ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Na zmrznutom, špinavom, snehom pokrytom chodníku ležali vedľa seba pohodené pekné farbičky: zlatá kôrka pomaranča, purpurové drievko odhodenej zápalky a lesklý zelený staniol, obal z dobrého cukríka.

Naozaj, smutný osud na tomto svete, keď niečo, čo bolo pôvodne také pekné, leží razom pohodené v blate ako nepotrebná, pod metlu odsúdená vec.

Ležali tam tieto smutné vecičky a bezvládne pozerali na seba. Keby len trocha, žalostili medzi sebou, boli bokom hodené, aby ich ľudia hneď nepošliapali. Boli by sa rady najhoršiemu ubrániť, ale ktože sa takej ničoty ujme? Trojzvuk ich farby, farby oranžovej, purpurovej a smaragdovej môže síce ešte zrak človeka zaujať, ale čo s tým v blate, uprostred chodníka?

Nejaký vlasatý človiečik sa medzitým naozaj aj nad nimi zastavil, prisadol na múrik plota a chvíľu sa im prizeral, hovoriac polohlasne: „Farby, ajhľa, farby!“

Ale potom vstal, niečo si do zápisníka poznačil, ešte raz okom po nich hodil a kráčal ďalej.

Keď zmizol, oranžová kôročka začne k tým druhými takto hovoriť: „Čo ten? Videli ste? Všimol si nás, aj si nás zaznačil.“ „Iste sme mu udreli do očí,“ vraví zápalôčka, „ako nečistota a urobí na úrade ponosu pre neriadený chodník.“

„Tak to asi bude,“ prisvedčil staniol, „a mesto dá hneď narobiť drôtené koše, ako sa to už niekde porobilo. Pripevnia nad ne tabuľky s nápisom: Odpadky do koša!“

„Pre nás všetko jedno,“ začína zasa kôročka, „i onak ostaneme už len odpadkami. No ja som nebola taká biedna, pokým ma človek z pomaranča neolúpal. Tu ležím teraz v sychravom mraze pohodená, ale len donedávna kolembala som sa v teple ďaleko odtiaľto, na zelenom strome. Šťavnatý plod vo mne dozrieval a svojou sladkosťou blažene ma rozdúval.“

„Vera, bola nás veľká úroda,“ pokračuje kôročka, keď si smutne zavzdychla. „Pod azúrovým nebom, v tmavom lístí hájov sme sa slnili, a keď južný zefír pokúšal sa s nami poihrať, bolo nám nevýslovne veselo. Potom prišiel čas našej púte do sveta.

Pooberali nás zo stromov na veľké hromady, starostlivo nás pobalili do hodvábneho papiera, a hybaj loďou, železnicou, vozíkmi od skladišťa do skladišťa, až nás napokon v tamto zimnom kraji vyložili.“

Stíchla, lebo prebehol mimo chlpatý psík, vecičky oňuchal, ale keďže neboli na jedenie, náhlil sa ďalej, pre ich farby nemal zmyslu.

„Priniesli sme v sebe,“ pokračuje kôročka, keď psie nebezpečenstvo prešlo, „dar južného slnka, vitamíny pre krv bledých severanov. Jaj, veď si nás paničky a deti obzerali, keď nás zasa na trhu, vo výkladoch a priečinkoch sklepov videli. Kupci nás onedlho ľuďom predávali.“

„Ale človek chytro nás olúpe, mäso vo vnútri zje, a nás potom odhodí. No, i z nás kôrok bol by dobrý úžitok. Niekde si nás odkladajú, do cukru zavárajú. Jednak však, farba je naša, tú my pomaranču dávame, už preto by sme si zaslúžili krajšej opatery.“

„Tak, tak kmotrička,“ prisviedča jej zápalka. „Pozri, i ja ležím tu, no jednako každý musí vidieť, že na špinavom podklade svietim farbou karmína. I nás narezali v dielni veľké hŕby, zafarbili nás, a každej nasadili čiernu hlavičku, so zárodkom ohňa v nej. Na milióny nás bolo. Tiež nás pekne pobalili do škatuliek, tie do debien, a ta sa! Rozposlali nás ľuďom oheň roznášať. Po všetkých kútoch sveta sme roznesené, ale človek je nevďačný, škrtne, zapáli si, spraví si veľký oheň pomocou našej hlavičky, kedy sa mu len zapáči; no, hneď nás aj vyhasí, odhodí a viac nás nepotrebuje.“

„Hľa,“ vykladá ďalej zápalôčka, „ja som bola s mojimi družkami v škatuľke u jedného človeka; ten celú noc nás po jednej vyberal a stále si pod nosom čosi zažínal. Nad ránom hlučne sa uberal tadiaľto a so mnou, predposlednou v škatuľke, ešte si zapaľoval a vyhorenú ma sem zahodil.“

„Veď i ja som sa v tej chvíli ocitol vedľa vás,“ hovorí staniol, „nevidela si? Zároveň s ním šla akási panička a tá so smiechom vravela: „Keď ty stále fajčíš, i ja si zjem ešte jeden bonbón.“

I vytiahla vrecúško z kapsičky, a vezmúc ma medzi prsty, ukazovala mu: „Ľaľa, pozri, aký pekný, zelený!“ Rozbalila ma, bonbón chytro vložila do úst a mňa odhodila. A tak tu ležím i ja vedľa vás. Cukrík zjedla, peknú farbu odhodila, no keby mala doma decko, iste by ma bola preň uschovala. Deti si nás pre náš krásny lesk rady zbierajú.“

No pripozdievalo sa, a farbisté vecičky, keď si svoje osudy porozprávali, začali podriemkávať. Staniol bol by ešte pokračoval, ale keď videl, že ho susedky nepočúvajú, zmĺkol i on.

A nevedno veru, či vecičky budúceho dňa boli ešte na tom mieste, ale ich farby už toho večera začali blednúť a miznúť.

Spustil sa čerstvý sniežik. Poletoval a zakrátko svojou studenou belosťou prikryl a vari navždy pochoval oranžovozelenkastý akord ich farbistej nepotrebnosti.