mieste predpovedali, pohla sa včaššie, ako by sa bol kto nazdával: pri súbehu o spišskonovoveský pomník Štefánikov podľa rozhodnutia domácich činiteľov zvíťazil nad odbornými sochármi podnikavý maliar Andrej Kováčik.

Neslýchanosť, že „jednoduchý“ maliar odvážil sa súťažiť, nebude nikomu nápadná, kto vtip, ktorý sa na dne maliarskeho remesla skrýva, dobre pozná.

Akoby som ho videl, nášho Andreja, dajme tomu — na výstave sochárskeho súbehu, ktorý dávnejšie bol vypísaný na výzdobu „Roľníckeho múzea“ v Bratislave.

Vždy odhodlaný, plný prekypujúcej sily a žartu vychádza práve s nejakým známym na ulicu.

— No, kamarát, — hovorí druhovi, — vieš ty čo? Takéto niečo uhádnem i ja zlepiť, hoci som hlinu dosiaľ ešte nikdy v rukách nemal. Stavme sa, že pri najbližšom súbehu ja vyhrám!…

Ako hovoril, tak i spravil. Urobil to, poslal to na súbeh a vyhral to: pomník generálovi Štefánikovi pre Spišskú Novú Ves bude robiť on. Tento miláčik Šťasteny ukázal, aký nebezpečný figliar vie byť jeden maliar — ale to je všetko málo!

Možná vec je, že užasnutý cech odborníkov prekvapí novým gestom a vyhlási:

„Ale chlapci, nedurdite sa, veď som to ja vážne nemyslel, tu máte prácu, chyťte sa do toho niektorý z vás, ktorý je najviac na to upriamený, ešte mu i pomôžem pri ďalšom, akže by sa nevedel hnúť…

A prácu oddá najbližšiemu odborníkovi a spokojne, ako keby sa nebolo nič stalo, vráti sa zasa ku svojim plátnam.

Mnoho psoty musí taký maliar zažiť, kým sa dopracuje k takému humoru, a nejedna vŕba môže svedčiť o motúziku, ktorý už-už zvieral hrdlo maliarovo, ktorý bol už v zúfalstve… Ale keď sa mu to raz pošťastí a premôže protivenstva žitia, tu potom celý Sion nechže sa bázňou chveje pred ním.

Majster Kováčik je rozhodne chlapík na mieste, on je teraz hrdinom dňa…

Zablahoželajme mu k víťazstvu a k peknej práci z úprimného srdca, no, a na budúci súbeh každý z nás nechže sa ináčej pochlapí!