ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ach, dobre, že vás vidím, — vítal ma na improvizovanom nedeľňajšom matiné dávno nevidený mladý básnik. — Napíšte mi niečo o sv. Kláre, vytlačil by som to v bibliofilskej edícii, ktorú práve hodlám vydávať.

— O sv. Kláre? — hovorím zadivený. — Aha, vám to prišlo na um podľa môjho sv. Františka, nie? No, téma zvodná, ale ja si myslím, že patrí už priateľovi Tidovi…

V salóne, kde sme stáli, upútal ma pohľad cez oblok zelenými kvietím zatarasený, na slncom zatopené slobodné priestranstvo, a niekam ďaleko som sa zamyslel.

— Keď sme boli spolu, — hovorím ďalej, nútiac oči naspäť do izby, — po prvý raz tam dolu v Assisi, on vzblčal veľkým nadšením za touto sväticou a hneď na pamätnom mieste, v malej Klárinej záhradke, dojatí miniatúrnym prostredím prekrásneho výhľadu, povedali sme si, že ja pôjdem za sv. Františkom; o jeho spanilej družke, sv. Kláre, že sa rozpíše on. Divím sa, že sa vami s touto svojou láskou ešte nezveril. Pripomeňme mu, keď ho doma stretneme.

— Veru, — pokračujem, keď sme si pripálili a usadili sa chrbtom do svetla, — krásny zjav, jej zasvätenie, jej nežné city k Františkovi, oferované na oltári spoločného kresťanského ideálu… Je ako stvorená pre pero subtílneho básnika… — Podávali víno, štrngli sme si…

— A včera našiel som vám, čítam usilovne Plutarcha, zázrak! Našiel som Aspáziu, veď ju znáte azda zo života Periklovho! Do tejto som sa zasa zbláznil teraz ja. Dnes ráno začal som sa už prehŕňať v knihách, zháňam podrobnejšie dáta o nej, len keby bolo na takýto nádherný sujet potrebného času…

— No dobre, — končí náš rozhovor mladý básnik celkom spokojne, podivuhodnými obchodným tónom: — Tidovi pripomeniem sv. Kláru, a od vás dostanem Aspáziu. Vec je v poriadku.

Zatíchli sme, čítanie sa začínalo.

Pesimizmus Omarových štróf zaujal a ohromil nám srdcia, potom prišlo iné, rozpriadol sa hovor o prečítaných veciach, a ja nemal som viacej príležitostí odpovedať na priateľove slová.

Rozišli sme sa.

Onedlho zatým — pravda, s Aspáziou nemal som náhlo — čítam zrazu v novinách oznámenie novej edície a medzi projektovanými vydaniami tam sa skvie i Tidova sv. Klára, i moja nádejná Aspázia.

Zľakol som sa: ako to? Veď dohovorené vlastne ešte nič nebolo, a len čo som tento krásny mirakel začal ochutnávať, už som aj zaskočený. Píšem Tidovi, čo on na to, či má už sv. Kláru rozpísanú. Telefónom odpovedá, že veru áno a že mi gratuluje k Aspázii, o ktorej sa hneď dozvedel, že je mojou najnovšou témou.

Čo robiť? Nerozhodne beriem Plutarcha znova do ruky, idem do knižnice, prehŕňam sa, pozerám a čítam ďalej, ale čím viac materiálu kopí sa mi pred oči, tým väčšmi začína ma Aspázia na čerstvo znepokojovať. Vyrastá mi v plný ideál ženskosti, o akom som snil odjakživa a aký sa v živote len v kusých zlomkoch nachodí. Áno, ona je tou, ktorú akoby som už dávno poznával a ktorá sa mi teraz nečakane stala blízkou a drahou.

Ale čože knihy? Milety, jej rodisko Atény, Akropolis, Pireus, tmavé posvätné háje, azúrové more, južného slnka zlaté západy, všetko kulisy, medzi ktorými kedysi plynul jej slávny život, tam by bola ozajstná nálada písať. A keby Grécko nebolo pre nás trochu odruky a keby bol čas i groš k tomu, najlepšie by bolo vybrať sa hneď a popozerať si pamiatky tohto skutočného javiska.

V takomto nadšení-hútaní vrznú dvere: prichádza návšteva. Mladý maliar s hárkom papiera v ruke začína hneď od príchodu:

— Zadajte si, majstre, prosbu o cestovné štipendium do cudzozemska, je najvyšší čas, hľa, i ja som si práve podal prosbu odklepať. Treba trochu von z tejto lopoty, treba vidieť niečo nové, občerstviť sa. Majstre, ja by som sa nesmierne tešil, keby sme šli spolu do Paríža na jeseň.

— Do Paríža? Hm, máte pravdu, neškodilo by trocha sa roztočiť, ale — ale ja by som mal teraz súrnejšie do — Grécka.

— Čo v Grécku dnes? — vraví zvrchu mladý priateľ. — Načo? Majstre, dajte si už raz povedať: treba vidieť moderný, ozajstný život, nielen vždy čítať o ňom! Treba sa vám podívať na maľbu dneška, nie chodiť za mŕtvymi zrúcaninami — a či by ste tam chceli niečo maľovať?

— To nie, — odvrávam chytro, — naša krajina mi úplne stačí, len by sa mi podarilo vložiť do nej niečo, o čo mi vlastne ide, ale viete, no… — a ukazujem rozhádzané knihy a papiere, — ja tuto naháňam niečo, krásny prelud ženský, a nedochytím ho, ak Grécko, Atény neuvidím vlastnými očami.

— Ach, zas literatúra, — vraví priateľ. — Ale to je jedno, len si zadajte, nepraktický človeče, prosbu naisto. Dnes do Atén, zajtra do Paríža, pas dostanete všade. Teraz bežím s týmito na poštu, do pätnásteho je termín, nezabudnite, — volá ešte zo schodov.

Zvláštna náhoda, myslím si, keď odišiel. Peniaze na cestu ako na zavolanie, oprobujem. Keby som dostal štipendium, vec by bola slávne riešená. A napíšem hneď, pozdejšie by som… a zasa… — Voľno! — Niekto znova zaklopal na dvere.

— Doktor! Vitaj, — odkladám pero a upratujem zo stoličky, aby som hosťa mohol usadiť.

— Čo píšeš? — hovorí cezpoľný priateľ. — Práve cestou vo vlaku čítal som tvoj „fragment o Aspázii“.

— No vidíš, uhádol si. Táto osôbka mi neprestajne mátoží v mysli, a práve sadám napísať prosbu o cestovné štipendium. Téma zázračná, ale prosím ťa, ako písať niečo, čo sa odohráva v Aténach, keď som tam vôbec ešte nebol? I priateľ Tido zaoberá sa teraz niečím podobným, ale jemu je ľahko písať o sv. Kláre, lebo sme tam boli spolu a videli sme na vlastné oči v Assisi všetko, čo sa dá v súvise s ňou ešte tam vidieť. Keď mám naozaj niečo pozoruhodného o Aspázii napísať, musíme ta dolu.

— Páči sa mi, — lichotí mi doktor, — keď ťa vidím takto zaneprázdneného. Máš mladistvú podujímavosť v sebe, a čo len peniaze! Ak nedostaneš podporu na takýto mnohosľubný cieľ, nájdu sa ony ešte aj inde. Ja pôjdem tohto leta i so ženou tiež ta dolu, síce len pre zdravie a len po Dubrovník, ale aspoň potiaľ mohli by sme ísť spoločne. No, nechcem ťa mýliť, prosbu si napíš, ja som len chcel vedieť, či si doma, mám prácu ešte v meste. Ale večer príď, prosím ťa, do môjho hostinca, povečeriame spolu a pobesedujeme o tejto peknej veci. Mám to rád a mne sa toho doma zriedkakedy dostane. Do videnia, príď iste!

— Jaj, prepáč láskavo, — hovorím mu, — ja som sa dnes doma na večeru osobitne pripovedal. Ale poviem žene, pôjdeme o niečo včaššie a hneď prídem za tebou na pohárik vína.

Večer, len čo som prisadol k doktorovmu stolíku, hneď mu i vykladám všetko, čo som už o Aspázii čítal.

— Počkaj, — vraví doktor, — ja mám tiež niečo medzi svojimi knihami v nemčine, je to pekné dielo o herečkách a hetérach staroveku, krásne ilustrácie, pošlem ti to hneď, ako domov prídem. A tak sa mi marí, že je tam niečo i o Aspázii, ale je spomínaná na perzskom dvore Daria.

— Ach, áno, — prerušujem jeho slová, — ale to je nie ona. Aspázia Periklova mala na široko-ďaleko, napriek závisti a klebetám, takú povesť a nimbus, že perzský kráľ, aby svoju favoritku vyznačil, dal jej meno Aspázie. Fakt je, že Aspázia, o ktorej je reč, bola ženou Periklovou v Aténach a že všetkým veľkým dielam, ktoré tento slávny človek vykonal, ona bola iniciátorkou a spolupracovníčkou.

Téma nebola ešte vyčerpaná, keď sme zaplatili a vstali. Rozprávali sme ešte mnoho o krásnom pomere medzi mužom a ženou v antike, a nedbajúc na mláky a drobný dážď, vyprevádzali sme sa navzájom po prázdnych uliciach. Zabraní do rozhovoru boli sme už niekoľko ráz pred mojou záhradou, bránkou a zasa pri vchode jeho hotela. Zrazu pod farbistou lampou známeho baru vrazí medzi nás veselé chlapisko, inžinier z veľkého exportného závodu, s aktovkou pod pazuchou.

— Ľudkovia, riešite nejaké ťažké problémy, že sa v tejto nepohode tak z kroka na krok vlečiete popri múre? Poďte sa trochu zohriať, veď ste mokrí ako furmani. — A už i chytá kľučku nočného lokálu.

— Výborná myšlienka, — zvolá doktor, a keď zbadá, že sa háčim, chytá ma za rukáv.

— No, len sa ty neboj, — smeje sa, — nám ženáčom nestane sa nič zlého, keď máme so sebou mládenca, však áno, pán inžinier? A potom je tam útulne, ja som tu už raz bol, varia dobrú kávu, vypijeme po čiernej a pôjdeme.

— Majstre, — pomáha doktorovi inžinier, — moderný človek ide dnes všade bez predsudkov.

— Pozrieme trochu na tanec, — pridáva doktor, — a tým si stvoríme vhodnú náladu pre náš rozhovor o krásnej Aspázii. Pán inžinier, vy mnoho cestujete, poraďte tuto majstrovi, ako by sa najlepšie dostal do Atén.

Toto rozhodlo, a prvý vstupujem pevným krokom do jasne osvetlenej miestnosti.

Priatelia ako skúsení svetáci hneď zamierili na príjemné miesto stranou, v jednom výklenku, jazzband hral, niekoľko ľudí v prostriedku kráčalo tango, a prinesená káva bola naozaj báječná. Inžinier začal sa dozvedať, načo chcem ísť do Atén.

— Nuž… — začínam v novom okolí váhavo, ale doktor rázne berie mi slovo a vysvetľuje mu, o čo vlastne ide. Hovoril, že treba mi tam študovať, že mám krásnu tému a že sa to čím skorej musí uskutočniť.

— Ide nám teraz, pán inžinier, o to, aby ste nám poradili, kade by bola od nás najkratšia cesta do Atén. Tuná majster myslí, že by bolo pekne dolu Dunajom až do Čierneho mora a stadiaľ cez Carihrad do Atén.

— To je zdĺhavé a komplikované, — odvráva inžinier, — a k tomu nepomerne drahé. Načo toľkú cestu konať dookola, keď je od nás najlepšie rovnou čiarou vlakom do Terstu a odtiaľ loďou pekne pozdĺž Dalmácie, cez Jadranské more dolu až po grécku železničnú stanicu, kde od brehu v krátkej chvíli dovezú vás do Atén. Načo miešať Atény s Carihradom? Najlepšie, keď budete mať primeraný námet, niečo byzantského, zájdete si tam osobite.

— No, čo je, dievčatko? — obracia sa náhle na malé stvorenie, ktoré už chvíľu stálo obďaleč od nás a pozorne počúvalo.

— Odpusťte, pánovia, vy mluvíte o Aténach, já jsem byla tam.

— Vy v Aténach? — osopí sa na ňu doktor a významne na nás žmurkne. — Keby nám radšej povedala, čo je zač, keď nehovorí po slovensky.

— Ja som z Trnavy a viem po slovensky.

— Z Trnavy? Nuž teda! — rozčuľuje sa doktor, tuhý národniar. — Ach, a ja pochádzam z Modry, podľa toho boli by sme krajania. Kážte tam buteľku vína, dobrého. A nech i pre vás dajú pohár.

Dievča úslužne obrátilo sa k bufetu.

— To sa iste len takýmto fígľom chce k nám priplichtiť, — hovorím ja. — No ale doktor! Keď si si krajanku pozval k stolu, musíš si ju i zabávať.

— Veď my to z nej hneď vytiahneme, — hovorí inžinier, — ja sa tam dolu trochu vyznám, ale ak bola v Aténach, rád by som vedel, ako sa taká malá žaba až ta dostala.

— A povedz, — pridáva k tomu doktor, — nie je to zvláštna náhoda, že naša téma akoby chcela pokračovať? Omen, nie?

Čašník pribehol s rozkázaným vínom a zručne ponalieval. Doktor urobil dáme vedľa seba miesto a hneď začal.

— Čo ste, slečinka, hm, ako sa voláte, prosím? Nuž, slečna Klárika, rodom z Trnavy, — pritom pozrel na mňa, — a nie z Assisi… čo ste v čiernom? Máte azda smútok za niekým? Taká mladá a taká vážna?

— Ach, pane, dnes som naozaj trochu smutná, ani sa mi nechcelo obliekať a bola by som najradšej ostala v izbe. Ale ja mám i krajšie šaty, ak sa vám takto nepáčim, mám jedny z ružového lamé, tie mi pristanú… — a už i vstávala.

— No, no, nemáme s tým súrno, — zadržal ju inžinier, — i v čiernom ste pekná, slečna Klárika, ale čože by vám dnes tak chybieť mohlo?

— Dlho som už doma nebola a dnes som veľmi túžila za našimi. Ešte týždeň musím ostať, a potom dovolenie! Tancujeme tu s našou spoločnosťou ruské tance, páni nás ešte nevideli? Škoda, dnes nevystupujeme, šéf odcestoval.

— Tak ona má i rodičov, vari v Trnave? — spytuje sa jej doktor s istým nádychom v tóne.

— Áno, máme tam domček na Vajnorskej ceste, aj maminka, aj tatinko mi tam žijú, mám i mladšiu sestričku a brat je vojakom, včera som im posielala peniaze.

— Toto je dobré, ešte i peniaze posiela slečna Klárika domov? — A, keď sa smiem opýtať, či doma vedia, kde chodíte?

— Rozumiem, páni, — a popozerala smutne po nás, — maminka nesmie vedieť, že som tanečnicou, to by nebolo dobré. Ona sa nazdá, že som v panskej službe a že cestujem s panstvom, tak ako voľakedy chodila, keď bola u grófov Pálffyovcov, a tatík, ten by ma na smrť ubil.

— Nuž a keby náhodou jednako len prišli na to?

— Potom… — zdvihla plecia a oči sa jej zastreli zlovestnou hmlou. — Ale nie! To sa nikdy nesmú dozvedieť. I vtedy, keď som po prvý raz odišla z domu…

— Do tých Atén, čo? — ironizuje doktor.

— Ach, keď som cestovala do Grécka, vlani ešte na jeseň, to bolo niečo celkom iné. Ale keď som sa prvý raz stratila z domu, vtedy to bolo strašné.

Mňa vážnosť tohto stvorenia začala zaujímať, a už som pozeral na Kláriku maliarskym okom ako na interesantný model. Neveľká, ale súmerne rastená postava, čierne oči i vlasy, tvárička pod módnymi náterom farby jemných, čerstvých čŕt, nôžky, všetko v poriadku.

— Rozprávajte, slečna Klára, nás to bude iste zaujímať, — hovorím, — a ty, doktor, nevyrušuj. Vypime si na posilnenie.

— Pred troma rokmi tatíka restringovali, — začína Klárika rozprávať, keď len teda omočila pery v pohári. — On bol ešte pred vojnou pri železnici strážnikom. Ako tak ostal bez roboty, maminka sa neprestajne vadila s ním a upodozrievala ho, že sa nechoval oproti novými pánom slušne, a on bol veľmi mrzutý v tie časy a len sa tak ponevieral doma z kúta do kúta. Jedného dňa bez vypytovania začal ma veľmi biť, maminka sa hodila na moju obranu proti nemu, povstal veľký krik, nech susedia nepribehnú, neviem, čo by sa bolo stalo medzi nimi. Od tatíka nebolo to spravodlivé, myslel, že som oblok vybila, a ono to boli cudzí chlapci, čo ho vybili purgou, a potom utiekli.

— No, a čo hľadali chlapci práve pred vašimi oblokmi? Klárika, Klárika! — hrozí jej so smiechom inžinier, štrngajúc si s jej pohárom.

— Ach, pane, mne je veru nie do smiechu, keď tie časy spomínam. Ja som doma ešte nikdy nebola tak surovo vypráskaná a išlo sa mi raz niečo stať od žiaľu. Maminka ma len horko-ťažko mohla utíšiť, a ešte i v posteli, keď som konečne v ten večer zaspala, neprestalo fikanie. Ráno môj žiaľ bol ešte silnejší, a len ma niečo hnalo von z domu, v ktorom sa mi toľká krivda stala. Vytratila som sa nebadane zo dvora a išla, išla cestou s trpkosťou v srdci a bez myšlienky. Bola som už hodne ďaleko za mestom smerom k Bratislave, keď sčista-jasna prišiel mi určitý plán. V Bratislave mám krstného otca, dobrý človek, bezdetný vdovec, má na Dunajskej malý výčap, železnicou bola som neraz uňho s našimi. Tak som si zaumienila, že sa už domov nevrátim, že pôjdem ďalej do Bratislavy a že sa mu tam ponúknem do obchodu na pomoc. I tak vždy žartoval, že také šikovné dievča by on veru veľmi potreboval vo svojej domácnosti.

— Najprv chlapci s purgou, potom bezdetný vdovec, dobre sa to začína, — nezdrží sa doktor pošepnúť mi do ucha. Ale na mňa, hoci viem, že životopis stvoričiek býva vždy viac-menej romantický — prifarbený, Klárikino rozprávanie robilo dojem pravdivý.

A tak sa zdalo, že i na dvoch priateľov jej nehľadaná úprimnosť začala pomaly účinkovať, lebo doktor sa rozjaril a hlučne rozkázal za misu šunky na prieslinky a inžinier kúpil od predavača najparádnejšiu bonboniéru a bez slova položil ju pred Kláriku.

Dievča celé zažiarilo, pekne sa poďakovalo, videla, s kým má dočinenia, a bolo hneď veselšieho správania. S detskou prítulnosťou našlo si cez večer príležitosť ulahodiť nejakou nepatrnou pozornosťou. Tomu napravila nákrčník, onomu zahladila vlasy z čela a mne, ktorý som sedel od obloka, zahodila svoj hodvábny šálik na plece, aby som vari nenachladol. Alebo, keď rozviazala zlatú stuhu, ktorou bola škatuľa previazaná, najprv pre inžiniera vybrala cukrík v lesklom červenom staniole v podobe srdiečka, potom doktorovi zlatej farby v podobe malého mandarína a mne veľký strieborný trojuholník, všetky kúsky pekne obielila a každému so smiechom jeho kúsok zjesť temer nanútila.

Čo bolo robiť na tomto mieste? Nemohli sme byť upätí oproti takejto dôvernosti, a smiešne, konečne nám to bolo zábavou, keď dievča pozabudlo na svoje starosti a rozhovorilo sa pred nami.

Klárika potom skočila pre svoje kapsičky, a keď sa znova medzi nami uvelebila, vytiahla krásnu pozlátenú tabatierku a zdvorilo nás ponúkla svojimi vlastnými papiroskami.

— Pravé „Patras“! — zvolá inžinier zadivený. — Ľaľa, ona nám ponúka grécke fajčivo, a to zlato?

— Hľa, milí páni, — hovorí s veselým šibalstvom Klárika, — i ja môžem mať pekné veci, nie? Ale i to vám poviem, ako som k tomu zlatu prišla. Jeden večer sme tancovali v Pireu — to je aténsky prístav — na cudzozemskej vojenskej lodi. Boli sme pozvaní a bolo tam i mnoho veľkých pánov z mesta, s paniami. Po predstavení dostali sme večeru a komandant lode, ktorý bol náš človek, Rus, prišiel na chvíľu k nášmu stolu. Mal veľkú radosť z toho, že medzi našimi Nemkami ja jediná som jeho reči ako-tak rozumela.

Kázal priniesť šampanské i nám, a mne ako predtanečnici dal túto cigaretnicu na pamiatku.

— Vždy lepšie a lepšie: komandant lode? — nezdržal sa poznamenať doktor.

— Vy ste zlý, pane, ale nejdem sa teraz hnevať a dopoviem. — Tvárička jej zasa zvážnela a ona pokračovala:

— S takým pevnými predsavzatím začala som rezko cestou vykračovať, lebo slniečko už pripekalo a chôdze bolo ešte mnoho. Muselo byť už k poludniu, od rýchleho kráčania bola som sparená, keď ma predišiel voz s ovocím. Mnoho som nerozmýšľala a ulepila som sa za šaragľu, kde ma gazda pre plachtu nemohol zbadať. A keď ma i veľmi drgalo, jednak si moje nohy odpočinuli, a ja som skočila až v meste na Dunajskej, blízko krstného otca.

— Ten sa, páni, zadivil, keď ma uvidel takú zaprášenú, ale prijal ma vľúdne. Pravda, hneď i šípil, že niečo nie je v poriadku, a začal sa ma starostlivo vypytovať, ako a čo sa doma stalo, že som tak zrazu a sama k nemu prišla.

— Plač, ktorý sa mi tisol do hrdla, som potlačila a vyložila som mu úprimne všetko tak, ako sa to stalo, a on svojím dobrým srdcom hneď pochopil a pohladkal ma po líci.

— No, neboj sa, — povedá, — ja ťa nedám, ostaneš tu, kým nebude u vás lepšie. Teraz si oddýchni, oriaď sa a zaješ si niečo.

Hneď si sadol a napísal našim list. A krstného otcovo slovo muselo účinkovať — lebo keď maminka o niekoľko dní prišla do Bratislavy, nielenže ma nekárala, ale priniesla mi šaty a bielizeň, a ja ostala som v Bratislave.

— Mám radosť, — zvolal doktor, — že sa toto „čirne dzivče“ dostalo do Bratislavy. V Bratislave všetko pekné! Vypime si na to!

— Doneste ešte, — volám na čašníka, — aby sme mali plné poháre! — A vy, slečna, pokračujte, a nevynechajte ani podrobnosti, záleží mi na tom.

— Takto prosím, bola som na Dunajskej vyše roka a krstný otec bol veľmi spokojný so mnou. Nielenže som mu všetko riadila a lokál jagal sa od čistoty, ale priučila som sa i vysluhovať hostí a tí akoby vďačnejšie navštevovali krčmičku, keď som sa tam medzi nimi vrtela a pilne naťahovala gramofón, ktorý hrával niekoľko veselých kúskov pod nohy. Mne bolo tiež vždy veselo a naraz som sa zvrtla do taktu, keď ma hostia nakárali. Chodieval k nám večerom i jeden starší pán, bol cestujúcim od zvonárskej firmy, vravel, že bol voľakedy hercom. Ten sa mi vždy s úľubou prizeral i dohováral krstnému otcovi, prečo také „šumné“ dievča nedá niečomu riadnemu vyučiť. Prel sa s ním, že on dobre vie, čo hovorí, a že by som ja s mojimi nohami mohla vo svete krajšie šťastie urobiť. Konečne bolo to s jeho pesničkou tak dlho, až som sama začala nad tým rozmýšľať, ale krstný otec pre také niečo nemal pochopenia. On zasa vždy opakoval, že sám vidí, ako by mi lepší život pristal, že mi rád všetko dopraje, ale tanec ako povolanie, to mu nejako nešlo do hlavy. Ten pán, ako starý herec — ináčej tiež statočná duša — hľadel na krstného otca zvysoka a o skvelom živote veľkých umelcov rozprával neuveriteľné divy. Mal veľkú fantáziu, keď sa v týchto príbehoch rozohnil, a vo mne videl už len budúcu devu, ktorej sa bude koriť celý svet.

— Divné, čo? — zasmiala sa a popozerala po nás. — Páni, ale povedzte, ak vás to nudí. Ja sama sa divím, že som sa takto rozhovorila medzi vami.

— Len rozprávajte, slečna Klárika, — posmeľujeme ju všetci. — Sme zvedaví, ako ste tomuto zvonárovi hlavu poplietli, — dodá k tomu doktor.

— Vari šedivú, akú mal? Prečo ihneď myslíte na najhoršie, pán doktor?

— Veď ja nič, len čujme, — zahovára doktor.

— Mňa nebolo treba mnoho prehovárať, nové podujatie mi lichotilo a začalo ma neodolateľne vábiť. A takto sa konečne stalo to, čo mi bolo osudom určené. Tajne dohovorila som sa s mojím novým umeleckým ochrancom a on navrhol mi predovšetkým školu, na ktorú vedel, že ma lacno dostane. Len krátku prípravu, a hneď do praxe. Potrebné peniaze požičia mi on, ktoré, keď budem angažovaná, začnem mu v malých dávkach riadne splácať. Spravil písmo o tom, na ktoré som sa mu riadne podpísala.

Stiahla mlčky skrížené nôžky pod seba, keď videla, že figliar doktor chce akoby odhadnúť ich súcnosť, a pokračovala:

— V určitý deň vypýtala som sa do Trnavy. Krstný otec ochotne ma pustil domov, ale ja som s tým pánom odcestovala v inú stranu, do Brna. Tam ma zaviedol hneď do školy, kde vyučujú tance, a zaplatil vopred na mesiac všetko, čo som potrebovala. Podľa jeho rady napísala som krstnému otcovi dlhý list, v ktorom som ho prosila, aby mi odpustil, že som sa so svojím úmyslom tajila pred ním, že som bola odhodlaná sprobovať nové šťastie a že by nebolo dobre, keby ma chcel proti mojej vôle prinavrátiť k predošlému životu.

— Áno, tak som mu napísala, a ráčte mi uveriť, že on, chudák dobrý, obratom pošty mi odpovedal a mierne mi napísal, že vidí, keď sa už raz tak stalo, že je to božia vôľa a že mi cestu nijako hatiť nechce. Hneď zariadil všetko, maminke vysvetlil môj odchod v tom zmysle, že sa mi trafilo pekné miesto do panského domu, ba ešte i moje prvé výdavky zúčtoval s mojím ochrancom zo svojho vrecka, aby som cudziemu nemusela byť dlžná.

— No ale, páni, už som vám vyložila všetko a teraz chytro skončím.

Len teraz si stihla vybrať prvý bonbón pre seba a ponúkla i nás. Ale my sme sa už poďakovali a spokojní, že od stvoreniatka, ktoré sme pôvodne nebrali vážne, počuli sme niečo, nad čím sa dalo zamyslieť, s cvengotom sme si štrngli už z tretej fľaše.

— O krátky čas, — končí Klárika, — keď už kurz na škole bol odbavený, pokročila som v tanci tak pekne, že môj šéf, ktorý prišiel z Viedne a zostavoval skupinu do Grécka, hneď ma angažoval. Bolo nás dvanásť žien, všetko Nemky, okrem mňa, a odcestovali sme najprv do Solúna a zakrátko odtiaľ rovno do Atén. Tak som sa, milí páni, dostala ta dolu. Neveríte ešte?

— A kde ste tam, slečna, vystupovali? — pýta sa ešte vždy neupokojený inžinier.

— V Metropole na Varvikskom bulvári…

— Tam? Naozaj? — skočí jej inžinier s potešením do reči. — No, to ja dobre poznám, veľké moderné varieté, keď som tam chodil, bol som v Metropole hosťom skoro každý večer. Teda tak?

— Veru áno. Ach, tam bolo pekne! Divadlo vždy plné, krásne gáže, všetky sme kupovali šterlingy a posielali domov, bola výhodná valuta. Môj dlh mám už skoro celý splatený, nemusela som ľutovať svojho kroku. O gavalierov nebola by bývala tam núdza, ale šéf bol veľmi prísny na nás, učil nás stále a nestrpel nijaké daromnice medzi nami.

— Každý mesiac sa čísla, ktoré sa čerstvo naštudovali, menili a len po siedmich mesiacoch sme prestali pracovať, keď nás zamenili japonské dievčatá.

Inžinier konštatoval, že Klárika Atény i s okolím pozná dokonale a ja takto z hovoru týchto dvoch ľudí pochytil som všeličo nadostač. Dozvedel som sa, že je tam pomerne nie draho, že grécky peniaz drachma na naše koruny je veľmi lacný peniaz a že víno z Chiosu je hotovými nektárom. Spomínali sme i vychádzy do okolia, na blízke ostrovy, na pamätný Salamis a okolo staviteľských pozostatkov zo slávnych časov, v meste a na Akropole že sú vždy húfy cudzincov, ktorí nad každým kamienkom dlhé reči vyčitujú z nejakých červených knižiek.

— No, majstre, — obracia sa doktor medziiným ku mne, — počuli sme dnes dosť všeličoho zaujímavého, nemyslíš, že len trochu fantázie a mohol by si s prácou už i začínať, nie? A keby Klárika mala niečo viac majestátnejšej výšky, mohla by ti byť i modelom na obraz klasickej Aspázie.

— Modelom? Ó, prosím, — smeje sa Klárika, — i tým som už bola. V Trnave, neďaleko nás má jeden sochár ateliér, ten ma, keď som bola malá, rád modeloval, pekné sošky robí, znáte ho?

— Akože by nie, — hovorím, — dobrý majster vo svojom odbore. No, slečna, ak náhodou budete v budúcej sezóne zas u nás, poprosím vás i ja raz sedieť.

A ešte by sa nám hriešnikom nebolo chcelo domov ísť, keby inžinier nebol musel odcestovať nočným vlakom. Tak zdvihli sme sa všetci, poplatili cech a rozlúčili sa s Klárikou, s malou nehľadanou slečnou „Náhodou“, ktorá len preto je vzácnou, že sa neopakúva často. Ale doktor uhádol a ja som vďačný dobrému démonovi, ktorý mi ju poslal do cesty v pravý čas.

Z kníh, bez reálneho — ozajstného života, v mojom prepiatom rojčení prerastal mi tento sujet do nadľudských dimenzií. Aspázia začala sa mi v mysli skresľovať na romantický výtvor bohyne krásy, dobra, múdrosti a všetkých možných vybájených vlastností. Táto „Náhoda“ mi však živo pripamätovala, že moju hrdinku a zlatý vek gréckej kultúry, ak to všetko pod perom dostalo sa zo svojho rodiska v tento večer až medzi nás, podobne voľajako musí prísť v mojej rozprávke i Aspázia z neznámych krajov medzi predných aténskych mužov. A klasický Perikles ani nie tak na koturnoch blýskavými rečami, ako skôr nejakou antickou bonboniérou získa si jej priazeň a rozputná v nej magickú silu, ktorá potom splodila a rozsiala toľko nesmrteľných krás okolo seba.

Trochu sme sa jednako len dlho pobavili, vonku nebo bolo vyjasnené, ale my bez vyprevádzania rozutekali sme sa chytro, každý svojim smerom.

Príduc domov, čo ako mal som čisté svedomie, lebo napokon žena vedela, že keď sa s doktorom zídeme, obyčajne sa dlhšie zahovoríme, jednako ukladal som sa do postele obozretne a potichu. Tak sa mi začalo zdať, že moje myšlienky, ktorých som zvonku priniesol plnú hlavu, nemestia sa akosi k domácemu ohnisku, nuž ale tak chytro ako zo šiat tiež som sa nemohol z nich vyzliecť. Spánok v krátkej chvíli urovnal všetko.

Ráno prebúdzal som sa pozde, a víno i fajčenie nebolo podľa mojej obyčaje. Ale čo to? V polospánku počujem zasa ženský hlások: „Atény!“

Chytro sa zdvihnem, vidím, že som doma, obzerám sa po spálni, i ženia je už von, počuť ju čľapkať v kúpelni, ale dcérka, žiačka gymnázia, sedí pri knihe a učí sa. Vyskočím k nej, aby so mi videl, čo sa učí.

— Ukáž, moja, je to možné? Máte dnes Atény, práve Atény zo zemepisu?

— Áno, otecko, dnes budem iste odpovedať, — hovorí decko tiež ešte rozospaté, — musím to vedieť na jednotku, primerkuj ma trochu, — a podáva mi knižku do ruky.

— Atény, Atény sú slávnymi mestom, ktoré leží na egejskej strane Grécka a má výhodné spojenie cez ostrovy do Malej Ázie. Terajšie Atény sú mestom moderným, ale niekoľko budov v meste, hlavne rozvaliny chrámov na Akropole, vyprávajú o svojej minulej sláve…

S takýmto, tak zaujímavo-pestro nakopeným materiálom nezdržal som sa viacej nepustiť sa do práce, a keď po niekoľkých týždňoch prosba bola prajne vybavená a peniaze na cestu naozaj prišli, i moja Aspázia v hlavných kapitolách bola definitívne už načrtaná. A — zvláštne — cesta prestala ma razom akosi zaujímať.

Akoby som sa bál, že to Grécko, ktorého obraz v mojom mozgu bol už hotový, skutočným cestovaním by sa mi mohol len pohubiť a že na všetko to pekné, čo som si v myšlienke o Aspázii už zosnoval, cesta by mi len nepríjemné rozčarovanie mohla priniesť. Démoni sú rozmarní, bojím sa, a potom:

„Prečo by som nútil, hovorí veľký Baudelaire, svoje telo ku zmene miesta, keď mi duša cestuje tak ľahko? A načo uskutočňovať zámery, keď zámer sám stal sa má dostatočným pôžitkom?“

Vidím, že to bude i so mnou tak, a na Grécko pôjdem sa podívať teda ako na povestné bojisko, ale len vtedy, keď bude po veľkej bitke a keď budem mať svoju milú Aspáziu pekne-rúče doma napísanú.