ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Nech sa stane i to, čo nás bolí. Pokrop sa biedou iných, touto svätenou vodou. Tvoj je prvý pozdrav tam, kde málo dávajú. Pripútať treba obväz k rane, nebo k pukline zeme. Keby si stretol srdce zmrzačené, potechy by mu nedal pohár vína, ak by nebol rukou podaný. Siať nádej, kde je vyštrbená cesta tých, čo plakali. Ale nás samých musí najprv prebolieť.

* * *

Slnko ďalej sadlo, ako sú naše hory. Okraje vrchov si ho odmaľovali polohlasnou modlitbou. Ešte sa dívame, ako sa zlatom dolieva deň. V tej chvíli možno tam ďaleko, tam inde, kde začína práve svitať, slnko, tento obor neba, ruky ľudské pozlacuje pre nový deň. A my cítime, ako si odmaľujú z neho modlitbu. Lebo je človek i tam pribitý k nám ako klincom.

* * *

Pýta sa ma duša: kde ísť za šťastím? Prchavé je to, čo má sa stať. Neodíď; ak nie si minútku moja, prichodí mi hľadať ťa. Ak zastaneš niekde pred anjelmi, ich svetlo ma trýzni. Ak si niekde poza ľuďmi, jedným dýchnutím ťa zatmia. V prvej chvíli vystriem ruky, v druhej mi ovisnú. Akoby bolo tvojím to, čo mojím nie je. Preto vráť sa mi, vráť, a rozdeľ sa so mnou s tým, čo nemám.

* * *

Deň by som uniesol rukou, keď mi ju podoprieš. Tichou tetivou budú červánky medzi nami, z pahorka na pahorok. Slnko je láska, spája. Naša černooká zem sa môže bozkať s blankytmi, keď človeku oči nezahasnú. Akí sú ľudia temní, my nevieme, ani slnko nevie. Ale ak táto hodina zarodí, priblížia sa a stretnú sa. Unesú deň na ruke, my im ju podoprieme.

* * *

Hrdinský čin, začatý a nedokončený, má tulácke oči. Hľadá nebo, na ktorom by mohol zomrieť. Lenže tam sa smrti nedožije. Keď sa zjaví hrdinova padajúca hviezda, horiaca, rozprášená, povedzte mu, aby sa postavil pred ňu tvárou v tvár. Koho skosí plameň, nepretrvá svoju povesť. Už ho nebude zvonom volať nový osud. Cesta k hrobu stmavie. A blízko, po stromoch cintorína, pobehá vietor: len pobehá, odíde, nemá čo odniesť tuláckymi očami.

* * *

Keby len raz ten, kto sa nenarodí, povedal ti zbohom, pýtal by si sa, načo je krásna zem? Akosi ešte raz sa stala ďalekou, nerozohriatou pre prichádzajúceho pútnika. Lenže svet je veľký, je ho mnoho a je prenádherný. Keď sa pustíš do diaľok, povieš si, toľko je očakávania, toľko volania, toľko sladkej inovate, kade neprešiel nik, že predsa treba mať strechu pre lásku. Tí nenarodení plačú.

* * *

Stojí pri dverách žobráčik. Život mu nalial do pohárika menej chaosu ako nám všetkým, preto je mu k modlitbe. Chodí s istotou, očami nič nehľadá, celá krajina je i tak jeho. Nebolí ho v hlave svet, nemá kedy byť chorým. Dva mlynské kamene sú ľudia, milí i menej milí. Vždy mu dačo zomelú. Na každý prah domu položí kúsok prosby a Bože daj zdravia. Keď sú dvere zavreté, srdce si nesie ďalej.

* * *

Ak hľadíme na pastviny, naše plece je pre jahniatko. Ak z role chodíme ku studničke v lete, žatva trvá krátko. Dni idú podľa vtáčkov, spievajú a zmĺknu. Odletia nám nad hlavami ako ohnivé mušky. Upútajú nás, sú jediným bodom z tmy von. Len aby človek nepozeral stále ponad druhého človeka. Aj jeho možno vziať na plece ako jahniatko, aj v žatve ukázať mu studničku.