Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

O všeobecnosti umenia

Dnes panuje vo všetkom taký veľký zmätok, že čokoľvek by sme chceli statočne do ruky chytiť, so všetkým musíme začínať od litery. A tak i ja, keď chcem hovoriť o umení, musím začrieť hlboko, začínať z gruntu, lebo ináč sotva by sa mi podarilo zdolať hydru chaosu v zásadách, mienkach a názoroch. Na betón síce, ako sa dnes vraví, v tomto svete nie je nič istého, ale najpravdepodobnejším sa nám zdá ten názor, že pravý zmysel nášho života spočíva v živote samom, „an und für sich“, ako by Nemec povedal.

Považovať tento život len za nejaký prechodný stav, za transmutáciu, transfiguráciu atď., ako sa všetky tieto dohady menujú, to dnešné kriticky zmýšľajúce časy akceptovať nemôžu. Keď dnešný človek vidí, že preňho je len a len život jediným pozitívom v mori neznáma a tisícerých pochybností, nevie pochopiť, ako mohla vzniknúť takáto infámna devalvácia, kde sa nabral toľkýto dešpekt a ožobráčenie práve toho najdrahocennejšieho preňho pokladu? Postavme teda problém tentoraz už do nového svetla a nemyslime viacej na nijaké trans, pred a po, a povedzme jednoducho, že naša celá úloha v kozme je vybavená už tým, keď na slncom jasne osvetlenú arénu života vchádzame, náš výstup bezprostredne si tu odohráme a zasa podľa zákona indiferentnej prírody zo života zmizneme. Čo za úlohu má tento proces, že povrch našej zeme je permanentne napĺňaný týmito mihotavými plamienkami života, to je nám v behu vekov ešte vždy zahalené hustým rúškom tajnosti, no pevne chceme veriť, že náš život, skutočný život, má význam, áno kardinálny význam v orchestri všehomíra, a že keď sme sa úplnej pravdy ešte dosiaľ nedopátrali, že iste príde raz voľakedy vtipný Oidipus, ktorý konečne rozlúšti túto tvrdú hádanku ukrutnej sfingy dokonale, a ona premožená raz navždy rozleje sa v kolimahu.

Posvietime si na túto záhadu z nášho „neodborného“, povedal by som „kacírskeho“ stanoviska, a odmietnuc tradíciu a všetky dosiaľ uznané filozofické alebo náboženské systémy, prizrieme sa na život ako na holý fakt a nič viacej.

Aby som bol zrozumiteľný, prirovnám prírodu k jednoduchému parnému kotlu. Podobne ako v prírode, máme i v parnom kotle určité elementy, koeficienty, prvky, povedzme palivo, oheň a vodu, ktoré dohromady spôsobia to, že v kotle vyvinuje sa para. Dobre. Či už potom táto para hvízda naprázdno, či sa ňou vozíme alebo či ňou mlátime slamu, na tom sám parný kotol nemá už nijakého záujmu, to už padá potom do úmyslov alebo kompetencie strojníka, čo on s tou parou robí a načo jej silu umelo zúžitkuje.

Skúsenosť nás ďalej učí, že príroda vo svojej veľkorysej koncepcii chce život, že ho mece na povrch zeme silou gejzíra a produkuje od neviditeľných buniek až po najzložitejší útvar, po človeka, neprestajne. Konečne musí takto každému napadnúť a musí si uvedomiť, že práve na tomto bode prírodnej tvorby deje sa niečo mimoriadne veľkého, že vývin celého všehomíra smeruje dozaista práve k tomuto životu a že práve touto cestou prediera sa on k ďalšej svojej evolúcii.

Keď si však zopakujeme, podľa príkladu parného kotla, že stvorením života a jeho najdokonalejšej kreácie — človeka — úloha prírody sa končí, potom sa pýtame: čomu pripadá práca ďalšia, veď všetko je v pohybe a kráča za ďalším zdokonalením, alebo plnením úlohy napredovať? Čo by to mohlo byť iné ako produkt sám? Sám živý človek je tým ďalším ohnivkom v reťazi vývinu, on je tou silou pary v kotle, na vytvorenie ktorej spojili sa všetky elementy, on sám je ten veľký kauzalnexus, ktorý má túto silu poháňať k ďalším skutkom!

„Boh vo vás,“ privolával voľakedy nejaký prorok človeku, a toto heslo opakujeme i my. Nepokladáme život človeka za bagateľný a melancholický prechod a koniec, ale za ustavičný, nádherný začiatok niečoho veľkolepého. V ňom, v živom človeku samom, rozriešia sa raz všetky hádanky sveta, a z neho samého vylúšti sa napokon i celá vševládnúca sila, boh sám! — On neverí v boha, lebo ho — vraj — nikto ešte nevidel. Pochybný človeče! Ohmataj sa, ochutnaj sladkosť medu, privoňaj k ruži, zdvihni znak svoj k hviezdam, všetko, o čom ťa slabé zmysly tvoje uvedomujú, to všetko je samá božská matéria, z čoho v nedoziernom čase vyrastie majestát boha. Sme vždy ešte len na začiatku veľkých zjavení, a ty sám si tohto konečného mystéria predzvesťou, nástrojom, dedičom a rozlúštením.

Hneď sme však celí zmätení, keď po tomto skvelom výhľade do oslobodzujúcej budúcnosti obzrieme sa naspäť na život sám a vidíme, že je on vlastne viac trúchlohrou ako veselou zábavkou, a to ešte k tomu z pera úžasne nenadaného autora. S bôľom sme zrodení, v biede odchádzame, pekné chvíle života sú zriedkavé, krátke a klamlivé, a zdá sa, že skôr niečo ukrutného vysadilo nás do života, ako žeby to bolo aktom nejakej vyššej milosti.

Keď teda z jednej strany sme sa presvedčili, že život ľudský má za úlohu rozriešiť cieľ tak závratne apokalyptický vysoký, z druhej strany však keď vidíme jeho žalostnú úbohosť, pýtame sa, čo je na tom všetkom kladného, v čom by mohlo spočívať nejaké plus tejto ostrej protivy?

Práve v tomto spočíva dynamičnosť procesu. Práve táto bolestná protiva, ako piestom tlačená para, je tými prirodzeným i zázračnými stimulom ľudského života, ktorý stále napína, vylučuje v ňom energiu a vyvoláva pravú činnosť človeka: on pracuje na tej božskej matérii ďalej, prerábajúc bolestnú skutočnosť v skutočnosť vyššiu, nedokonalú v dokonalú, a — prosím — toto je ten vytúžený čin, kvôli ktorému elementy sa spriahli, vytvorili život a zverili naň postup ďalšieho vývinu.

Prerábať skutočnosť? Budú mnohí namietať, čo to za fantazmagóriu? Veď skutočnosť je hotová, na nej sa prerábať nič nedá, a ako že by slabý človek mohol svojou silou niečo na nej prerobiť?

Ja skicujem túto myšlienku zhruba a nemôže nikto žiadať odo mňa, aby som ju rozvinul odborne a dopodrobna, nie je to mojím poslaním. Staviam len Kolumbovo vajce a opakujem znova: v nekonečnej zlatej niti príčin a následkov je život ľudský uzlíkom, ktorý musí mať veľký význam, len touto slučkou života plynie práca všehomíra ďalej, a táto práca nemôže byť iná, ako daná, nedokonalá látka spracúva sa na dokonalú. Tu začína sa tkanivo toho božského hávu, ako veľký básnik hovorí:

„So schaf’ ich am sausendem
Webstuhl der Zeit
und wirke der Gottheit
lebensdiges Kleid.“

Oni si však predstavujú, že za tým všetkým, čo skutočnosťou menujeme, je už len čínsky múr, že tvorba sveta je už dávno skončená, že všetko je tu už na stupni nehybnej, meňavej dokonalosti, že človek darmo čaká božie kráľovstvo na tejto zemi, a že ak je niečo krajšieho a lepšieho, že je to až hen voľakde za humnom a konečne že je to len ošemetná túha našej obraznosti, ktorú treba už v zárodku potlačiť a ubíjať.

Ale moderný človek zmýšľa celkom inak a verí, že v nekonečnom valení sa vekov život ľudský je tou najvzácnejšou nádobou a jedinečným domíniom sily, ktorej patrí všetka budúcnosť, a táto sila nie je nič inšie, ako um ľudský. A čo tento um ľudský od vekov tvorí, všetko je len progresom prírody samej. a čo ešte bude tvoriť — bude vždy viac nemožnou možnosťou, na ktorej vždy viac a viac prekvitať bude stigma božskosti.

Ľudský um! Ty jedinečná pýcha života, ty večne mladý výbojník, ktorý v družnom sprievode ružovej slobody a zlatej fantázie podmaníš si a prerobíš raz celý svet! My známe len tvoje ihrisko, náš život, ale hra tvoja ostáva nám zázrakom, ktorého podstatu lakťom nikto nezmeria.

Um, umenie, život ľudský! Sme všetci umelcami. Umelcami, ktorí modelujeme na nebotyčnom kolose, za dovŕšením ktorého celá príroda s túhou rodičky vyzerá.

Len takto formulovaný zmysel života nášho tvorí nám horizonty nanovo a uvaruje nás od hroziacej apatie a rezignácie, v ktorej sme dnes po hrdlo. Len takýmto ideálom, ideálom definitívneho prerobenia a zbožnenia sveta, oduševnený život, oduševnená práca človeka budú mať pilný nehynúci význam. A len po tomto všeobecnom orientovaní sa nebude nám ťažko prehovoriť k špeciálnej otázke umenia, ako o určitom odvetví ľudskej práce, ako si to v budúcnosti predstavujeme.

Teraz aby som spomenul niečo z výtvarného umenia, zvlášť však z umenia maliarskeho, na ktorom som mal dosiaľ ešte najväčšiu príležitosť pozorovať toto ustavičné prerábanie, prebásňovanie holej skutočnosti. Celý komplex umenia vôbec nie je ani prostým kopírovaním prírodných zjavov, ani nijaká krásna produkcia alebo vyrábanie nejakého artiklu, ktorý sa ľuďom páči a za čo oni platia, nie, umenie je statočný zápas, v ktorom sa bojuje o to, na čo v tejto úvahe cielime tuná a o víťazstvo čoho nám všetkým predovšetkým musí ísť.

Na zmysly človeka v neprestajnom behu tohto filmu, ktorý nazývame skutočnosťou, ustavične doliehajú impresie, ktoré svojou nezmyselnou rýchlosťou, svojou kaleidoskopickou neusporiadanosťou, svojou neucelenou útržkovitosťou, svojou nízkou úrovňou surovej nebožskej matérie rozhodne pôsobia bolestne. Túto bolesť pociťuje viac-menej každá jednotka spoločnosti ľudskej, ale práca všeobecného odporu musí byť rozdelená, bo každý človek nemôže stačiť na všetko, a tí, ktorí ukrutnosť tohto chaosu najviac pociťujú a najviac majú schopnosť a smelosť postaviť sa na odpor, to sú hrdinovia, na ktorých svetu najviac záleží. Miesto umelca v celej tejto nedoziernej bojovnej línii iste nie je niekde v zázemí, ale v zákopoch samého frontu.

Na úsek zákopov zápasníkov maľby dolieha tento všeobecný chaos formou a farbou, a ktorý z nich túto matériu skutočnosti, teda farbu a formu, najlepšie zdolá a najlepšie vie z nej stvoriť skutočnosť lepšiu, vyššiu, dokonalejšiu, ten si iste zaslúži meno veľkého bojovníka na tomto úseku všeobecného frontu.

Veľký francúzsky umelec a mysliteľ Delacroix správne zaznamenal vo svojich zápiskoch, že maľovať dobre ľudskú hlavu je jednou z najťažších, najzložitejších úloh maliarskeho umenia a najistejšou skúškou nadanosti v tomto remesle. A skutočne, keď vojdeme do nejakej školy, kde desať až dvadsať žiakov kreslí podľa živého modelu jednu a tu istú hlavu, vidíme, že každý vidí v nej niečo inšie, že jeden ju pochopí lepšie, druhý horšie, ale ani jeden tak, žeby sa nedala spraviť ešte lepšie. Veľmi dobrú skúsenosť zažil som v tomto ohľade vo Florencii, kde v galérii Uffici je jedno svetochýrne oddelenie portrétov resp. autoportrétov všetkých maliarov od časnej renesancie až po dnešné dni. Je to zbierka, ktorú kedysi založil istý Medicejec, kardinál Hypolit, a tá sa doplňuje i naďalej ustavične, takže sa tu hromadí stá a stá hláv tesne vešaných vedľa seba, od starých majstrov počnúc až po kontrfaje najmodernejších umelcov.

Ja v časoch, keď som tam býval, tejto zbierke venoval som osobitnú pozornosť a nebolo skoro dňa, žeby som nebol prešiel týmito sálami a nechodil od jednej namaľovanej hlavy k druhej, porovnávajúc ustavične a hľadajúc to najsprávnejšie a najdokonalejšie dielo medzi nimi. A prosím, na čo som prišiel? V celom tom neprehľadnom množstve maľovaných očí, nosov a úst videl som, že sú len dvaja, ktorým sa podarilo danú skutočnosť prerobiť v skutočnosť vyššiu, bolestnú nezriadenosť v zriadenosť dokonalú a tými sú Tizian a Rembrandt. To sú tí hrdinovia, ktorým sa podarilo matériu farby a formy najzvrchovanejšie rozlúštiť; na ich fronte vládne pokojnosť víťazstva. V čom toto ich víťazstvo záleží, to môžem odborne vysvetliť. Ale najradšej by som bol, keby sa mi to raz podarilo skutočne dokázať.

Život je krátky, umenie nekonečné.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.