ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Zavše, obyčajne pri večeri, stretávam sa s nimi u spoločného hostiteľa, obľúbeného nášho predáka, zámožného pána a majiteľa okolitej rybačky.

Pri tomto stole, obsadenom sviatočnými rybármi, mám už svoj ustálený spôsob zábavy.

Dobrý tón vraj vyžaduje, aby sa síce pri jedle hovorilo, ale nikdy nič o niečom, čo by bolo trochu hlbšie, povedzme problematickejšie. Nuž moji veľavážení rybári, tak sa mi vidí, dodržiavajú toto spoločné pravidlo výborne. Celé hodiny vedia živo a s úprimným záujmom hovoriť svojou ľahkou rybárskou latinou a bavia sa pritom znamenite.

Ja síce túto ich reč na pol ucha počúvam, ale ináč, ako slabý znalec rybárskeho športu, nemám sa čím do besedy zamiešať. Bývam teda obyčajne len trpným poslucháčom, myšlienky zato voľne púšťam na prechádzku a svojím spôsobom tiež sa nenudím.

Hneď sa má vidí, akoby toto rybárenie bolo kratochvíľou trochu podivnou, hneď zase ukazuje sa mi rozpor v mojich vlastných myšlienkových dôsledkoch.

Citovo založený laik nevie nijako pochopiť, akým pôžitkom môže byť pre ľudí, ľudí všetko vážneho, povedal by som vysokého postavenia, túlať sa celý boží deň blato-neblato okolo vody a na spôsob „tichošlapa“ pomocou všelijakých lstí lákať slobodné rybky na háčik?

Ale zase pri všetkom mojom súcite k tvaru živému, na čerstvo pripravenom pstruhovi viem si i ja s týmito hodovníkmi dobre pochutnať. O samom rybárovi nedalo by sa tiež bez výnimky povedať, že nie je priateľom božej prírody a pestro sa hemžiaceho života v nej. Naopak, i on sa vie s veľkou úľubou uprizerať plávaniu a bystrej hre svojej obete vo vode. Razom ho to však prejde a vrhá udicu, aby vylovil a preťal niť života rybke, čo možno najkrajšej.

A keď si k tomu pomyslím, ako začiatky našej kresťanskej kultúry tesne súviseli s rybárskym remeslom, ba čo viac, ako sa ryba stala symbolom kresťanského získavania duší, darmo, vidím, akým som ja hlupákom a moja lyrická citlivosť pri tomto stole akou je slabosťou, krajne nemiestnou.

Vôbec nezmeniteľnou empíriou života zdá sa mi byť fakt, že jeden tvor žije smrťou tvora druhého. Celé fatálne dejstvovanie pozemského živočíšstva, na čele s korunou tvorstva s človekom, zakladá sa na ohavnej nutnosti: zlákať život susedov do záhuby, stráviť ho na zveľadenie svojho vlastného života a k tomu vedieť sa z toho výčinu i tešiť a vedieť sa ním i vystatovať.

Súhrn môjho rozmýšľania bol by teda jasný. Prísť na pekáč je logickým údelom každej ryby. Prv treba ju však lapiť a táto lapačka je vlastne onou veľkou záľubou, o ktorú našim rybárom predovšetkým ide.

Na spomenutý spôsob stretol som sa s vysokovzdelanými profesormi, s náčelníkmi štátnych a iných úradov, s vodcami všakových politických kabinetov atď., všetko s náruživcami, ktorí prišli k nám zďaleka len kvôli krásnej rybačke vo vodách nášho domáceho pána.

Žiaľ, s titulmi týchto ctihodných osobností a s rezortmi, v ktorých pôsobia, som ešte vždy na slabej nohe. Často ťažko padne dnešné hodnosti, čo priam i plne zaslúžené, hneď si urovnať s predstavou, ktorú o nositeľovi patričného rangu máme.

K tomu titulky trúsia sa tak novo, sú tak ďaleko od jednoduchosti revolučného bratrenia a pletú sa mi so starými, predprevratovými natoľko, že láskavý čitateľ musí prepáčiť, keď v tomto smere moja rozprávka bude sa mu zdať konfúznou, ba lajdáckou. No časom ucho mi privykne a ešte ma naučí presnejšiemu označovaniu všetkých stupníc našej novodobej honorácie.

Sú to všetko ľudia v zrelom mužskom veku, výchovy ešte starej, činitelia nášho verejného života, poväčšine každému známi, zdá sa mi teda zbytočným do podrobnejšieho popisovania postáv sa púšťať. Našincovi bude oveľa zábavnejšie, keď zbežné čmáry tejto rybárskej drobnôstky s voľným humorom dokreslí si sám…

— Kdeže! Pán poslanec, už som tu tri dni, — obracia sa jeden takýto návštevník pri jedle k hostiteľovi, — treba mi bude domov sa dostať.

— Nemusíte, pán ministerský radca, — živo mu protirečí domáci pán, — boli ste síce posiaľ v troch mojich dolinách: na Prieložnej, ma Blatnickej a na Žabokréckej, ale to sú biedne vodičky. Zajtra podívajte sa ešte na Rajčiansky potok, tam sú len za pstruhy! Pred troma rokmi pustil som tam násadu tritisíc kusov, už vtedy boli toľké, — a ukáže pomocou dvoch prstov na okraji obrus a ich nezvyčajnú dĺžku. — Presvedčte sa, aké sú to dnes kusy, priviezol som ich z arcibiskupských rybníkov až hen z Velehradu.

Dalo by sa z tohto predpokladať, že pán poslanec, ináč čosi ako tajný radca všemohúcej vládnej „päťky“, musí sám byť veľkým rybárom.

Ani zďaleka. Jeho jedinou náruživosťou, ktorá všetky jeho sily vyčerpáva a zaberá jeho vzácny čas, je politika.

Dobre vieme, akým nesmierne ťažkým a zodpovedným povolaním je politika v našom štáte, o ktorom sa vraví, že je nárazníkom stredoeurópskych záujmov a konfliktov. Mimo toho vnútorne je občianstvo rozcapartené na všetky od výmyslu sveta možné strany a za takýchto okolností uhájiť republiku od skazy a rozvratu vyžaduje bdelosť vskutku nadľudskú.

Ryby pestuje len pre potešenie svojich priateľov a jeho pozvanie na rybačku býva vždy veľkou poctou pre patričných hostí.

— Srdečná vďaka, pán poslanec, — naddvihne sa trochu zo stoličky a ukloní sa nad tanierom ministerský radca, — ale predne nechcel by som nadužívať Vaše naozaj vzácne pohostinstvo. Ináč, keď zvečera spŕchlo, zajtra budeme mať vodu iste kalnú a rybačka už nebude valná…

— Ani chýru, pán ministerský radca, — vloží sa do toho jeden z domácich rybárov, miestny dekan a pápežský komorník, — to vy naše vody neznáte. Kalná voda za hodinu zbehne, stavme sa, že Rajčiansky potok bude zajtra sťa krištáľ čistý.

Ministerský radca vari z úcty k rímskej hodnosti veľkňaza stávku v tejto veci nedržal za vhodnú, mlčky sa len uklonil, no jednak len pokrútil hlavou, akoby kvôli Rajčianke nebol náklonný sa tu zdržať.

— Bojím sa, — pokračuje pán poslanec, — že sa u nás necítite dobre. Pravda, vidíte a uznáte, že v neprítomnosti domácej panej musíte má všeličo prepáčiť, ak nie ste v niečom náležite obslúžený.

— Pani domu je totižto už niekoľko dní odcestovaná. Azda sa prihodilo nejaké nedorozumenie, ako to v manželskom živote niekedy býva, dosť na tom, len čo som jej podobizeň domaľoval, schytila sa za sestrou, v Miškovci vydatou, na Blatno, kde spoločne s ňou majú si liečiť svoje útle, porušené zdravie. No napriek tomu, že prestol starostlivej hostiteľky ostal na čas prázdny, sám domáci pán je takým jedinečným umelcom dobrého uhostenia, že nijakému návštevníkovi ani len na um nepríde v pohodlí tejto domácnosti niečo lepšie si želať.

— A potom, — dodáva hostiteľ, — okolo vôd všade máme husté lesy, ktoré i ten najprudkejší príval zachycujú. Rybačka bude zajtra dohrá, musíte i túto vodu skúsiť, nepustíme vás ešte domov.

Všetci prísediaci hlučne odobrili hostiteľove slová.

— No tak, ja vskutku neviem, — zdráhavo onačí sa rybárčiaci hosť, — keď to musí byť…

— Ráno si dlhšie pospíte, — s potešením horlí hostiteľ, — kúpeľ vás počká. A ty, Vincko, — obracia sa za chrbát k sluhovi, — bež hneď povedať šoférovi, aby sa na zajtra schystal na desiatu s tatrou. Na kuse bude tam trocha zlá cesta, sťahujú drevo, cesta rozbrázdená, treba vyšší voz, — vysvetľuje a sám dolieva vína ministerskému radcovi.

— Teraz si ešte vypijeme, — štrngá si so všetkými a volá ďalej za Vinckom; — povedz mu tam, nech si tiež dá ráno od záhradníka nakopať červíkov do plechovice.

— A ty, amice Štefi, — velí zasa svojmu tajomníkovi, — odprevadíš a ukážeš pánu ministerskému radcovi tie najlepšie miesta, však vieš! Aj skoč, prosím ťa, do kuchyne a povedz tam kuchárke Araňke, aby včaššie myslela na desiatu a aby nezabudla do auta zabaliť i kus vhodného jedla pre pána ministerského radcu, a aj niečo pre teba i pre šoféra. Ináč viem, že máš rozum a že nezabudneš ráno z pivnice nejaký ten demižónik zoborského pre vás so sebou vziať…

— Ja musím páni, — obracia sa ku všetkým, — o polnoci vo veci volieb odcestovať, ale večerným expresom zasa budem tu, azda včaššie, ako sa vy z hôr vrátite.

Nás takéto dispozície skvostného domáceho pána a neúnavného politika naplnili len obdivom a úctou. No viem, nech je milostivá pani prítomná, iste by bola z jej strany padla nejaká nevinná poznámočka, refrén o večnom cestovaní, o politike a intervenciách, pre ktoré niet pokoja, niet zmyslu pre rodinný kozub…

Večera je skončená, chlipkáme ďalej dobré víno, fajčia sa parlamentné cigary a zahraničné papirosky, čiernu kávu olivrovaný Vincko opätovne podáva.

— Kde ste chytili, pán doktor, toho veľkého čierneho? Nedám nič zato, ak nebol poldruhakilový.

— Ale, prosím, pán generálny direktor, — odpovedá doktor, univerzitný profesor medzinárodného práva z Prahy. — Chýlilo sa k večeru, neviem, či ráčite znať na Žabokréckej to miesto. Tam je stav povyše starej píly, neďaleko od kaplnky pri ceste na Hunčinu. Krásna priehlbeň, myslím si, tu budú kusy! Začnem hádzať mušky opatrne zďaleka, probujem väčšiu, probujem menšiu, nastrčím nemeckú, potom anglickú, ale nič, neberú. Bol som už trochu ukonaný a povedám si: eh, parom v tom väzí, budem sa ja tu stále krčiť. Vystúpil som na brvno ponad stav preložené a bez palice pustil som niť s napichnutými červíkom len tak z ruky rovno pod seba do najtmavšieho kúta vo vode. A myk! Ešte nemohol byť červík pri dne, už vyrazil spod hate naň práve tento chlapík. Len-len že som sa od prekvapenia neprekotil z brvna do vody. Dalo mi to práce von ho dostať. Metal sa sťa besný. A ja som sa bál, prosím, že sa mi odšklbne, kým sa s nohou na pevný breh dostanem.

— Mne sa už podobne, — hovorí generálny direktor, — vlani dva razy taký veľký kus utrhol. A vravia, že môže mať i pol papule zmrzačenej a žije ďalej, akoby mu nič nechybovalo.

— Ba čo viacej, prosím, — ozve sa dekan a rýchlo zloží pohár s perliacou sa minerálkou, ktorú mu lekár kvantumsatis ešte dovolil užívať, — niektorý kus bude mať v žalúdku zalomený háčik, a nič mu nie je. Hrdza oceľ náramne rýchlo rozožerie a čo ostane, to sa mu pomaly z tela samo vylúči.

Medzitým jeden z našich rybárov, senátor, ktorý voľakedy usilovne ablegátčil v Pešti a teraz býva viac v Prahe ako doma, pristúpil v susednom salóne ku klavíru a jednými prstom začal vyklepávať niektorú z našich „zbojníckych“. Ktosi pri stole vpadol mu bručivo do nôty, ale zaujímavý hovor neprestával.

— A čo, prosím, budúci sekčný šéf ministerstva unifikácie, Bičák, toho som už dávno tu nevidel? — pýta sa po malej pomlčke usmievavý zdravotný radca, šéflekár krajinskej nemocnice zo susedného mesta.

— Hm, — povie sucho hostiteľ, — ten sem na pstruhy tak hneď nepríde. Ktože by, prosím, takého mordára ešte raz pozval?

— Aha, — háda zdravotný radca, — rozumiem, veru pravda, ten nech by tak smel, chytro by všetky potoky vyplienil.

— To on, prosím, všade podobne stvára, — hovorí pohrdlivo monsignore. — Aj nedávno sa mi sťažoval gróf z Podhradia. Nikde ho dva razy nepozvú.

— Prosím, panstvo, — ozve sa mladý odborový radca z ministerstva propagandy cudzineckého ruchu, — ráčte pánu Bičákovi túto malú slabosť prehliadnuť, trčí za tým čosi rodinného.

— Povážte, — pokračuje po efektnej pomlčke, keď si najprv novú cigaretu zapálil a pár krúžkov pozorne do vzduchu vyfúkol, — nedávno bol som na revízii v kúpeľoch Slatinkách.

— Tam kde-kto vie, že každý takýto úlovok hneď putuje do kuchyne tamojšieho Parkhotelu, ktorého majiteľkou je testiná práve tohto nášho Bičáka.

— Ó, ó, — volajú všetci okolo stola, — to by bolo predsa len trochu moc!

— Prosím, — pokojne pokračuje mladý odborový radca hlbokým presvedčeným hlasom, — sám som tomu nechcel uveriť, ale má tomu byť tak, to je tá dnešná účelnosť…

— Ináč, — pokračuje, — čo robiť? Náš kandidát, rodák z Medvedíc, Miša Chrapík, je dobrý človek, ale slabý pracant. Škoda, je naším straníkom, organizovaným vo „Zväze pre potieranie nevery“. Ale čo, keď pán krajinský prezident bol mu včera nútený, hoci dobrému pajtášovi ešte z gymnázia zo Sarvaša, ponúknuť penziu.

Zase sa snažil utvoriť pekný dymový krúžok, pričom na jeho pery do o sformované upierali sa všetky naše zraky, a ležérne dodal:

— Tridsaťsedem nevybavených aktov, prosím, a ešte po šiestich rokoch sa vyhovárať, že o nich nič nevedel, že mu ich niekto zatarasil v hĺbke zásuvky písacieho stola prázdnymi úradnými formulármi. Prosím, u jedného úradníka spoza Moravy takéto reštancie sú vytvorené. Bičák sekčné šéfstvo iste dostane.

— A vy, Szenováry Ištván de Senohrad, — potľapká po chvíli vedľa seba sediaceho tajomníka Štefiho a cvendživo si s ním štrngne, — nepozerajte tak nechápavo na mňa.

— S tajomníctvom v živote to ďaleko nedotiahnete. Vezmite si, hľa, príklad, zadovážte si čím skorej testinú, ktorá podobne bude rozumieť obchodu a pritom bude mať i hore dobré styky; uvidíte, akým sa stanete pánom u nás. Pamiatka vašich pyšných predkov vedľa šťastia ich potomka zbledne na púhe sedmoslivkárstvo, len si to musíte v živote obratne vedieť s takouto testinou zariadiť.