ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vždy vznešená, vždy krásna, vždy radostná! Taká si, neodmlčaná ľudskosť v tvorivej sile.

Je šíry tvoj duchovný rozptyl, ako keď sa nad svetmi roznieslo raz, že idú jestvovať.

Stvoriteľ priviedol nás k sebe; ešte nás nedokončil, skúma nás, prebleskuje, posunuje ďalej.

Sme dvojmo citliví na plnosť hry; tu sú jeho ruky a žilky našej bdelosti.

Osobitne sme povýšení, rozumieme ho, predstavujeme sa so znakmi jeho neba.

Preberáme jeho sen ako chytľavú miazgu, nepritlmenú, preprúdenú do nás nesmrteľne.

Tajomné telo má duša, je z Planét, z Vesmírov. Je transcendentná podoba jej bytia.

Je Božím obetišťom obložená, tým prežiareným, čistým, modliacim sa v človeku.

Boh blažene vdýchol zvestovanie seba do harmónie týchto ohnísk, zhudobnil priezračnosť svojho hlasu.

Znie nám celá zem; razom sme pákami, dvíhame jej zvuk, narodený v ústach Múz.

Posielané sú nám na oltár, spaľujú sa pre nás. My si tak môžeme ruky podať cez ich obetu.

Veľa vieme, veľa-veľa o nádhere, ktorá bola, je a bude v našom nadčasovom korunovaní.

Celá zem môže byť temná, v osamení a v bezhmatoch; ale ticho sa na nej prebudí hlas slávika.

Život, keď aj je zahriaknutý úzkosťou, aj vtedy mu dáme hrivnu do kryštálov, ktoré obrúsime.

Netrápme sa tým, čo bolo, čo mohlo byť a neprišlo ani po kúštiku: ešte môže prísť.

Kozmos je symfónia. Tak sa prikláňa Všemohúci k šepotu všetkých klávesníc svetov, aby ich počul.

Prosím, nešliapte po oblohe neba, keby bol na nej chrobáčik. On patrí do zboru Božích cikád.

Zavolajte si na pomoc rosu, ktorá je prizmou na skle duše. Potom sú blankyty vo vás.

Zakývajte na anjela. On nepozná ťarchu tmy; a uvidíte, ako zapráši nebom vašu tvár.

Vezmite si zoznam stromov. Je rozkvitnutie v prírode a vy čisto blčíte v ňom.

Zahľaďte sa na človeka, ako sa zahľadel ten, čo objal jeho vrásky.

Na stole je chlieb, tak svieti ako slnko. Okršleky zeme majú na ňom položené oči.

Celý svet je klaviatúrou s inovaťou neba. Boh stvoril preň leto prstov a vtáčie ústa.

Tá krása letí k nám. Vždy nedoletí, ako ďateľ príde opäť s ťukaním. I on je hudobník.

Žije z toho, že ho nechytíme. Všetko, čo má v krídielkach, rozdá radostne.

Je v nadšení jeho dolet i odlet. Plamienkujeme mu v zraku, putujeme za ním.

Ako kvietok si nesie v zobáčiku pokoj. Vždy zo strún neba.

Vždy v bzukote Ducha Božieho nad vodami, vždy s túžbou okoloidúcim čosi ticho povedať.