Pred tebou váza

Pozrite, poudieral som sa. To keď som letel nad priepasťami, v zanietení, že uvidím, ako sa zakolíšu boky sveta. No všetci letíte takto, z plodu svojej krvi. Ja nechcem učiť nikoho, ja nechcem radiť. Ja hovorím: žite v tom.

* * *

Treba vziať ťarchu na všetky svaly, lebo sú svalmi. Nie ako sa hemžili mravce, s väčším brvnom od seba, a padli pri stonke trávy. Dlho sa hemžili do každej noci. Ó, aký je to veľký pocit, keď si povieme, že slnko zapadlo a ešte máme prejsť hory!

* * *

Nedošli ste ďaleko, prešli vojny. My starí sme to nechali po sebe. Ešte nie im je koniec. Vám mladým treba mať silu údernú, pomestiť sa tam, kde stojíte. Byť niekedy niekomu aj v ceste. Búrka hľadá prekážky.

* * *

Hrdinským je duch, nepolámaný pred dverami do kina. Vstúpiš. Je aj poplatok. Kalejdoskopicky vidíš seba samého v páske filmovej. Kričia: slúž, servilne zohni driek! A na jarmoku by ťa predali.

* * *

Ústna modlitba? A čo keď už nebude iných dorozumievacích prostriedkov, okrem tohto? Nie je ľahko vysloviť slová Boha. I touto „tvrdou rečou“ raz sa azda naučíte rozprávať, nielen medzi nebom a zemou, aj medzi sebou.

* * *

Čo je v uzavretosti človeka mlčanlivého? Čo je v nepriesvitnosti pocitu? Ak sme o tom hovorili s nebožtíkmi, oni v tmách sa netrápia s nami. Obráťme oči inde. V zrnku slnečnice svetlo ukázalo by sa vo výbuchu, keby nemalo obalu. A jeho tma sa trápi pre naše ruky, do ktorých príde.

* * *

Dajte! Každý berie. Čo? Dušu, ako v nej tikajú hodiny života. Potom už sa viac nehlási v tele čas. Rozvetvíte sa, ale iba lístie stromov šumí, bez ovocia; a vaša ruka má sekeru, stína vás. Niet ani pohrebu, zahrabe vás každý vietor.

* * *

Prv ako by vás zovrel úder mŕtvych, obzrite sa, uvidíte div: korene sťatého stromu ostali v zemi. Vaše prsty, čo držia azda chlad. Ale keď vytisne sa na povrch nový výhonok, blankyt naň dýchne, ožije.