Pred tebou váza

Pred očami chrámov kvitneme ako orchidey a pred očami ich blankytov sa iba chvejeme.

Niekedy chceme ich oblohu väčšmi povyšívať, ale Stvoriteľ naspamäť vie všetko.

V hodinách Božích trvať možno ako pri stene s kropeničkou, piť z ich obsahu, šepkať, čo sme v slove vzali prstom zo svätenej vody.

Pokora nás zavedie na lešenie Božích rúk. Dušu v nej treba zamknúť, ako prsteňom ruku.

Je to oddych, je to trinásta izba pre oči vyhnanca, aby videl nebeskú zem.

Je ona ako ornát, čo kladieme na seba, idúc k oltáru, aby nebolo vidno, že sme iba z hliny umiesení.

A máme v ruke kľúčik od bohostánku a myslíme len na jedno: čo sa deje na druhom boku dverí.

* * *

Vykročíme každé ráno za pokrmom a tvrdo je nám pod nohami do večera, slnko nepoodnáša úskalia.

Odpusťte zemi, že málo dala. Nie je ona na pošliapanie, má moc, aby nás nosila.

Odpusťte Eve jablko. Za ním sa pomodlite, Otčenáš je našou druhou kolískou.

Boh nám všepol slovo do úst, že on je Otec, dá nám chlieb náš každodenný.

Kde je rola, kde sa nabralo zrno, nevieme; kto oral, nevideli sme. A žeň je naveky.

Ráno sa to ešte nevidelo. Ale Božie hrable sú ako struny, na ktoré hudobník siaha každý večer.

* * *

Je večná nedeľa. Tvoj sviatok, Pane, je nepretržitá omša. A kde je môj biely plášť? Hľaď, všetká chmúra dňa je na mne.

Vari kdesi od starých egyptských pyramíd podulo a prach je na mne.

Som ako čínsky múr, rozhlodaný, prečervavený, popodhrýzaný časmi i nečasmi.

A hľa, títo obri i po ďalších tisícročiach budú hľadieť na nebo a budú ovievaní Božou oblohou.

A musí sa to Pánu Bohu páčiť, že tam zhora rozdáva tej starej, popukanej zemi svoje slnko.

V takej chvíli všetky jej pukliny, všetky vylomeniny akoby si kľakli k sv. prijímaniu.

Neočistený hieroglyf je tu celou hrdzou, ale i celým srdcom, celým pôstom a celým kvílením.

* * *

Golgota s krížom je Kristovo smrteľné lôžko. Jána nemohli odohnať.

Syn Boha zomiera, keď mu už nič nevie dať odľudnená zem, okrem horkého octu.

Čakali, že príde Eliáš. Nepríde, to nie je vrch premenenia, to je vrch krvi a nad ním zavreté nebo.

Dokonané je. Ide tma, čo hroby otvorí, zemou zatrasie a jeden výkrik sa z nej vyderie: Pane, spomni si na mňa!

Otrasný obraz. Ešte i to, že stotník uteká od mŕtveho a kričí: Synom Boha je!

A učeníci, až keď ho videli, uverili. Milovali ho, a napočudovanie, rozniesli ho do všetkých končín sveta.

To sa stalo i so Šavlom, poddal sa. Všetkých prekvapilo, že sa stal Pavlom.

A z pohanov boli kresťania, o tom živo svedčili mučeníci. Vo chvíli, keď im tiekla krv, tí čo mučili, Krista nemohli odohnať.