SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou
SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Svety

Má človek zem a to je jeho zrod. Zvon nedele mu išiel na krst.

Šumeli hory-doly, spievala pri radostníkoch krstná mať.

A vhúkli časy k nám poza nedeľu. Zapriahnutí do diaľok videli sme svety na jednej nohe.

Krivkáme po cestách. Ľudstvo nás pozná, aj s privretými očami.

Celá zem bude nám domovom, nevytrhnú nás víchre, aj keby stuhli do čierňavy.

Listujeme v zatmení slnka, silnejší o tú tvár Božiu, čo nás vidí.

Štvormo nás chránia strany sveta, nás, pokrstených na malom kúsku zeme.

* * *

Nebojíme sa ľudí, len temnej moci, čo chytá za hrdlo. Nastala — nevedno kedy.

SkryťVypnúť reklamu
reklama
SkryťVypnúť reklamu
reklama

Bol to deň stretnutia po prvý raz. V našich ústach ostala horkosť po súmraku.

Pomestili sme sa vedľa seba ako hriešne storočia. Vždy je tak po bitke.

Čas, náš pozemský otec, bije všetkých: zhrbení sme, my jeho príbuzní.

Vravia, že Boží je to úder, čo teraz bolí.

Večne nepotrvá, nebeský Otec nevie uderiť až tak tuho.

Aj keď sme na smrť kosť, má ucho pri nás ako pri mušli.