ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď si žiadate, pán redaktor, aby som i ja k tomu niečo povedal, vďačne urobím vám po vôli, ale poznamenávam, že za správnosť svojich náhľadov ručím len natoľko, nakoľko človek vyučený v inom odvetví umenia môže i do druhej priehradky umenia nakuknúť a o nej hovoriť; a potom, poznám ten kus len z čítania, na scéne som „Salome“ jakživ nevidel, a u nás v Bratislave pri poslednom predstavení tiež som nebol prítomný.

Dovolím si teda o veci prehovoriť subjektívne, len tak, akoby pre svoje potešenie.

Kus, ktorý autor napíše, herec reprodukuje. Podobne je to i v hudbe. Hudobník-tvorca fixuje pomocou notových značiek svoje dielo a hudobník na nástroji zahrá to podľa toho. Bolo by však mýlne myslieť si, že stačí napísané slovo alebo naznačený zvuk dobre vedieť prečítať a zošlabikovať a že reprodukovanie diela je už potom ľahkou vecou. Ohó! Tak ako u autora začiatok a koniec všetkého je tvorivosť, i reprodukujúci umelec musí byť v istej miere tvorivý, a keď nie kongeniálnosť, tak aspoň vysoký stupeň chápavosti a inteligencie je potrebný k prospešnej práci.

Autor so svojím dielom je jedna, nadaný herec so svojím výkonom je druhá vec, a tieto dve veci nemôžu byť totožné: „faksimile“; reprodukcia chtiac-nechtiac vždy participuje na individuálnosti reprodukujúceho umelca, a tak je to i jedine správne.

Partitúru Beethovenovej IX. symfónie môže si každý vojenský kapelník zadovážiť a môže ju aj pekne-rúče oddirigovať; no vieme, že tomu, ako ju dirigoval napríklad Mahler, nebolo na široko-ďaleko páru. Teda osobnosť dirigenta, známa tvorivosť tohto majstra stvorila to plus, a tak je to i pri divadle. Ak herec, resp. režisér nemá toto isté plus v sebe, jeho námaha je daromná — ba poviem ešte viac. Originál v rukách talentovaného interpreta je len púhou zámienkou, vítanou príležitosťou k jeho vlastnej tvorbe.

Pravda, takýto recept zdá sa byť v rukách diletantov trochu nebezpečným, ale majstri ma už porozumejú a vedia, akú nutnosť ja pod touto voľnosťou rozumiem.

Raz v istom Kocúrkove, v spoločnosti, rozprávali sme sa o divadle, a keď som ja na ponosu, že miestne ochotnícke divadlo upadúva, poznamenal: „chybí vám pri vedení javiska inteligentný človek“ — neporozumeli tomu. Však sme všetci inteligenti, pomyslel si každý, a ja som nemal ďalšej chuti ich defekt lepšie im znázorniť…

O samom predstavení, premiére a repríze „Salome“ v Bratislave súdim len podľa počutia a podľa novín, ale tak sa zdá, že nehovorím prílišne od veci.

Salome je písaná pred tridsiatimi troma rokmi; všetko: zmysel, novota, sila, aróma a atrakcia nového inscenovania spočíva v tom, ako to ja — človek dneška — znovu vytvorím. Časy sa menia a ľudia v nich, vkus, morálka, estetický cit, umelecké smery atď. — koľkými zmenami všetko to už prešlo za krátkych 33 rokov! A ktorý herec necíti v sebe toto tajné prúdenie, a neúčtuje neprestajne s ním, toho ani tá najpodrobnejšia znalosť kusu nevytrhne.

Myslím, že „Salome“ vyžaduje predovšetkým veľkú melodickú súhru. Všetko musí byť hodne v hlbokých tónoch podmaľované, na čom potom violína podivnej lásky princezninej svetielkuje a sa iskrí ako jediný jasný tón.

Figúra Salome. Dedukujúc z dekadenstva a z takzvaných perverzít Wilda, myslia režiséri, že ona musí byť tiež v tomto smere hodne zaťažená, a tak časom (herečky licitujú tiež jedna viac ako druhá) vyvinula sa na javisku z princezny judskej — hetéra. Toto zdá sa mi chybou, a dnes, v dobe barov, filmových hviezd a orientálnych tanečníc vážne divadlo nemalo by tento charakter priostrovať v smere kurtizánky, skôr by ho malo hľadieť (kvôli dobrému vkusu dňa) prikrojiť a naspäť zredukovať na fazónu slušnejšiu. To by sa nepriečilo intencii Wilda, ba naopak…

Figúra Herodesa musí zapadať do všeobecného prítmia celku. Má byť viac symbolom ako osobnosťou s nízkym pudom (čas beštiálnej náruživosti, keď vyrval ženu z bratovho náručia, sa už uňho dávno minul), a jeho náklonnosť k Salome musí sa niesť miernejším tempom. On je už hodne „usadlý“ pán, a je vždy ešte vladárom, ktorý zachováva svoju dôstojnosť.

Medzi Herodesom a Jochanánom tuším istú symetriu: obaja sú akoby dva rovnaké pylastre v nejakej architektúre.

Láska Sýrčana je epizódka v opálovej mezzotinte, Herodias je diskantom a hodujúci hostia sú basom celej melódie.

Figúra Jochanána nesmie byť prílišne skutočná ani v reči, ani v pohyboch a v geste, musí sa z hlbín vynoriť ako tajomné fátum a musí pripomínať niečo podobné, ako je refrén „nevermore“ v Poeho Havranovi. Napriek všetkej zarastenosti, chudosti a černote, Jochanánom mal by byť herec mladý, dobrej, súmernej postavy, aby údiv kňažnej a jej rozberanie jeho krás nepôsobilo v jej ústach ako napríklad milkovanie Titanie so somárskou hlavou — komicky.

Toto vo všeobecnosti. O scéne počúvam, že forma cisterny podobala sa viac pouličnému hydrantu ako príšernému vchodu do mokrej hĺbky. Tu by bolo bývalo na mieste vo vkuse Bocklinovom niečo vytvoriť a pod cisternou malo by fungovať prepadlisko, aby prorok nemusel sa von škriabať a aby ho stroj nakoľko možno bez pohybu a bez kráčania z hĺbky vyniesol.

O tom, či misu so sťatou hlavou proroka má z rúk kata najprv otrokyňa prevziať a Salome len neskoršie ju schvátiť, potom, či má Salome v príhodnom momente hlavu z misy vyzdvihnúť atď., o tom by sa s benevolentnou réžiou tiež dalo pozhovárať.

Všetci hovoria, že slovenský preklad je pekne, ľúbozvučne vycizelovaný, neviem ale, či direktné prekladanie z francúzštiny je osožné. Ja poznám len nemecký preklad z Reklamky, a poznám preklad český od O. Theera. Tu prvé volanie hlasu Jochanána (keď je už Salome na scéne) znie v českom preklade takto:

„Pán přišel. Syn Člověka přišel! Kentauři skryli se ve vodách a Sireny opustily řeky a skrývají se v houštinách lesních.“

Celkom vhodný kontrast na zobrazenie strachu: Kentauri z veľkej bázne poskákali do vody a bezradne brodia sa vo vlnách, Sirény opačne povyskakovali zo svojho elementu, z vody, a skrývajú sa v húštinách na suchu. V slovenskom preklade čítame však toto:

„A prišiel Pán! Prišiel Syn Človeka, Kentauri skryli sa v pobrežných húštinách a sirény ušli z húštin a ležia v horách pod lístím.“

Ba ako je to vlastne vo francúzskom origináli?