ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Móda býva pre usilovného pozorovateľa vždy neklamným zrkadlom doby, o ktorej práve rozjímam. Nám napríklad povojnové časy okrem všelijakých, chválitebných hodnôt priniesli i módu krátkych sukní, krátkych vlasov a zatehlenú tvár pre krajšie naše polovičky; pre mužských zasa končité baťovky, vyholené fúzy a odstrihnutý frak — samé do očí bijúce vonkajšie doklady toho, čo vnútorne hýbe dnes svetom.

Neúcta dneška k bezprostrednej minulosti je až chorobná, a podľa toho i dešpekt proti tým, ktorých deň narodenia padá trošku do staršieho dáta, je všeobecný.

Ktože by dnes nosil fúzy na ríf ako voľakedy baťko Hurban, alebo fúzy hore koncom so „šnurbartbindňou“, ako to Milan Ivanka ešte i dnes nosí! Dole s tým, hygiena, doba patrí nám, holobriadkom. Ohoľ ho!

Pozlátený piedestál starého ideálu ženskosti? Bohatý vlas, o ktorom tí starí vedeli toľko spievať? Cudná zahalenosť ženských vnád, diskrétne tlmenie dynamičnosti náruživosti?

I s tým dole! Na kieho hriecha ešte nejaké brzdenie?

Čože je to za limonádu, keď starý Sládkovič takto začína svoju „Marínu“:

Ja sladké túžby, túžby po kráse, spievam peknotou nadšený…

Ba čo! Ako by sme nevedeli, čo si vlastne každý básnik chce vyspievať.

Jak dva stromy vedľa seba tak ver’ sme my spletení: i v koreňoch — niže pása, i v korune — hryz to hlása… asi takto spieva náš mladý parnasista o svojej láske dnes.

Ale nechže im je povôli: No najinfámnejšie, čo nám doba mohla nastoliť, je obnovenie módy starých „pápaszemov“, ako sused Maďar nazval sklíčka na oči, alebo móda tzv. „diplomatických okuliarov“, ako ich Nemci volajú.

Okuliare sú potrebnou výzbrojou človeka, oka ľudského a človek ich používa čiastočne pre slabý zrak, a keďže táto okrasa tvári ľudskej znamená alebo predostiera i vážnosť, učenosť, solídnosť — mnohí ich nosia len tak, z márnomyseľnosti. Keď si tak pred vojnou, dajme tomu, kvartán nasadil elegantne do zlatej strunky zapravené lesklé sklíčka, hneď vyzeral ako maturant, alebo ako sám jeho profesor.

Prišla však vojna, rovno rečeno, prišla katastrofálna blamáž starého dandyzmu, starých katechizmov, a automatický nástup nových ideí. Patentovaní variči nových systémov, profesori, začali diktovať svetu a okuliar, známa súčiastka profesorskej fyziognómie, stal sa všeobecnou módou sveta. Fičúrsky škripec zmizol z trhu, veľké, praktické, čiernym rohom solídne vrúbené okuliare prišli do úžitku, a móda ich priniesla i k nám.

Ja som od prírody spoločensky založený človek, ale čím ďalej, tým viac bočím od ľudí z tej — zdanlivo — malichernej príčiny, že sú na svete dve veci, ktoré mi idú rovno na nervy: prsteň na ukazováčiku ženskom a okuliar diplomatov na nose muža.

Skutočná hrôza ma obchádza a neviem, čo sa to robí so mnou, že odpor proti týmito dvom veciam neviem v sebe nijako prekonať. Čo sa týče prsteňa na ukazováčiku ženy, v tej veci som aspoň vo svojom najužšom kruhu ušetrený: moja z najmilších všetky prstene z lepších časov šťastne potratila a ja jej z opatrnosti nijaký nový nekúpim; ale táto nešťastná móda profesorských „brejlí“ stáva sa futrálom — mojej rakve, v ktorej za živa ležať musím.

Pohni sa, kde chceš: na ulici, v úrade, na železnici, v kaviarni i v divadle, no všade spod čierneho okuliara hľadí na teba samá múdrosť, samá kapacita a zvrchovanosť. Následkom tejto mojej averzie prestal som túto zimu i včaššie kúriť, lebo keď som posledne prišiel ku skladníkovi objednať uhlie, i ten mal už na nose okuliare diplomatov.

Keď zočím na ženskom ukazováčiku prsteň, nie som vstave patričnú osobu brať ako čestnú, je to len podfuk mojich zmyslov, a preto prosím každú dámu, ktorá podľa módy nosí prsteň na nepravom mieste, aby mi láskavo prepáčila toto grobianstvo. Voči módnym okuliarom zasa ja sám si pripadám nečestným človekom: moja sebaúcta padá mi vždy s hrôzou pod nulu. Ako v arabskej poviedke, kde pred žasnúcim zrakom chudobného rybára zloduch „džin“ vyhúkne z odotkatej nádobky do výšky oblakov, tak sa to stáva i mne kedykoľvek stretnem tento okuliar: za mátožným sklom vidím valihoru-profesora, ktorý na všetko, v čom som vyrástol, v čo verím, čo viem a ľúbim, kašle a s hurtom mi diktuje body novej morálky, nových mne nepochopiteľných životných hodnôt a regúl.

Boli už raz časy, keď hypotézy ľudského blaha a podobný okuliar spoločne sa hemžili svetom a starý Goethe vo Vajmaroch, aby mu novoty zbytočne hlavu nešaľbiarili, kedykoľvek sluha hlásil mu návštevu „pána v okuliaroch“, vždy — ak to len bolo možné — „nebol doma“. Ja však, ak táto móda ešte dlho potrvá, budem nútený i bez lekárovho predpisu spraviť nejaký kompromis: okrášlim i ja svoje sluchy týmto novým inštrumentom bystrozrakosti a amen, budem rovný s rovnými, múdry s múdrymi, a — možno — nadobudnem si konečne i diplomatický rozhľad v životných potrebách a záujmoch najnovšieho dneška.