SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Čo vzali osudy

Mnoho som stratil, mnoho neoželel a neodkryl nikomu. Mnoho prešlo z priestoru do nepriestoru.

Nebojím sa myslieť na to. Srdce ma nebolí a takú slabosť mám, oddychujem si pritom.

Ešte mi niečo ostalo, odrobinky po ránhojičoch, a po izbe sliedi vietor za nimi.

Keď zastal za záclonou, vedel, ktorými očami nájsť to v kútiku utajené.

Bojí sa vo mne zlatý prášok, trikrát uschovaný, ktorým ešte možno staré veci pokropiť.

Ale vietor len oddúva, čo vie. A keď som nechcel padnúť na kolená, podrazil mi sám nohy.

Teraz mi je nevýslovne dobre — nebyť zlým. Nepomenovať ukrátením život, ktorý len berie.