Zlatý fond > Diela > Pred tebou váza


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pred tebou váza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ida Paulovičová, Marián André, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Mám 70 rokov

Pomaly dýšu a nechcú sa odobrať. Vidí sa mi ich mnoho, tak mnoho, ako vôle Božej.

Pred chvíľou ma dojal chlapec, bežal za loptou. No, kdeže bežíš? Lopta aj zem sa budú gúľať ďalej, ty zomrieš.

I ja by som utekal, Bože, ale som zhrbený. Ľudia ma našli, ako plačem pre tú tvoju vôľu Božiu.

Čože sa tak ženiete s vozom! Chcem sa ulepiť, obzerám sa, pomaly pôjdem do hrobu.

Som chudobný, nič z mojeho nenarieka za mnou. Ale svet celý ešte je môj.

V dejinách našej zeme ak som nikto, potom nikto nech nejde za mnou v jednej epoche.

Žil som? Kto ma našiel pri vzniku, keď miliarda rokov teraz začala byť?

Súď ma, ó, Bože, ak som ti nedal veľa. Bolo dosť pohanských bohov.

A bolo vás dosť, ľudia. Čelil som svojmu sebectvu: od vás k vám ako po hradskej, išli mestá za mestami.

Odrazu mnohí ste boli, ideály i šeplety, kvety i hložie, práve pod oblokmi domu.

Myslel som, že vám porozprávam záhady Božie. Veď báseň i slepým zháša tmu.

Poeti vedia pekne hovoriť a pekne písať. A kde je to v mojom živote?

Ak som len písal a nedal príklad, nech padne i táto kniha do prachu zabudnutia.

Ak som chrústov vyvolával, víno pil a vodu kázal, hľadal včerajší deň, napľujte, hoďte ma na hnoj. I takí sú v kráľovstve Božom.

Nevrátim sa. Vietor tu bol, v múroch nie je plač. Básnik, čo urobil, tým sa aj odpútal.

Nech nevrávorá svieca zhasnutá. Spáľte po mne mosty, berte všetko, i takých je kráľovstvo nebeské.

Len mi nechajte Horu premenenia. Moje i Božie pramene sa zlejú v rieku.

Svetlo jej nech ma zakolíše, aby som blúznil a kričal: dobre je, dajte nám tu ostať, a mnoho miesta!

Mnoho príbytkov! Koľko len hniezd si vedia vtáčky nadýchať, v toľkých nech bývajú.

Pane, už sme ďaleko od kameňov, ktorými by nás šarvanci zeme zasiahli.

Ešte i slnko, vyhnancami oplakané, musí sa schovať. Z jeho kostry sa nesvieti.

Konečne krajina, kde človek nepadá na tvár bolestne!

Na jeho rúcho snehy nepozerajú, už sa nezabelejú na ranách.

Čo bolo dlho, je teraz chvíľou, odmenou za ťarchu dní, za mrazivé roky.

V toľkých búrkach, v toľkom pomliaždení kvetov! A v priepastiach a v rozbitých džbánoch!

Bol som nikto? Žil som? Žatva mi svieti na ruky, aby sa chytili kotvy.

Zvážať ideme, sýpkami sú veľké hviezdy neba. Bože, tu si miliardou, berieme ju na plecia.

Nad hranicami, nad silami síl si nemal začiatku a nemáš konca.

Náš malý deň, náš najmenší život je tvoj veľavravný okamih. Tu si s nami.

Buď oslávený, Pane, keď moje roky pijú ešte tvoje údolie. Nechcú sa odobrať.

« predcházajúca kapitola    |    




Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.