ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Všetko je nám symbolom, a čo je človeku v jednom bode hmlisté, to sa mu v druhej veci razom krásne objasní.

Tak diamant predstavuje ľuďom jednu z najvyšších hodnôt.

Každý vie, že je on drahokamom nanajvýš zriedkavým, že má mimoriadnu vlastnosť vysokého lesku a veľkej tvrdosti a že má plné právo na rešpekt ľudí a na ich úctu priamo vazalskú.

Jednako však na hľadanie tohto skvostu mnoho legitimácií netreba a bez monopolu i financov môže sa za ním umárať každý.

Hlavné je vraj nájsť ho; neľakať sa ničoho, odhodlať sa naverímboha za vlastnými očami do neschodných džunglí Brazílie, na rozprávkové ložiská diamantov a dobre rozoznať v sprostom kamení svit tohto drahocenného „uhlíka“.

V úsilí hľadania môžeme si byť všetci rovní, no v nájdení nie. Možno nikdy nič; možno nájde sa raz, dva, viac ráz cenný kúsok ako hrach, alebo nejaký hoci vo veľkosti „Orlova“.

Náhoda, šťastie, osud? Načo sa spytovať? Jedno z nich pôsobí, že sa razom v ruke takého garimpeira, hľadača diamantov, zajagá niečo a razom všetky tie ťažké chvíle, keď s neopísateľnými útrapami predieral sa až k brehom záhadných vôd, keď v pekelných horúčavách, napoly o hlade i smäde, v tisícerých nebezpečenstvách holého života kopal, prerýval a premýval zemskú kôru, zmenia sa v slastný pocit neskonalého šťastia.

I rozzvučí sa v duši toho človeka a tisícerou ozvenou zajasá celým priestorom víťazná fanfára: diamant, diamant, veľký diamant sa našiel!

Nuž dobre. Na divých poliach ďalekej Brazílie je to kamienčok-diamant ktorý ľudia tak usilovne hľadajú; v kultúrnom svete — dá sa rozhodne tvrdiť — je týmto skvostom umenie. Áno, umenie, oná turris eburnea s večne plápolajúcim ohňom v pyšnom cimburí, ku ktorej je tiež ďaleká cesta, a niet kompasu.

Ako oheň diamantu, tak lesknú sa jeho lúče vnútornou žiarou, a i umenie je práve tak sviatočne nevšednou vzácnosťou, za ktorou sa umárame my tu, celé roty dobrodružných garimpeirov lopotia sa jeho hľadaním.

Ale umenie je vecou neobyčajne noblesnou a skrýva svoje vzácne zrnká tak ako diamant, v náplavách praobyčajnej všednosti nájsť ho je jedným z najťažších predsavzatí.

V úsilí hľadania môžeme si byť všetci rovní, no v nájdení nie, lebo umenie i v tomto podobá sa diamantu, ktorý ničím iným nahradiť nemožno.

Lebo ak za morom bystrý zrak garimpeirov hravo rozozná diamant od bezcenného sklíčka, u nás, v starom kraji, máme ešte „brusičov“, ktorí nezabudli a bez okuliarov dobre vedia, ktorý a aký plamienok je hoden toho, aby sa bral pod brús i osádzal sa do diadému nehynúcej slávy.

Hovorí sa o primitívnych domorodcoch Brazílie, keď náhodou zbadajú v blízkosti lesk tohto panského nerastu, že ho nezdvihnú, ale s veľkou bázňou, plnou hrôzy, strhnú šiatre celej osady a odsťahujú sa z tohto miesta ďaleko do iných končín.

Ach! Aké krásne by bolo, keby naši sebavedomí garimpeiri umenia mali tiež viac bázne v blízkosti tejto „veže zo slonoviny“ a zahnali svoje stáda od svätého ohňa tiež hodne, hodne ďaleko…