ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Ešte sme sa nestačili ani prebrať z nášho údivu, že sa S. S. U. spreneveril svojmu základnému princípu a že, obrátiac chrbát idylickému Martinu, preniesol svoje sídlo do Bábelu, už hlásali noviny čerstvú zvesť, že sa v Bratislave založil nový spolok, a to na priamy povel z Prahy: Spolok slovenských spisovateľov.

Čudné! Nezasvätený bol by náklonný vysvetliť si vec tak, že prekypujúca sila talentov, žíhavá výbojnosť vo svete ideálov rozdrapila tiesnivé zväzky Matice slovenskej a Spolku slovenských umelcov, lebo — program Matice je nepružný, Spolok slovenských umelcov je zaostalý a spisovateľské talenty museli sa následkom toho vyrojiť a založiť spolok nový.

Čerta! Podľa našej informácie má to byť zasa len jedna nová stavovská organizácia, ktorej členovia budú dostávať z Prahy podpory, štipendiá, odmeny, penzie a pohrebné trovy.

Rozumieme…

Hotová to scéna z Auerbachovej pivnice, kde sa páni študenti na čarovný pokyn Mefistofela pochytili vzájomne jeden druhého za nos s nožíkom v ruke a — amen — si ich odrežú. Ale keď čaro minulo a oni precitli, divili sa, nijako nevedeli pochopiť, ako sa dostali do tej nebezpečnej situácie, že si chceli nosy rezať… prečo?

Naši spisovatelia, ktorých sme doteraz pokladali za heroický predvoj zmýšľania rýdzo slovenského, tiež sa ocitli odrazu pod bratislavskou „viechou“ pospolu ako Faustovi študenti a nevedia si vysvetliť, prečo sa doteraz natoľko kasali medzi sebou.

Nuž, ak zabudli, tým lepšie pre nich: čaro slovenskej samobytnosti sa im sťa nejaký ťažký sen, pri ktorom sa i spotili, rozplynulo a — ajhľa — skutočnosť im je teraz taká krásna. Trochu tej poslušnosti Prahe — a psota razom prestane. Byť organizovaným objektom… nažívať v kamarátstve a svornosti, nerobiť priveľký krik a pilne konať „jenom“ tú drobnú prácu… Či je to od nás nie dosť, až priveľmi dosť? Slovenskosť, hm… nebezpečná to vec. Veď sme si to už dali vysvetliť a už chceme byť rozumnými! Nie! Nosy pre „slovenskosť“ si nejdeme okyptiť… a najmä ak nám to jalové drevo hojne pustí takého ťažkého vína, ako tečie nášmu kolegovi tam v Prahe v baršónovom kresle, tak naša múza bude úplne spokojná.

Nuž, osirel si „Národ“! Páni od pera idú tiež kade ľahšie za chlebovou postaťou!

Veľkí géniovia ako Dante alebo Homér neboli organizovaní v nijakom stavovskom združení, slávny Florenčan žil a básnil v trpkom politickom vyhnanstve a keď ho bohatá Florencia prosila naspäť do svojich múrov, tie povestné slová: „nunquam revendar“ im odkázal. Homér bol však slepý pútnik — žobrák — ktorého si národ Grékov uctil i bez preukázania sa legitimáciou nejakého básnického spolku.

Je však zaiste i vyššia prozreteľnosť nad nami, lebo nám za toho všeobecného úteku zachovala jedného strpčeného, ale neochvejného barda, ktorý zostal verným dedičnej svojeti. Brázda jeho pluhu zaoraná je hlboko, šablenka jeho tne do živého, varyto jeho spieva prekrásne piesne a fakľa slobody, ktorou nám jeho pravica osvetľuje cestu — iste ťa, úbohá Slovač, vyvedie do sľúbenej zeme šťastia a pokoja!