Pred tebou váza

Neskuhril svetlom Stvoriteľ, mal okolo palca ovinuté slnko, a tebe, duša, povedal: Buď!

Sú výšky a sme lační. Po zemi nám ruku podá dych Boží, teda ideš, ty neosamelá.

Si v nás, raz ako blesk, šľahajúca, a si hneď tichá ako iskierka.

Horím v tebe, dosýta slobodný v dúhach i motýľoch, vo víroch i zákutiach.

Kedysi sme sa preháňali šíravami, hltali sme obzory, na vesmíry sme si meno vydlabali, že i tam sme boli.

Ak dnes ma hlad vymrští do diaľav, padám ti tu na stôl, ako prach, ktorý utieraš rukou.

A tak máš svoje čaro prestreté u mňa v izbe. Neviem, prečo sa stále dívam, kedy prídeš.

* * *

Tebe, ó, duša, je zatajené, že slnko zapadá. Teraz sme dlhšie spolu.

Živím sa tvojím plamienkom. Ale vetriská sú už za humnom, idú nakusnúť naše zátišie.

Ak ma budú odháňať, ak nepriateľské luky napnú proti mne, poblkávaj a zakry ma.

Ak šíp ma bodne, pustený s hnevom na mňa, budem sa ťa držať s výkrikom: zachráň ma!

Aj vtedy, keď z teba, ako z vtáčka, budem pierko padajúce.

Aj vtedy podložíš mi dych pod nohy, on ma podchytí, aby som sa neporanil smrteľne.

Je to chvíľa doletu Podľa tvojho hlasu ju poznám.

* * *

S narodením prinesú si ľudia rosu na púčku. Len rozvinúť sa v kvet. Hlási sa každý: tu som. A zaligotala sa rozprávka, tie oči otvorené, tie čisté, čo nevidia črvotoč.

Stvoriteľ povedal môžete a nemusíte poznať každý strom.

A skrývame poranenú spomienku na to, čo hlas neba chcel v raji.

Vezmi svoj kríž slobody, hoci aj sám, hovorí mi Boh, vezmi ho z pondelka do soboty.

Hľa, odrazu rastiem a vravia, že vtedy človek zosmutnieva. Ty to, duša, poznáš?

Nemám ten istý úder srdca, ako predtým. Zhorknul môj úsmev, vložený na zvon nedele.

Pozošívaj mi vrásky na čele, aby sa ma nebáli deti nevinné, keď ma pohladia.

Že by som mal byť potom smutný? Nie som, mám viac pohľadu deň čo deň, som rozvinutý kvet.