ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Keď kvapka radosti nie je silou, keď slza nie je útechou, čo vtedy poviete?

Vzdychnete si: jeseň sa musí uživiť i z posledného listu, čo pre ňu ostal na strome.

V izbe zhaslo. Z obloka hľadíme do záhrady na astry, vietor im dal chladnú krv.

Pijeme víno, ktoré je iné na svadbe a iné v kúte samoty. Družbov neprišlo dosť.

Z otvorenej fľaše vyšumí nápoj ľahko, ale nie bolesť z vyšibanej rany.

Biela je soľ s chlebom nad zalomenými rukami, že smäd nezastavil rieky, čo odnášajú sny.

Noc vie, že je temná. Keď nás spovedá, na naše odreniny neposvieti, jej ikony mlčia.

* * *

Vysĺňali sme sa v hazardných chvíľach. Šťastie malo pazúre a my sme neprehrali. Nedohrali sme hru.

S lanskou i predlanskou ruletou, čo sa točí celá ako zemeguľa, boli by sme bohatší?

Je v nevysloviteľnosti kruhu, že sa krútime dokola a nemáme celé koleso sveta.

V sezóne mladosti obdivovali sme poklady a paláce, v ktorých sa vysĺňala kráľovná zo Sáby.

Náš chrám času chrlí zo seba nedobudované, neklenené, nespresnené výročia.

Unikajú nám hlasy starých ročných období. Keď sme boli v mladosti chorí od mladosti, dlho nás liečili.

Teraz sa nám kreslia na oči mlčiace vŕby, ich tiché, posledné dni.

Trochu prachu sedí namiesto peľu v našom herbári.

* * *

Je dosť búrania a krvi, je chlad, je okraj smrti, čmáraný načierno po stenách.

Ale ostal človek. V mrazoch, v popole zaniesol svoju tvár pred oči všetkých.

Že lásku vzkriesi? Že život dá, veľký, krásny? Že nevybočí z vekov?

Či môže žiť plod ducha, zrejúci v našich dverách domu, do konca sveta?

Len svätí narábajú s takým plameňom, ktorého jazyky vedia premeniť ich reč na slovo od Boha.

My, z pohrebíšť pohanských, nevyvierame z hlasu svojho pred páliacim ohňom Eliáša.

My, neodvážlivci, nevieme ruky zložiť, keď všetko zhorené vysielame k nebu ako perie vtáctva.

A čakáme na jastrabov, čo padajú z blankytov. Zima ich pustí dolu, nám viac mrazu vojde do kožucha.

* * *

Ako je belasý klinček pri druhom klinčeku, tak sme všetci so všetkými, ľudia pospolu s ľuďmi.

Jeden z nás pozdraví Boha, modlí sa; jeden začína päsťami žiť, hádže ich.

Jeden má kamene, idem k nemu, pýtam sa, prečo som mu v ceste. Kamene nemajú oči.

I vtáčky, tí františkáni boží, kričia: prečo hádžeš do nás? Čo máš z nás, veď nič nemáme!

Ak si hladný, poď s nami na brázdy; ak si smädný, zavedieme ťa k poľnej studničke, z lásky k hltu vody.

Lebo tak je: kto do teba kameňom, ty do neho iba tým, aby sa napil a nebol smädný. Tej studničky je tu dosť.