Pred tebou váza

Smrť, my sme tvoje malé deti; hrkálkou nás obdaríš, kvietoček nám stokneš do vláskov.

Po dvore pobeháme bosky, keď sa bavíme na schovávanku.

Potom, keď ideme večer spinkať, tvoje vtáčky pozbierame z oblohy a položíme ich do hviezd.

Sníva sa nám, že sme južné ostrovy, vynorujeme sa z mora, voláme na pútnikov; oddýchnite si!

A Boh, keď sa nám najlepšie sníva, vraví z nás každému: dal som ťa do kolísky ruže, ale ruža dovoňala, nože príď.

Keď do tvojho života som dýchol, ako do vázy s kvetom, vraví ďalej, bol si očarený. Nevyhýbaj sa mi.

Pane, keby som bol vytrval, mal by si výťažok nevinnosti. Ó, ja sa pýtam: kde je spanilosť kvietka?

I taký z prachu cesty, i taký s hrčami, si pletivom v mojich rukách, len príď.

A tak sa mi máli z tela vyjsť, odkrútiť sa z jeho vlákien až do nevinnej kolísky.

* * *

Prenikavo vie zahvízdať jeseň. Na každej byľke zatrasie sa jeden svet.

Vetrík poháňa trávu, ale zem ju drží korienkami na dlhej púti leta.

Ona uteká a nikdy na iné miesto nepríde. Čaká, rýľom ju možno odniesť.

Tak sa zaháša to milované, čo sa od jari vlnilo na lúke až po túto chvíľočku.

Letíme i my od svojej vlny; už tetiva vymrštila šíp. Kdesi sa musí na zemi zabodnúť i človek.

No, čože! Z tejto hliny bol vzatý; čo utŕžil, čo neutŕžil, nesie si so sebou.

Pravdaže, bol i v tŕňoch, bol v nich ako v bludisku.

No ak mu v rukách pukne orech, vie, že dni na úbočiach boli aj milé.

Veď spolu mali v hrsti črienku noža, slnko i chmáry, a tržbu v klobúku: mozole z dlaní Božích.