Zlatý fond > Diela > Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra


E-mail (povinné):

Milan Thomka Mitrovský:
Maiestas artis. Umenie, veda a literatúra

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Viera Studeničová, Viera Ecetiová, Zuzana Babjaková, Daniel Winter, Erik Bartoš, Dušan Kroliak, Marián André, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (rtf, html)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 52 čitateľov

Sto korún

Nová Švabinského bankovka začína sa pri výplatách zjavovať, a v tomto Četkou dávno ohlasovanom prekvapení môže sa už pokochať každý, kto má tohto mesiaca, sto korunami počnúc, dostať niečo ešte na dlaň.

Lebo je známe, že dnes všetci žijeme len z preddavkov a psotíme sa od prvého k prvému s tou jedinou nádejou, že veď prídu, a to čoskoro, zasa lepšie časy.

V takomto neslanom-nemastnom medzičasí dobrá, zo života pre život tryskajúca umelecká tvorba obyčajne prvá signalizuje príchod kýžených nádejí, a pravý umelec podľa toho mal by sa podobať žabke-rosničke, ktorá len vtedy lezie hore na svoj rebríček, keď dobre vie, že je načase utrápenému ľudstvu zasa raz predpovedať lepšiu pohodu.

Tak by to malo byť s každým umením, keď je miera ľudských útrap až po krajíček plná a človek dneška sa horšie mať už nemôže. Necítiť však v sebe v takejto chvíli ničoho a nevedieť ľuďom zaprorokovať niečo lepšie, je defekt, ktorý v umeleckom spoločenstve znamená veľký, neodpustiteľný hriech. Čo si má však pán profesor Max Švabinský počať, keď podľa jeho úprimného, kumštírskeho cítenia ešte vždy nedá sa vytušiť v tomto falošnou demokraciou zamorenom svete nijaká nová, radostná budúcnosť.

Tak sa teda stalo, že pod jeho menom vyšla nová stokorunáčka Československej republiky, nevyčarí nám pred duševným zrakom nijakú na niečo súcu ilúziu krajšej budúcnosti, a každý čo vtipnejší človek hľadí sa čím skorej vystrábiť z tohto nového sklamania a sa vysporiadať s touto umeleckou udalosťou dňa hneď na mieste.

Pravdepodobne strážcom, vlastne manipulantom nášho štátneho imania, tak bude nejeden z nich rozmýšľať, doterajší výzor tohto papierika, ktorý obrazne má zastupovať hodnotu nášho groša, zdal sa už nedôstojným. Tým viacej dá sa to predpokladať, keď dobre vieme, ako sa v našej mladej republike úzkostlivo dbá v každej maličkosti na veľkolepú, nie vždy lacnú reprezentáciu pred fórom ostatného kultúrneho sveta. Nebohý zelený papierik bol tlačený napochytre v Amerike vypožičanými a pre nás poskladanými štočkami. Ďalej Alfonz Mucha, doterajší vlastenecky cítiaci projektant týchto obrázkov je už starý, na nejakú novú myšlienku vyčerpaný, a zvyčajne posiaľ súbehy podobných umeleckých prác pre hlboko u nás zakorenené „vybehanie“ a „strýčkovanie“ tiež vonkoncom zlyhali.

Papier stával sa však rýchlo ošúchaným, peňazokazcom dostatočne známym a bolo treba čím skorej zameniť ho čerstvým. A keď v Prahe boli i mladí, nadaní odborníci, ktorí takouto vecičkou vedeli by sa ešte svedomite potrápiť, ako sa stalo ako nie, dosť na tom, že podľa Písma: „a kto má, budíž mu ještě pridáno“ — práca zadala sa najlepšiemu československému, svetovej povesti umelcovi, pánu profesorovi Maxovi Švabinskému.

Je nesporné, že rozhodoval v tom nejaký komitét vznešených dám, ktorý dnes u nás v podobných krasoumných otázkach má vždy posledné slovo a ktorý si hneď i rezervoval aranžmán a myšlienku novej bankovky pre seba.

Pri rokovaní, pod predsedníctvom niektorej pani ministrovej, na zasadaní prítomný miláčik dámam na všetky ich návrhy vo všetkom galantne prisvedčil. Napokon zastrčiac do vrecka slušne vyplnený šek ako závdavok na prácu, doma poveril nakreslením bankovky svojho niektorého žiaka, ktorý mu na chodbe akadémie prvý prišiel do cesty. Tak to robievali od Rubensa počnúc všetci slávni majstri pri podobných výnosných objednávkach, do ktorých vlastnoručne sa zapriahnuť už predom potratili chuť.

I povstala nová bankovka podľa vkusu oného vznešeného komitétu krasoumných dám, bez dobrej vôle majstrovej, nám na malú potechu a na ešte menšiu reklamu našej súcosti pred ostatným svetom.

Na prednej strane novej biletky stokorunovej vpravo párik ľudí berie slnečnú kúru. Holúbky hrkútajú im nad hlavou, a tak slušné je predpokladať, že sú to svorne nažívajúci manželia. Ona, pravá plavovláska Plzenčanka, žmurká a svoju naozaj impozantnú hruď smelo nechá opekať slncu.

On však, muž vždy opatrnejší a sebeckejší, utúlil sa do chládku jej objemnej tône a pohráva si so symbolom českého piva, s chmeľom.

Naľavo od tejto pšenice a jednou kukuricovou čutkou podstlanej idyly dva rodičom navlas podobné fagančeky, zdá sa, plod ich lásky, hrajú sa s medailónom pána prezidenta. Z výrazu jeho tvári dovoľujeme si konštatovať a s nevôľou chápať mrzutosť nad týmto jeho obrazu nie dosť dôstojným susedstvom. Nešťastný mladý kreslič v krajnej naivite podstrčil ešte k tomu pod ovál podobizne nejakú filozofickú knihu zobrazeného a vypadlo mu to tak, akoby práve podľa jej obsahu bol vymyslený tento výjav módnej dnes liečby a presúšania nahoty. „Morgenzeitung“ píše, že celý český vidiek je nad touto krajnou netaktnosťou zhrozený a že sa spiera prijímať nový peniaz.

Na rube ten istý ako napredku, šibalsky sa usmievajúci, ale už školopovinný sokol-chlapec prehŕňa sa v nejakej učebnici a v pravej ruke tríma vŕbovú haluz. Obligátna pod ním natura morta, poskladaná z kladiva, švungrádu, harrachovského skla, pudrenky a štetcov nedovoľuje mu, aby si pohodlne čupol. Prečo komitét spanilomyseľných dám nenavrhol do tohto zátišia bezvýznamných štetcov radšej nejaký pekný odznak muziky, keď české nadanie z tejto stránky stalo sa po celom svete až príslovečným, je nepochopiteľné.

Fagančekova staršia, tiež tmavovlasá sestrička figuruje v druhom rohu ako „Republika“ v podobnom medailóne ako pán prezident na prvej strane, a šťastná týmto neobyčajným vyznamenaním, kosými očkami usmieva sa na nás. Škoda, že výraz tejto hlávky nemá ničoho monumentálne klasického, večného. Jej výraz zdá sa chvíľkový ako pred fotografom. A keď tento sklapne, i ona zmizne z rámika, zhodí frýgickú čiapku i s lipovým kvetom a bude zase len tou dobre známou Švabinského „holčičkou“. Na vankúši pod ňou leží nejaký legálny dokument, nevieme napochytro, ktorý by to mal byť. Ak však nemáme si myslieť pod tým nejaké staré české kompaktáty, tak podľa dvoch búl, ktoré z pergamenu na motúzkoch visia, môže to byť len symbol Pittsburskej dohody ako kontrakt dvoch stránok pečaťmi potvrdených.

V centre toho rubu utápa sa v bledých dúhových farbách slabingerský lev, ktorého jazyk zdá sa neprirodzene prilepeným k hornej čeľusti, oko sa neblýska, jeho tesáky nedrvia a pazúry nedriapu, no z jeho neobyčajného dvojitého chvosta vyrastá čudesný, nový, tretí výbežok.

Nechyrujeme v tomto novom diele nič zo slávnej minulosti českej a nič z prichodiacej budúcnosti slovenskej, o nejakom znaku svojrázu v republike vládnúceho „československého národa“ ani nehovoriac. A napokon korunou všetkého k väčšej sláve súručentsva česko-nemeckej politiky je to, že podpis spravodlivého českého mena Švabinského kontrasignuje rytec ako nehorázne nemčúrsky znejúce meno, E. Schienböck.




Milan Thomka Mitrovský

— prozaik, publicista, autor článkov, recenzií, glôs; maliar, zakladateľ spoločnosti „felibrov“ Viac o autorovi.



Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.