ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Vyprával mi to otec. Moja matka zomierala ako sv. František, skoro na hole] zemi. A keď som dorástol, mal som na ume, že mi pri smrti asi toto chcela povedať: syn môj, idem; tam budem, kde sú krásne nivy. Ale nemohla mi to povedať, ja som mal dva roky. Iste trpela, že nevidím, aký ma krásny odchod. Zomrela. Ani som zo zeme na stôl nedovidel, keď sa otec modlil. Potom ma vzal raz na kolená a povedal mi: je v nebi. Nebo. A tak som sa viac k nej priblížil, cez horstvá i noci, čo mi prekážali k tejto rozprávke. Lenže dieťa si samé nevie vymyslieť krajiny za oblakmi, musí k nim prísť raz svojim chápaním. Potom som ľahko stretol matku a priateľské mi bolo nebo, ktoré jej Boh otvoril. Kvitla v ňom, ako na zemi. I tu by som bol od nej to počul, čo ona počúva vo večnosti: chválu Božiu. Raz som mal sen s ňou, bola na jednom veľkom vrchu, tam asi, kde Pán Ježiš nám, chudáčkom, povedal blahoslavenstvá. Matka, krv z tvojej krvi som. Dovidenia, dovidenia.

* * *

Bože, otvoril si oči a prišla jar. Nad jedinou mojou sestrou v hrobe — som zastal. Bola mladá, ako mala byť, a ty si ju pojal za ruku a ja som sa pýtal: prečo to chúďa zomrelo, keď je jar? Nebolo by ma srdce bolelo, veď taký kvietok nestratí v rukách Božích krásu. Ale ma bolelo, že moje oči si, Bože, zakryl, pred ne si položil nebeské steny, keď išla táto jar. Tam som už ďalej nevidel. Zem začínala práve kvitnúť, zem aj s hrobom. Tu boli kvety. Čo, keby som ich nazbieral do kytice za mojou sestrou? Veď sme sa každé ráno modlievali a teraz to prestalo? Ale ty si, Bože, tak všetko ponaprával hneď, akoby sa nič nestalo. Išiel som aj na druhé ráno modliť sa, lebo do raja sme sa od narodenia spolu poberali. A neviem, kto má z nás menej radosti, keď hľadíme naraz do tváre Božej, ako ktosi, kto je šťastný na brehu, že sa neutopil.

* * *

Len také hviezdy poznal môj otec, ktoré na okrajoch mali ôstie. A múdrosť životnú mal: neprepadni blčiace pole, lebo by si zhorieť mohol. Mozole mu boli ako zlatý prach na rukách, nikdy ich neofúkal. A takými rukami vedel zaťať do živého. Bojoval s prírodou, s jej živlami, i z kameňa trhal ovos, ako je v pesničke „Na kameni ruža kvitne“. Aj víchrice prežil, tristo hromov bilo kolo neho, neodohnali ho. Bol pobožný, s diablom sa bil, horu rúbal, klčoval vrbiny i pole, vždy so sekerou v ruke a tak aj zomrel. Jeho Otčenáš bol dlhý, od narodenia až do smrti. Rovnou cestou prišiel s ním k Bohu, chlap od sekery. Čo taký chlap môže v dvoranách Božích robiť? Akiste sa Pán Boh potešil, keď ho zazrel, dal mu meč do ruky a povedal: Pôjdeš tam dolu; čakaj, keď dostane rozkaz Michal Archanjel.