Zlatý fond > Diela > Pred tebou váza


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pred tebou váza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ida Paulovičová, Marián André, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Myslíte, že je ľahko žiť?

Keď kvapka radosti nie je silou, keď slza nie je útechou, čo vtedy poviete?

Vzdychnete si: jeseň sa musí uživiť i z posledného listu, čo pre ňu ostal na strome.

V izbe zhaslo. Z obloka hľadíme do záhrady na astry, vietor im dal chladnú krv.

Pijeme víno, ktoré je iné na svadbe a iné v kúte samoty. Družbov neprišlo dosť.

Z otvorenej fľaše vyšumí nápoj ľahko, ale nie bolesť z vyšibanej rany.

Biela je soľ s chlebom nad zalomenými rukami, že smäd nezastavil rieky, čo odnášajú sny.

Noc vie, že je temná. Keď nás spovedá, na naše odreniny neposvieti, jej ikony mlčia.

* * *

Vysĺňali sme sa v hazardných chvíľach. Šťastie malo pazúre a my sme neprehrali. Nedohrali sme hru.

S lanskou i predlanskou ruletou, čo sa točí celá ako zemeguľa, boli by sme bohatší?

Je v nevysloviteľnosti kruhu, že sa krútime dokola a nemáme celé koleso sveta.

V sezóne mladosti obdivovali sme poklady a paláce, v ktorých sa vysĺňala kráľovná zo Sáby.

Náš chrám času chrlí zo seba nedobudované, neklenené, nespresnené výročia.

Unikajú nám hlasy starých ročných období. Keď sme boli v mladosti chorí od mladosti, dlho nás liečili.

Teraz sa nám kreslia na oči mlčiace vŕby, ich tiché, posledné dni.

Trochu prachu sedí namiesto peľu v našom herbári.

* * *

Je dosť búrania a krvi, je chlad, je okraj smrti, čmáraný načierno po stenách.

Ale ostal človek. V mrazoch, v popole zaniesol svoju tvár pred oči všetkých.

Že lásku vzkriesi? Že život dá, veľký, krásny? Že nevybočí z vekov?

Či môže žiť plod ducha, zrejúci v našich dverách domu, do konca sveta?

Len svätí narábajú s takým plameňom, ktorého jazyky vedia premeniť ich reč na slovo od Boha.

My, z pohrebíšť pohanských, nevyvierame z hlasu svojho pred páliacim ohňom Eliáša.

My, neodvážlivci, nevieme ruky zložiť, keď všetko zhorené vysielame k nebu ako perie vtáctva.

A čakáme na jastrabov, čo padajú z blankytov. Zima ich pustí dolu, nám viac mrazu vojde do kožucha.

* * *

Ako je belasý klinček pri druhom klinčeku, tak sme všetci so všetkými, ľudia pospolu s ľuďmi.

Jeden z nás pozdraví Boha, modlí sa; jeden začína päsťami žiť, hádže ich.

Jeden má kamene, idem k nemu, pýtam sa, prečo som mu v ceste. Kamene nemajú oči.

I vtáčky, tí františkáni boží, kričia: prečo hádžeš do nás? Čo máš z nás, veď nič nemáme!

Ak si hladný, poď s nami na brázdy; ak si smädný, zavedieme ťa k poľnej studničke, z lásky k hltu vody.

Lebo tak je: kto do teba kameňom, ty do neho iba tým, aby sa napil a nebol smädný. Tej studničky je tu dosť.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.