ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Mesto chmúri sa, naše mesto s dymom. Niet slnka na strechy.

Pohltia zem mená ulíc. Bezzubé bane uhoľné prehryzujú korene budov.

Smerníky svetelné sa križujú a hovoria nemo, ako nejdeme.

Človek pre človeka i z prachu musí stvoriť úsmev, zavidna ho dať ústam, aby žil.

Aby v hmle neutonul. Veď nejdeme cez rieku, aby sa nám náklad utopil.

Mohlo by nás i odniesť, keď poduje. Ale koľko ráz boli vetry a je bod za nimi.

Neľakajte sa seba samých. Druhý raz nech je váš pohľad istejší, keď hľadíte dopredu.

A nech je milší, keď sa rozkropí po chodníkoch, od niekoho a ku niekomu.

Lebo len tu je zem zemou, pri človeku, inde je potuchlina, pohĺbená do prítmia.

V takej noci, ako v neželateľnom plači, zabudli by ste aj bývať na svete.

Ale dnes ľudia neplačú, len mlčia. Ich domov je, ako zodraté šaty, pomaly neviditeľný.

No, tvoje neobnosené oči dobre vidia, od prachu chalupy neoslobodené.

Tu sa vždy naskytne dajaké stratené vtáča, idúce naokolo, hľadiace do tvojej dlane.

Tie mnohé duše, ktoré by mohli orať i siať, keby im bol ktosi roľou.

Len striehnu, či sa dobrý pocestný pýta suseda na číslo domu. Vtedy aj ty povedz svoje číslo.

Tvoj hlas môže mu dať omrvinku slnka, takého, aké my si stvoríme na zemi.

Ale pocestný nepýta nocľah, len podľa čísiel chcel by vedieť, kde ísť na nákup.

Hľadá supermarket. To sú naše dejiny a bojíme sa, že nás okrádajú. Zastaň! — zvoláš na neho. A pozveš ho k stolu úrody. Možno hľadá, to z tvojej záhrady.

Bylinky, nenaplnené v kapsliach. Aj krv, rozsievanú v semenách.

Dážď naboso pochodil po nich. Rozniesol sa z jari do leta.

Pred rokom i po roku sa to stáva. Zavítalo slnko, vody prešli do studne.

A keď rukou siahneš na vedro, nakreslíš tým gestom pocestnému útulok na posedenie.

Z dymového mesta ho vytrhneš a nazveš ho v svojom mene hosťom.

Usmeješ sa mu, povieš, že je to z dobrodenia, po ktorom každý deň stúpame.

Hráš na spoluradosť. Na vlastné srdce ho zdvihneš, aby šiel potešený ďalej.

Povieš mu ešte, že supermarket má v piksliach také potešenie, akého má vždy dosť.

A keď vyjde von, ulice sú na uliciach, slnko na strechách, a zem, nepochovaná v plechoviciach, má v ľuďoch korene.

* * *

V noci napadalo snehu, je ho plný svet. Ráno splývajú strechy so strechami, komíny s komínami.

Čerň akoby nemala na zemi stopy. Od domčeka k domčeku ide bieloba, od krbu ku krbu.

Ale svet má polohy, čo nemajú biely sneh. Sú na ňom kúty čierne a sú i domovy temné.

Kdesi nám hrozí smrť. Kdesi s utečencami beží matka s dieťaťom. Každý vie o nej.

Kdesi je olej pod zemou, buble akoby ho nebolo dosť. A vybuble z neho oheň sveta.

Kdesi neďaleko od nás, i keď nebude vojna, tu blízko, za rohom zabijú človeka.

Také chýry sa nemajú prechádzať po bielom snehu, tak hriešne. Neotvorte im chatrče.

Len vtáčky, čo sú teraz ďalej od nás, pozerajú smerom, kde bývame, my nezachmúrení ľudia.

A priletia, prídu k dverám čakať na omrvinky. Drozd drozda nikdy nezabije. Vidíte?

I vetvy na strome, ťažké bundy snehové, boja sa dotknúť jedna druhej, pre tú belosť.

Istotne by sa rozsýpali a studené by boli ich ramená i pre nás, čo na ne hľadíme.

Ak vyjde ktosi von a bude mať sneh na sebe, povedz mu, obloha, že nenesie zimu, ale čipôčky, utkané v nebi pre krásu zeme; on, človek.

Ak slabiku povie tu — povie tam, pospájajte si ich, budú vás hriať ako utkaný, teplý svetrík.

A že má dušu, vyšívanú ľudským posolstvom, príde s ním k takým, čo ho od ľudí nemajú.

Mráz, neuštipni ho, nech sa netrasie od zimy, keď roznáša pokrm ducha.

A bude sa vedieť obetovať ako biele jahňa. Rozoberú si ho z tácne celého.

Bude koledovať. Sneh, sám sneh namaľoval všade pred bránami jeho obraz.

A na oblokoch len teplote sa poddajú kvety, ktoré mrázik nakreslil pred jej príchodom.

To čoby sme stretli Krista, usmiateho, že Jeruzalem nemá byť zničený. Od schodov k schodom všade mu otvoria.

Ručičky hodiniek takto by prišli tam, kde na zemi možno sa dožiť lásky.

Či láska je taká ťažká? Keď zaľahnú na smreky balvany sypkých snehov, nepochybujeme, že by ich belosť neuniesol človek.

Aj v nociach by jasne videl, nesený svetlom vo vlastnom rozsvietení, krok za krokom.

A je krásne mať svetlo, ktorého je mnoho, až tak mnoho, že si nezavadziame.

Tu prvé vybehnú na dvor deti, na ten panenský sneh, bez kriku, že im zima.

A nebo sa im práši za snehovými guľami tak, ako keby hádzali na seba ružové jabĺčka.

Teraz sa nám belejú steny v izbe. Ešte i mlieko na raňajky je biele, akoby nám ho položil na stôl Pán Boh.

Iba čo zaznie telefón. Keby sa mohol človek doživotne tešiť z neho, mysliac, že niekde z neba volajú.

A po telefóne nikdy to, čo nepovieme zlé o žičiacich nám dobrý deň, nevojde do koreňov nášho života.

* * *

Autostráda, nadarmo neber meno človeka. Spomni si na sviatok sirôt.

Poutekali sme, krížom-krážom po svete sú oltáre, aby ľudia na ľudí pamätali.

Hostince, donesené z oblohy, kvitnú kraj cesty. Strešia sa zástavky, nám nad pokrmom.

My, napršané zrnká, sa pomodlíme pred jedením.

Sme manou jeden druhého. Človek človeku je veľkosťou.

A veľké, stozmyselné diaľavy, sú pre nás ako tisícramenné ikony pred sirotami.

* * *

Amerika, rozospievaná najprv v našich kostoloch, poznášaná k oltárom svätej obety, začula náš slovenský hlas.

Dal každý svoje sily do roboty, aby panoval pod vlastným žezlom.

Na tých prstoch sa od týždňa do týždňa modlil, ako prišla do nich výplata.

Tak sa platil krst krvi Pennsylvánii a všetkým končinám.

A je tu toto storočie, čo boli v ňom dve vojny. Tí naši drhli na ne v majnách.

V Hazletone baníci akoby kládli na hrob literu k litere.

Vo Ford City, v osadnom cintoríne, previeva dych bojov. Zástavky slovenských vojakov, tu.

Všetky mená, navrátené Bohu, ponechané nám predsa v svojej podobe.