Pred tebou váza

Chodím po poli, vyčítam tráve, že nič nerobí. Chcem ísť ďalej, ale po čo? Tam je hora, psie huby, s ktorými niet reči. Nesiem svoje nohy, naplním ich únavou, sadnem si, pozerám na oblohu a kričím svetu, že je prázdny. Čo, keby mi tak vlastné srdce vykričalo, že som prázdny? Čosi by to bolo ako môj hlas, a mne sa furt zdá, že nič v sebe nemám. A hneď prvému steblu trávy poviem, že rastie, že je v ňom hlboký dych zeme, taký, ako i vo mne je, že jestvujem. A oblaky? Tam tiež nie je prázdnota, keď môžu putovať s túžbou i netúžbou. Už viem, kde idem. Cesty ma vedú ku mne.

* * *

Jar povedala pravdu, nesejte zármutok na roľu. Hľaďte na budúce klásky. Túlam sa pred osivom v poli a prosím vtáčka o pieseň pre šesťmesačné slnečné dni. Leto sa ohrieva tak, ako keď dám do smútku duše trochu harmoniky. Zrno mi tak dozrieva, ako sa mi chce do spevu. Ľuďom hovorím, podelím sa s nimi, ak by im chýbalo. Lebo i dobrou vôľou žijeme, nielen zalamovaním rúk. Strach pred ľuďmi by sa mohol stať hrozným. Povedzme im hneď, že sú naši priatelia, keď sa jar dala do rozbehu.

* * *

Vetrík, z ďaleka, neznámy, pokolísal moje kukuričné pole, pozlátil ho a hore brehom z viníc odvial každý prášok. Komu to poviem? Tebe, prvý pútnik, čo pôjdeš okolo mňa. Pozdravím ťa, že si prišiel z dlhej cesty. Z diaľav, ako z húštia, vyčkával som ťa pohľadmi, túžbou, hlasitým dychom. Naozaj som ti vystrel náručie, už aj pre tvoj tlkot srdca z diaľok. Dal som ti do jednej ruky kukuričný chlieb, do druhej džbán vína a môj úsmev je teraz tam, kde si bol dlho, i tam, kde ešte budeš dlho. Lebo keď je vetrík všade vetríkom, môj úsmev ti bude všade na stope.

* * *

Z ktorého koreňa povieš stromu: vzdiaľ sa? Pozeráme, čo na ňom šelestí, keď je ten šelest vždy taký dobrý k nám. Každé zrnko, padnuté z olivy, je pre nás dobrotou v kúsku oblohy. Tak sa zbiera do rúk čosi nebeské, čo už je na zemi. Buďteže ticho, vy tam, vrabce za humnami, čo sa chystáte lietať okolo stromov so zelenými guľôčkami. A ty, gazda, zavolaj prosím, toho šesťročného chlapca, aby neodháňal vtáčikov kameňmi, mohol by odohnať i olivy. Strom má korene i v ľudskej dobrote.

* * *

Susedove decko ma volá, aby som sa s nim bavil v piesku. Idem, nechcem ho zarmútiť. A bavíme sa. Veď je to hravá práca, stvoriť krajinu i krajiny, hory-doly, a cestovať šírinami. Chlapča stavia kopce, tunely, doliny, mosty a diaľky, čo mu ich vidiny ľahko vložili do sladkej duše. Ja mám púšťať vlaky, svet kdesi na ne čaká. A nejde mi to. Nechcú sa pohnúť. Tie moje — vravím chlapčaťu — už dávno odišli, ešte v detstve a furt sú na cestách. No tak — hovorí mi — pôjdeme spolu, aby som si sadol na jeho vlak. A decko hľadelo na mňa, že šťastne cestujeme. Nebol to pohľad s obavami, ten ľudský, vždy chvejúci sa, kde dôjdeme.

* * *

Ide cestou človek s batohom a batoh s človekom. Nepridáš a je ťažší a ťažší. Vždy treba niečo niesť, raz pavučinovú sieť, raz netrpezlivý hnev búrky, raz vrásky, veľké ako polená, a raz i dorúbanú horu. Kto by povedal, že všetko sa nám pomestilo na plecia! A toto my vyspievame celému vulkánu svojho života. Ako tie hrabačky, čo priniesli pieseň kvetom na lúke a uvädli im. Uvädli na ich pleci. Jediné, čo mali i potom: boli neoslobodené od spevu. Ak nás vulkán pohltí, len so spevom. I na ceste do nesmrteľnosti obľahčí to našu ťarchu: smrť s batohom a batoh so smrťou.