Pred tebou váza

Vieš, ako si prišiel žiť? Neboj sa toho. Kvietok sa díva na celú oblohu a nepýta sa: ako? odkiaľ?

Povedal vetrík stromom: otvorte oči. Otvorili a nevedia, ako vznikli na svete.

Ktože videl svoj pôvod, aby uveril? Ticho skladáme ruky pred vzdialenosťami, položenými k nám.

Nevideli sme večnosť, ale nás oslovila sto ráz. Kto by nepoznal svoje meno, aby sa naň neozval!

Ak kvietok vonia, ak strom šumí, povedzte, kde vzal silu jestvovania?

Ak je človek tvorom, ktorý sa modlí, povedzte, ako našiel na to slova?

V tej chvíli sme ako rieka, každý ju vidí a verí, že tečie mohutne do mora.

Kým jestvuje zem, si tu aj ty, nádej, z nej zrodená, ovinutá v povojníčku, jej dieťa.

Vždy v perinke si ležala, prostred kvetov. Vždy si len išla rozkvitať. A my sme skmásali lúku kolo teba, ty však, vykasaná po kolená, obchádzala si ruiny.

Úbohé ľudstvo. Porozmetalo najprv svoje strechy, teraz bosou nohou ich zbiera pre svoj dom.

Videli sme. Vojna porátala lebky a nezakríkla bolesť, ale sa zastavila.

Pod chodidlami nám dunia trhliny svetadielov, rozbité, klzké ako hady. Syčia jedom.

Kdesi je to tak hlboko pod nami a kolo nás, keď trpíme, že nedovidieť až za trosky.

Kdesi je náš dom. Ty nádej, stojíš na prahu, že vstúpiš. Váhaš? Neváhaj, veď jestvuješ, ako je zem stará.

Človek je lúč slnka, blyští sa až k našim oblokom. Otvoríme mu ich.

Ideme aj ďalších hľadať, tých bezvýznamných, skrotených, utiahnutých; je ich ako trávy na poli.

Keď kto pri nás prejde, treba ho vidieť, stebielko, čo nebadane rastie zo zeme.

Nad každou byľkou zastaviť sa, aby sa nestúpalo po nej. Ani po tej opustenej.

A keby sa nalomila sama, naše prsia padnú na ňu, a neuderia ju. Ideme všetkých jej bratov hľadať, všeľudskú družbu, celok pokoja, víziu teploty.

V takej premene badať i taký zázrak, keď sa jeden studený krok na zemi stane ľudským.