ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

2.0

2419 digitalizovaných literárnych diel

Zlatý fond > Diela > Pred tebou váza

Zlatý fond SME vzniká v spolupráci s Ústavom slovenskej literatúry SAV

RSS výstup diel Zlatého fondu (Viac informácii)

Rudolf Dilong:
Pred tebou váza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ida Paulovičová, Marián André, Monika Harabinová, Katarína Tínesová. Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo

čitateľov

Nerovnomerne

Kto miluje, vidí tých, čo nemilujú. Musí to byť čudné poznanie, narážať na nelásku, dostať vždy číru odpoveď: nie! Podobne kto ostýchavo vysloví slovo priateľské a na druhom prahu domu stojí človek mlčky a onemie dvoch ľudí reč dialógu. Umrieť na čiernom úsmeve je smrť dohovorená. No nie na obidvoch stranách.

* * *

Bije nás vôľa: to i to chceme, a nerobíme. Neraz vidno pod nami vydratú dlážku, prestupujeme z nohy na nohu, nejdeme ďalej. Zapálení sme, kdesi nám ostala horieť svieca a dohoríme. Kdesi nedohoríme, prievan nás sfúkne. Ale sme neprišli vydrať kolenami do krvi dlážku v chráme, my neúmorní hriešnici. Všetko sa krvou kropí.

* * *

Postavili sme na stôl vázu s ružami. Ony kvitnú tým, že ich vidíme. A dodýchajú, keď to nevidíme. Boli tam, to ostane po nich, vidina. A vidina — to sú už diaľky. A diaľky sú i váza nášho života, kde nás odkvitnuté ruže v momente zaboleli. Nedlho sa nám hojí po nich tá bolesť.

* * *

Snívaš o krajine s kvetmi, snívaš, to znamená — tam budeš. V prekrásnej ríši mlčky žiješ. Už tu neprivoniaš k ničomu, taký namaškrtený. A tak plače ti pri nohách sedmikráska, jednoduchá, všadepozdravujúca, neuhýnajúca sa nikomu z cesty.

* * *

Chlapec ide po poli, píska si a ukladá prvé hlasy do svojho osudu. Nepozná nápevu, ani andante, ani forte, neutlmene rozpráva všetko o všetkom. Nevypovedané povie ľahučko, hravo, nič mu neodporuje. Koberec, prestri sa, leťme ponad svety! A keď schová svoj piskor, potom zapískajú vetry. Nič im neodporuje.

* * *

Prekročíš mladosť, ako milenci krokmi prejdú k obloku. Ale tryskajú dni pod šľapajmi. Tie prúty, čo vás šibú, ponaťahovala jar ako struny na citarách. A keď sa už oblok presťahoval na tvoj dom, potom si len jedinú strunu napnul natrvalo na stenu: malý drevený krížik.

* * *

Na konci lásky — čože sa už radovať! Súmrak kľačí pred každou tvárou. Fotografie blednú v kúte na stolíku, srdce tú priepasť neprekročí, niet návratu. Len umrieť, umrieť, potom tešiť sa s nimi navždy.

* * *

Nie je na zemi pokoj, búrka sa valí ďalej. Ona vždy odtiaľ ide, kde už je. Chrčiacim hrdlom prekričí ľudí, kliatbou poprebíja čelá a tak máme na zemi vždy o búrku viac.

« predcházajúca kapitola | nasledujúca kapitola »