ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Fragment

Ľudský život zdá sa byť márnosťou, a všetko naše úsilie odhaliť rúško tejto trápnej záhady ostáva večne márnym trápením ducha.

Nevieme, odkiaľ sme prišli, a nevieme, kam sa náhlime. Horizont nášho nedobrovoľného jestvovania, keby nebol preklenutý pestrou dúhou krásy, bol by nám len zúfalou púšťou.

Na bezútešnom úzadí večnej tmy tohto sveta jagajú sa miliardy krásnych hviezd a našou jedinou rozkošou by bolo: žiť, žiť a ostať divákom tohto trblietania bez únavy, bez prestania…

Ale čo! Len čo si sa stačil, biedny človek, usalašiť v tomto podivnom divadle Uranie a len čo si začal chápať a rozoznávať všetku tú krásu, hybaj! Už ťa smrť berie za ruku a v najlepšom musíš z divadla, zo života von…

Nuž ja nateraz cítim ešte, že som tu. Sedím v hľadisku tohto života bezstarostne, ako každého večera dosiaľ — hviezdy sú už rozžaté — predo mnou leží v starej koži viazaný Plutarchos a rozpráva mi.

Krása nad krásu. Čítam a vidím pred sebou, čo bolo dávno. Vidím staré, klasické Atény a zázračný vzostup gréckej kultúry naplňuje ma obdivom.

Falanga veľkých vlastencov, vojvodcov, učencov a umelcov vynoruje sa mi z hmlistého pozadia a na čele tejto požehnanej družiny vznášajú sa mi pred očami jemné kontúry ženy.

Tak sa mi marí, akoby mi boli všetci dobre známi druhovia, druhovia, s ktorými som rástol, ako rastie strom so stromami v jednom pokolení hory, a ona?

— Hviezdy pohasli, len zázračné divadlo svieti…

Bože!

Ona je, Aspázia.

Aspázia, čarovný prelud mojich snov! Pol života hľadal som ťa, či nie je už pozde — pre mňa, pre naše dielo, pre nás oboch — že len dnes sa stretáme?

Aspázia, prečo mi je toto všetko tak čudne známe? Prečo sú mi druhovia tvoji tak, akoby boli druhmi mojimi, s ktorými som rástol?

Aspázia, teraz mi je všetko jasné. Boli sme raz svoji, Aspázia. Áno, teraz viem určite, že sme raz svoji boli, pred vekmi, ty vzácna. Hľa, tieň zľava, ktorý sa nežne k tebe nakláňa — nepoznávaš ma, žena, Aspázia? Ja som tvoj Perikles a ty si tou neznámou cudzinkou, ktorá jediného dňa zjavila sa v bránach rodného mesta. Prišla si z ďalekých Milét za zvesťou slávy medzi mojich druhov, pamätáš? Prekonával som práve najkritickejšiu chvíľu svojho života, zúfal som si, no sotva som ťa videl, hneď som precítil, že mi nedáš zahynúť. Ty si bola tou pravou ženou, ktorú mi môj dobrý démon priviedol nečakane, ty si bola Ariadnou, ktorá mi do labyrintu života darovala spásonosné klbko v pravý čas.

Korím sa ti i dnes, kráľovná, ale ani dnes neviem si ujasniť, v čom vlastne bolo tvoje čaro? Mal som ženu, môže sa povedať, dobrú, malú, mal som tichý domáci kozub, dom plný vzácnych, oddaných priateľov, no stačilo, aby si sa ty zjavila na prahu môjho života, a všetko sa razom okolo mňa zmenilo.

Bola si krásna a plná ducha, no bola si i ženou, a ženy sú krehké, rozmarné, nám nerovnocenné, ako to, že jednako zabúdame razom na všetko a ochotne kloníme šije do jarma vášho? Ó, ženy, kráľovny veľkých čeľadí, kto vložil zlaté žezlo do slabej rúčky vašej, v čom sila vaša spočíva? Bez vás niet nadchnutia, niet vôle, niet sily k veľkému činu, v ktorú stranu treba hľadať vás?

Rozprestrie krídla kráľovná i vyletí za ňou slncu v ústrety celý roj.

Milovali ťa všetci moji druhovia, každému si bola slncom, tvoj teplý pohľad tvoril divy v ich zápolení, ja však mal som ťa v náručí, mňa si oblažovala sladkosťou tela svojho a viedla vzletom duše svojej.

Ó, Aspázia, kráľovná veľkých čeľadí, tebe sa korím i dnes!