Pred tebou váza

Kto miluje, vidí tých, čo nemilujú. Musí to byť čudné poznanie, narážať na nelásku, dostať vždy číru odpoveď: nie! Podobne kto ostýchavo vysloví slovo priateľské a na druhom prahu domu stojí človek mlčky a onemie dvoch ľudí reč dialógu. Umrieť na čiernom úsmeve je smrť dohovorená. No nie na obidvoch stranách.

* * *

Bije nás vôľa: to i to chceme, a nerobíme. Neraz vidno pod nami vydratú dlážku, prestupujeme z nohy na nohu, nejdeme ďalej. Zapálení sme, kdesi nám ostala horieť svieca a dohoríme. Kdesi nedohoríme, prievan nás sfúkne. Ale sme neprišli vydrať kolenami do krvi dlážku v chráme, my neúmorní hriešnici. Všetko sa krvou kropí.

* * *

Postavili sme na stôl vázu s ružami. Ony kvitnú tým, že ich vidíme. A dodýchajú, keď to nevidíme. Boli tam, to ostane po nich, vidina. A vidina — to sú už diaľky. A diaľky sú i váza nášho života, kde nás odkvitnuté ruže v momente zaboleli. Nedlho sa nám hojí po nich tá bolesť.

* * *

Snívaš o krajine s kvetmi, snívaš, to znamená — tam budeš. V prekrásnej ríši mlčky žiješ. Už tu neprivoniaš k ničomu, taký namaškrtený. A tak plače ti pri nohách sedmikráska, jednoduchá, všadepozdravujúca, neuhýnajúca sa nikomu z cesty.

* * *

Chlapec ide po poli, píska si a ukladá prvé hlasy do svojho osudu. Nepozná nápevu, ani andante, ani forte, neutlmene rozpráva všetko o všetkom. Nevypovedané povie ľahučko, hravo, nič mu neodporuje. Koberec, prestri sa, leťme ponad svety! A keď schová svoj piskor, potom zapískajú vetry. Nič im neodporuje.

* * *

Prekročíš mladosť, ako milenci krokmi prejdú k obloku. Ale tryskajú dni pod šľapajmi. Tie prúty, čo vás šibú, ponaťahovala jar ako struny na citarách. A keď sa už oblok presťahoval na tvoj dom, potom si len jedinú strunu napnul natrvalo na stenu: malý drevený krížik.

* * *

Na konci lásky — čože sa už radovať! Súmrak kľačí pred každou tvárou. Fotografie blednú v kúte na stolíku, srdce tú priepasť neprekročí, niet návratu. Len umrieť, umrieť, potom tešiť sa s nimi navždy.

* * *

Nie je na zemi pokoj, búrka sa valí ďalej. Ona vždy odtiaľ ide, kde už je. Chrčiacim hrdlom prekričí ľudí, kliatbou poprebíja čelá a tak máme na zemi vždy o búrku viac.