ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vo štvrtok minulého týždňa boli sme zídení u spisovateľa Hronského na takzvanom štvrtkovom čaji, totižto na čaji, ktorý sa — ako v Káne Galilejskej — divotvorne mení vo víno. Lebo čaj je — vraj — voda, ktorá sa u nás nerodí, vína však máme doma dosť, a je onakvejším nápojom, už či je ono z Modry alebo z Krupiny. (Ak niektorému budúcemu historikovi príde na um zaznačiť i naše martinské štvrtkové večierky ako niečo, na čom sa všeličo literárneho a umeleckého uvarilo, upozorňujem ho na ten fakt, že tu inšpirátorom bývalo vlastne víno, a nie čaj.)

V tento štvrtok program bol už vyčerpaný, aj sa zaspievalo a bolo už hodne po polnoci, keď sa odrazu Štefan Krčméry zamyslel a zazvoniac o môj pohár, povedal:

— Poďte, domine, zajtra so mnou do Bystrice.

— Načo, prosím? — pýtam sa flegmaticky.

— Hrajú tam „Sen noci svätojánskej“.

— Zajtra? To jest dnes — už je piatok — čo, je tam azda na návšteve súbor Národného divadla?

— Nie, sami Bystričania si to zahrajú.

— No, počujte, Shakespeara? Nezmysel.

— Ale áno, v piatok večer hrajú po prvý raz v novej dvorane Národného domu, a tamojší ochotníci rozumejú veci, poďte, neobanujete. Bude to preklad Hviezdoslavov, po prvý raz, a Mendelsohnova hudba k tomu. Pôjdeme rýchlikom poobede o piatej, prídeme ta v pravý čas, o jedenástej sadneme zasa do vlaku a o tretej v noci sme zasa doma — v posteli. Stojí to za to.

— Mám mnoho roboty, — vykrúcam sa, — ale na Shakespeara, hm, neškodilo by sa podívať. Ak je to možné tak nakrátko odbaviť, vari by som aj išiel, veď uvidíme ešte, keď sa vyspíme…

A skutočne, čo ako ťažko, o piatej sme už sedeli v rýchliku hore na Kremnicu, a v Bystrici len čo sme sa zložili, hneď sa predstavenie začalo.

Krásna divadelná sieň, vyberané obecenstvo, vojenská hudba hrá ouvertúru. Opona sa rozstúpi, javisko moderné, plné farby a svetla. Prvý výstup hercov, prvé gesto, prvá veta, a ja šepkám priateľovi celý začudovaný:

— Ťhaj, počujte, toto je veru nie hocičo.

— No, vidíte, nevravel som vám? Pozrite si hneď len toho Štollmanna.

— Štollmann? To je nemožné. Tento Theseus musí byť nejaký Čech, ktorý má už starú rutinu vo vystupovaní.

— Bystričan! A Hyppolita, pozrite, ako nádherne sa vie pohybovať. To je dôkladne naštudované, čo?

— Ale, veď ja som takúto brilantnú réžiu nechyroval u nás už dávno, kto to s tými ľuďmi naštudoval?

— Majú vynikajúceho režiséra, je to pán Hobl, ten sa tomu rozumie výborne.

Ja som videl túto rozkošnú feériu kedysi pred rokmi v „Theater an der Wien“, hrala tam pohostinne prvotriedna spoločnosť z Berlína, a môžem povedať, že vidieť tento kus u nás znova, v našom slovenskom divadle, v našej reči, s našimi hercami, bolo pre mňa takým mimoriadnym pôžitkom, že som svoje vnútorné pohnutie sotva mohol ovládať.

A obaja, my Martinčania, boli sme na našich sedadlách tak zaujatí týmto divadlom, že sme vlak na jedenástu pekne-rúče zameškali, a ostali smie v Banskej Bystrici na noc trčať.

Stálo to za to, pán Krčméry mal pravdu.

Titania, Oberom, dva zamilované páriky, komickí remeselníci, roj víl, malý Puk, všetko prvotriedne v pohybe, v mimike, v charakteristike a vypracovanosti úloh i v súhre.

Len slovenské slovo… no nič to, ono potrebuje ešte mnoho výcviku, aby znelo dokonale, ale nielen v Bystrici, lež i v samej Bratislave. Talent, vôľu, tradíciu, čisté rečové okolie máme v Bystrici v plnej miere, uvidíte, že nás Bystričania i v tomto zahanbia a predbehnú v krátkom čase.

Tento kus napísal Shakespeare pravdepodobne k príležitosti nejakej významnej svadby, azda v kráľovskej rodine anglickej.

Sú v ňom všemožné variácie lásky poprepletané ružovou girlandou väčších-menších nedorozumení a nehôd. Všetko však skončí sa šťastne. Ešte i vsunutá tragédia lásky miedzi Pyramusom a Thisbeou, ktorú horliví remeselníci zahrajú na kniežacom dvore, je len pre obveselenie a vraždenie v nej nedesí, keď vidíme, ako si zamilovaní nešťastníci pod ľavé pazuchy titlú ostrú oceľ.

Theseus a Hypolita, dobre vychované prinčatá, slávia svoju svadbu v poriadku a slušne. Už dvaja mladí dvorani majú v láske nehodu, trochu nešťastia, ale bôžik letnej noci, Puk, zariadi vec na všeobecnú spokojnosť. Oberon a Titania, ktorí sú už dávnejšie svoji, majú medzi sebou nedorozumenie, ženský rozmar zapríčiňuje u Titanie skoro mezalianciu… Ale ona čoskoro vytrezvie zo svojich vrtochov a s novou láskou sa vracia do náručia milovaného kráľovského manžela svojho.

Všetko sa v tejto krásnej letnej noci miluje a bozkáva, pekný chór víl a amoretov len znázorňuje a akcentuje toto nekonečné milkovanie, ešte i majster Klbko zdanlivo zažije z tejto dobroty.

A tak láska láskou víťazí, ako sa na peknú letnú noc, na strieborné svetlo mesiaca a na mäkké machové lôžka sluší.

*

V Martine na budúci štvrtok iste sa rozpradie živá debata o Bystrici medzi nami. A to alebo zvíťazí mienka, že „Karthaginem esse delendam“, aby nám v bezprostrednej blízkosti v kultúre nekonkurovala, alebo jednohlasne uzavrieme, že kedykoľvek pán Hobl niečo pekného tam zanôti, všetci dobehneme pod Urpín — tak ako Mohamed k vrchu, keď vrch nechcel k nemu.