Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Múdre poučenie, ktoré dáva don Quijote svojmu panošovi Sanchovi Panzovi pri nastúpení do úradu

Nebolo pod slnkom ľahkovernejších ľudí, ako bol rytier don Quijote a jeho panoš Sancho Panza, a preto sa knieža s kňažnou uzniesli, že i naďalej budú pokračovať v tejto znamenitej zábave.

Knieža predovšetkým náležite poučil svojich sluhov, ako sa majú chovať oproti Sanchovi pri jeho nastúpení do miestodržiteľského úradu na sľúbenom ostrove, aké ceremónie majú pri tom vykonávať a potom oznámil Sanchovi, aby sa prihotovil zaujať úrad, lebo ostrovania už — vraj — čakajú naňho ani na májový dážď.

Knieža: „Zverujem ti krásny, skutočný ostrov, okrúhly a úhľadný, mimoriadne úrodný a bohatý. Tam — ak to chytíš za pravý koniec — môžeš si nahromadiť poklady i nebeské i zemské, a to koľko len budeš chcieť.“

„Pre mňa a za mňa,“ odpovedal Sancho, „nech len príde ten ostrov, lebo potrebujem to gubernátorstvo, ale uisťujem vás, bisťubože, že neopúšťam svoju chalupu zo ziskuchtivosti, ani z túžby za vysokým postavením, ale jedine preto, lebo mi zaiste neuškodí, keď oprobujem, či sa mi to bude páčiť a ako sa mi to bude páčiť.“

„Ó, milý Sancho,“ hovorí knieža, „najťažšie je zahryznúť sa — potom si už prsty oblížeš, lebo len rozkazovať iným, ktorí ťa poslúchať musia, je skvostná vec! Keď sa tvoj pán stane cisárom (a bude ním iste), veru si viacej od nikoho nedá vyrvať z rúk túto hodnosť! A potom pozoruj, či nebude pozerať s ľútosťou na všetky minulé roky, za ktoré nebol cisárom. No dosť! Zajtra odcestuješ. Dnes večer musíš ešte dostať potrebné úradné šatstvo a ostatnú batožinu.“

„Oblečte ma, ako chcete, ale ja v každej hábe Sanchom Panzom zostanem.“

„Pravdaže,“ odpovedá knieža, „ale náš šat jednako len musí byť primeraný k stavu, do ktorého patríme, a k úradu, ktorý zastávame. Nebolo by to nijako dôstojným, keď by sa jurista, tak ako nejaký vojak, zas obliekol ako akýsi kňaz. Sancho, ty sa musíš obliecť spoly ako vedátor a spoly ako komandant, lebo na ostrove, ktorý ti dávam, je zbraň práve takou potrebnou ako i múdrosť.“

„Čo sa týka vedy,“ replikoval Sancho, „nie je to so mnou tak ľahko, lebo nepoznám ani abecedu. Milovať Pána Ježiša mi je milšie ako všetka veda. Zbraň, ktorú mi dávate, chcem verne trímať do posledného dychu — a potom poručeno bohu… Boh nech mi pomáha!“

„Pri takých krásnych zásadách,“ posmeľoval ho knieža, „nie je možné, aby sa ti zle viedlo.“

Medzitým prišiel Don Quijote. Keď počul, čo sa stalo, a keď sa dozvedel, že Sancho tak rýchle má zaujať svoje miestodržiteľstvo, vzal za ruku svojho panoša a s dovolením kniežaťa odviedol ho do svojho bytu, aby mu dal dobrú radu a poučenie k jeho nastávajúcemu vysokému úradu.

„Chvalabohu, priateľu, k tebe je osud priaznivým, ale ja nedosiahnem ničoho… Ja, ktorý som zamýšľal odmeniť tvoje služby, náhle sa mi niečo pošťastí… Sotva som však urobil nejaký ten krôčik k cieľu — vidíš splnené svoje túžby… Ale tak to býva, mnohí musia podplácať, prosiť, podlizovať sa, žobroniť, a jednako nedosiahnu toho, po čom túžia… príde iný… ani nevie prečo, začo, odrazu sedí v úrade, na ktorý čakal celý kŕdeľ všelijakých uchádzačov. Ty si oproti mne jednoduché hoviadko. Nevstávaš ani nepracuješ do noci. Skrátka: nerobíš nič. A teraz, že si len trošku, trošičku ovoňal to bludné rytierstvo, staneš sa odrazu nie menej nie viacej ako gubernátorom veľkého ostrova. Ale hovorím ti, Sancho, nepripisuj túto milosť svojej zásluhe… v prvom rade ďakuj bohu, ktorý všetko tak pekne zariadil a potom usiluj sa pochopiť veľký význam bludného rytierstva. Ak tvoje srdce pochopilo a naklonené je veriť to, čo som ti práve povedal, tak daj pozor, milý synu, na radu, ktorú ti ja, tvoj Cato, hodlám dať. Chcem byť tvojím vodcom a hviezdou, aby som ťa sprevádzal širokým morom, po ktorom sa máš plaviť, až do bezpečného prístavu, lebo vysoké úrady a čestné hodnosti sú čierne priepasti, plné nebezpečných úskalí a plytčín. Predovšetkým boj sa pána boha, lebo on je začiatkom každej, každej múdrosti, potom pozoruj seba a hľaď poznať sam seba, lebo to je najťažšie poznanie. A keď sa poznáš, nebudeš sa nafukovať ako tá žaba, ktorá sa prirovnávala k volovi. Keď by niekedy, aj dvíhala chvost tvoja pávia pýcha, nezabudni, že si pásaval svine a že máš neohrabané nohy.“

„Myslím,“ odpovedal Sancho, „že to sem ani nepatrí, lebo nie všetci sú rodenými princmi, ktorí panujú.“

„Celkom správne,“ vraví Don Quijote, „práve preto musia tí, ktorí nie sú vznešeného rodu, správať sa vo vysokých úradoch krotko a prívetivo, lebo len takto zachrániš sa pred ohováraním, čomu je vystavený každý, kto má vysoké verejné postavenie. Buď pyšný na svoj nízky pôvod, a nehanbi sa za sedliactvo svojho otca. Keď budú vidieť, že sa nehanbíš za to, nikomu nepríde na um potvárať ťa tým. Z mnohých príkladov vieme, že ľudia nízkeho pôvodu stali sa pápežmi a cisármi. — Ak ťa voľakedy navštívi na ostrove tvoj príbuzný, neodmietni a nezapri ho, ale ho prijmi prívetivo a zaobchádzaj s ním ako s milým a vzácnym hosťom. Dovedieš si ta svoju ženu (bolo by to neslušné, aby miestodržiteľ dlho žil bez svojej manželky — polovičky), teda ju pouč a vzdelávaj, aby zanechala svoju prirodzenú hrubosť. Čo jeden rozumný gubernátor nadobudne, to obyčajne rozhádže sprostá, nevzdelaná žena. Ak ovdovieš, čo sa ti môže stať, vybral by si si svojmu stavu primerané dievča za ženu, neber si takú, ktorá sa dáva obdarúvať, lebo — ver mi — že ženy, ktoré dary poprijímajú, musí muž vrátiť pri poslednom súde.“

„Nikdy nesúď podľa svojej ľubovôle, lebo to robia len sprosté hlavy, ktoré si namýšľajú, že sú múdre a šikovné. Slzy chudobných nech nájdu u teba súcit, ale len natoľko, nakoľko to dovoľuje spravodlivosť — proti právnym požiadavkám bohatých. Keď môžeš byť zhovievavým, nedaj dopadať celú ťarchu zákona na previnilca, lebo prísny sudca nemá lepšej povesti ako sudca útrpný. Ak príde niektorý tvoj dávny nepriateľ s ponosou, zabudni na starú urážku a hľad predovšetkým na pravdu prednesenej veci. Keď nejaká pekná žena príde hľadať k tebe spravodlivosť, odvráť oči od jej sĺz a buď hluchým k jej vzdychom. Pokojne a chladne hľadaj pravú príčinu veci a nedaj si utopiť rozum v jej slzách a nedaj si utlmiť svedomie jej vzdychmi. Previnilca musíš súdiť ako nešťastného chudáka, ktorý podľahol slabosti našej porušenej prírody; buď útrpným oproti nemu, lebo hoci sú jednako veľké všetky vlastnosti pána boha, my ľudia ctíme si ho viacej pre jeho milosrdenstvo ako pre spravodlivosť!“

Kto by si bol pomyslel, že je Don Quijote nie rozumný a správne zmýšľajúci človek, keď ho takto počul hovoriť. Ale ako to už často bolo povedané, vždy stratil hlavu, keď bola reč o bludnom rytierovi, hoci vo všetkom inom mal jasný a rozumný úsudok. A preto bol jeho rapeľ záhadou pre každého. V ďalšom poučení, ktoré dal Sanchovi, dokázal znovu veľkú múdrosť, ukázal svoj rozum ako i svoje bláznovstvo.

„Čo sa týka spôsobu, ako si máš najlepšie spravovať svoju osobu a svoju domácnosť, odporúčam ti, Sancho, aby si bol čestný, čistotný, aby si si strihal nechty a nenechal ich narásť ako niektoré osoby, ktoré si vo svojej hlúposti myslia, že veľké nechty okrášľujú ruku. Porátaj si rozumne, čo ti donáša tvoja služba, a ak ti plat dovolí dať ušiť livrej pre tvojich lokajov, tak im ju daj ušiť pohodlnú, jednoduchú, nie nápadnú a nie cifrovanú. A vôbec: ak máš niečo, rozdeľ to medzi služobníctvom a chudobou. Myslím to tak, že ak môžeš zašatiť šiestich panošov, zašať len troch a zvyšok venuj na zašatenie chudobných, a tak budeš mať panošov i na zemi i na nebi.

Nejedz ani cesnak, ani cibuľu, aby zápach neprezradil v tebe sedliaka. Buď mierny v pití a nezabúdaj, že kto mnoho vína pije, nevie zachovať tajnosť a dodržať dané slovo. Daj pozor, Sancho, aby si nejedol plnými ústami a a nikdy neeruktuj v prítomnosti iných.“

„Eruktovať?“ začudoval sa Sancho. „To nerozumiem.“

„Eruktovať, Sancho, znamená ryhať, čo je v našej reči veľmi mrzké slovo, ale veľmi výstižné. Vzdelaní ľudia berú si na pomoc latinčinu a hovoria eruktovať. Ak by to i nerozumeli všetci, to nič nie je, lebo stále opakovanie výraz udomácni a časom ho každý pochopí.“

„No to už potom je rada,“ radoval sa Sancho, „ktorú si naozaj dobre chcem zapamätať, lebo ja, na moj dušu, až moc ry…“

„Eruktuješ!“ zvolal Don Quijote.

„Dobre, teda eruktujem, chcem vlastne povedať: už to nezabudnem.“

„Keď sedíš na koni, neopieraj sa v sedle veľmi dozadu, hnáty si nedrž meravo vystreté, aby ti neodstávali ďaleko od bachora koňa, ale ani neseď ako na hromade, akoby si sa niesol na svojom somárovi, lebo práve pri jazde vidno najlepšie, či je kto rytierom, alebo kočišom. Nespi pridlho, lebo kto nevstáva so slnkom, nevyužije dňa! Toto by boli myšlienky, ktoré mi prišli na um pre teba a keď mi podáš správu o tvojom novom položení, nezabudnem ti dať ďalšie rady.“

„Milostivý pane,“ vraví Sancho Panza, „všetko, čo mi tu ráčite hovoriť, sú samé dobré, užitočné a pekné veci, ale čo mi je to platné, keď ich zabudnem do poslednej? To síce, čo ste mi ráčili o tých nechtoch a o druhom ženení povedať, to nechcem zabudnúť, ale tie všelijaké ostatné pletky si neviem zapamätať, a preto ráčte mi to dať na písme. Ja síce neviem čítať, ale dám to môjmu kaplánovi a ten mi to prečíta, kedykoľvek to budem potrebovať.“

„Bože milostivý,“ zvolal Don Quijote, „je to galiba pri gubernátorovi, ktorý nevie čítať a písať. To je jedna z tých najväčších chýb — ale keby si sa aspoň podpísať vedel!“

„Veď ja moje meno viem napísať,“ odpovedal Sancho, „lebo keď som bol v našom dedinskom družstve, naučil som sa robiť litery tak, ako bývajú na vreciach, a každý povedal, že je to moje meno. No, a konečne môžem i to povedať, že mi je pravá ruka bezvládna a dať podpisovať inému, lebo na všetko je spôsob a medicína, len na smrť nie. Ale keď raz budem trímať v ruke železo, nech sa len opováži niekto vyčítať mi niečo, však uvidí, čo dostane! Pochabosť mocných platí za rozumnosť, a keď budem bohatým i štedrým, nikto mi nebude moje chyby vyhadzovať na oči. Natri sa medom, lipnú na teba muchy; koľko máš, toľko platíš, vravievala moja stará mať, a bohatému človeku sa všetko prehliadne.“

„Nono, len pomaly s tými porekadlami,“ skočil mu do reči Don Quijote, „povedzže mi, kde ich naberieš toľko a ako ich budeš upotrebúvať? Ty somár! Porekadlá sú síce pádne a jadrne myšlienky, ale ty ich natoľko rozmykáš a käckuješ, že slušia veci ako päsť oku. Ja keď chcem niečo povedať a primerane vysloviť, musím sa zrobiť a spotiť, ani keby som šiance kopal!“

„Svätý bože,“ pozastavoval sa Sancho, „prečo toľko kriku pre takú maličkosť? Čo koho do toho, keď spotrebujem svoje vlastníctvo? Mám viacej porekadiel po ruke než akákoľvek kniha a keď raz začnem rozprávať, príde mi toľko na jazyk, že sa bijú medzi sebou, ktoré má vyjsť von prvé, a jazyk potom vysotí to krajné, bez ohľadu, či je vhodné v tej chvíli, a či nie. Ale za týmto chcem len také upotrebiť, ktoré budú zodpovedať môjmu vysokému postaveniu, lebo v plnom dome ľahká hostina, kto dáva a chce, aby mal, potrebné je, aby dobre gazdoval!“

„Nechajme to, Sancho, si nenapraviteľný, zle budeš panovať, budeš mať škodu a ja posmech. Vykonal som svoju povinnosť: dal som ti všetky možné a rozumné a múdre rady. Boh nech je s tebou!

Ale trápi ma, či ty na tvojom ostrove neobrátiš všetko čím hore tým dolu, čo by som ešte vedel zamedziť, keby som prezradil kniežaťu, kto vlastne si, a povedal mu, že tento tučný bachor, neokrôchaný batoh je len vrece, plné hlúpych vecí a huncútstva.“

„Milostivý pane, ak vaše blahorodie myslí, že som ja na to miesto nie súci človek, tak sa ho bezodkladne zrieknem, lebo i vtedy zostanem Sanchom, keď budem jesť chlieb s cibuľou, i vtedy keď sa budem prepchávať kapúnmi a bažantmi. A ak sa vaše blahorodie rozpamätá, uznáte, že nikto iný nenabil mi to miestodržiteľstvo do hlavy ako vy, ináčej by som o tom nebol ani vedel a bol by som ako včera narodené dieťa. Ak teda ráčite myslieť, že v tomto úrade dozriem pre peklo, tak radšej chcem prísť do neba ako Sancho, než gubernátor do pekla.“

„Na moj pravdu,“ zvolal Don Quijote, „za toto jediné vyhlásenie pokladám ťa za hodného za gubernátora hoci i tisícich ostrovov! Máš prirodzené vlohy, bez ktorých je bezcenná každá učenosť. Drž sa vždy toho opravdového a najspravodlivejšieho, lebo na nebesiach hľadia vždy s milosťou na dobré predsavzatie. Ale dosť, je čas večerať, poďme, myslím, že nás už vysoké panstvo očakáva.“




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.