Zlatý fond > Diela > Pred tebou váza


E-mail (povinné):

Rudolf Dilong:
Pred tebou váza

Dielo digitalizoval(i) Michal Garaj, Bohumil Kosa, Viera Studeničová, Zdenko Podobný, Simona Reseková, Ida Paulovičová, Marián André, Monika Harabinová, Katarína Tínesová.  Zobraziť celú bibliografiu

Stiahnite si celé dielo: (html, rtf)

Páči sa Vám toto dielo? Hlasujte zaň, tak ako už hlasovalo 49 čitateľov

Z fontány srdca

Jediná útecha, brat môj, keď ťa pozdravím, je, že ešte viem zo slova vybrať začiatok kvetov. To je tikot hodín, v ktorých nič svetu neluháme. Zakriví sa každý lístok na strome, aj vták nakrivo zaletí, ale je v tom čistota. Pochmúrny je pri ceste zaprášený bodliak, lebo pravdu vraví o pichnutí, keby si naň stúpil. Nestúp, aj on je kvet; ranení by ste si nerozumeli.

* * *

Aj keby som bol bezruký, zavediem ťa k potôčku, viem jeho hlas. Pohladí ťa. Aj hora neďaleko, počuješ, čo šumí, ma citlivé prsty. Tam ďalej, na rovine, horíme v žite. A víchor, keby sa zdvihol, zahasil by nás? Zhoreli by nám srdcia? Nezhoreli by, ony ako hromničné sviece majú plameň, ktorý je bezruký a vládne a horí.

* * *

Hovorím pre seba, ale ty si pri mne, drahý priateľ, lebo z reči vidíš, že ma srdce bolí. Aký je to zvuk na zemi, kade vrabček prešiel, ktorému málokedy utrúsime zrnko? Alebo z praku uletený kamienok? Už sa nezachveje, padol na zem. Svety majú i malé bolesti, ktorých krídla sú poskladané z našich sŕdc. Chcel som len vtáčka ľutovať, čo má menej zeme pod nôžkami ako my, priateľ môj.

* * *

Náš pohyb je neistý, nemáme v ňom celé oči. Sto ráz sa pýtaš, kde ideš. Rieka sa nepýta; do morských chalúh zájde, aby im niečo z našej sladkej zeme doniesla. Tak ďaleko a tak s láskou si porozopína blúzku, dá tomu dieťaťu mora piť z pŕs. A pýtaš sa, kde ide dievčatko, keď ho vidíš na celé oči, keď nesie v zásterke jahody a prišlo k tebe so sladkosťou našej celej zeme?

* * *

Zbierať klásky ako Rut. Chudobné dievča má dosť času po žatve; kde to len dá, čo nazbiera? Prídeš mu ty v ústrety, s tým svojím nazbieraným, čo prinášaš? Ty nesieš pritom i ťarchu mysle: čo s tým chudobným málom? A uvidíš v zarmútení, že si tým narušil pokoj, ktorý má v kláskoch Rut. Lebo chudobné dievča nemá nikdy v hlave ťarchu toho mála. Povedz mu iba, že si z tej istej viesky, z toho istého poľa.

* * *

Maliar, zastaň hore na úbočí, kde slnko vo vinici pracuje. Tu sa nalieva hrozno. Počuješ ho? Ako by si počul svoje meno v čine, ktorý konáš. Tak chce plátno od teba zátišie s révou vína, aj tvoje meno. Pozri na plody, daj strapec dolu, ako je nalievaný slnkom, daj na obraz, obraz mne daj a budem z neho dlho počúvať tvoje meno, akoby som počúval slnko, ktorým si ponalieval svoje hrozno.

* * *

Predo mnou kráčal človek, niesol vzácne perly. Musel ich furt mať na očiach a tak čoskoro zbadal, že jednu z nich stratil. Hneď sa vybral nazad, hľadel pozorne, kade išiel, hľadal ju. Keď ma stretol, oslovil som ho: ty si to, priateľ môj? A on sa ma udivene pýtal, ako to, že ho poznám? Tak — a dal som mu perlu, ktorú stratil.

* * *

Dievčatko zbieralo fialky. Bola jar, taká vábivá, že sa nedalo na iné myslieť, len na fialky. Budú voňať samým nebom, dám ich do kostola na oltár Panny Márie — povedalo mi dievčatko, keď som sa k nemu priblížil. Tu máš jednu odo mňa, polož ju tam so svojimi. A dal som jej fialku. Keď odchádzalo, povedalo mi: ako ma hrejú, ako ma len hrejú v srdci tieto fialky. Odpovedal som mu: aj mňa tá jedna.

* * *

Hviezdy jesene. Pred nami poberajú sa preč títo pútnici po nebi, vediac, že ide zima. Niet väčšieho chladu, ako studené hviezdy. Ako je to, hovorím priateľovi, ako je to, keď sa schúlime do zimy, bez harmoniky, za pavučinu srieňu! Starý rebrinák — pozrel na hviezdy a doložil — škripí po nebi. Ej — hovorím — mali by sme pri ňom vydržať do jari, veď sme ho celé leto nakladali úrodou.

* * *

Nedvíhaj hlavu ponad druhých. Dones mi pohár vína, vypijem ho na tvoju slávu a hodím o stenu. Tak slávnostne pohár umiera. Ale víno si našlo cestu k srdcu, ono ma rozospieva a rozospievam prítomných. Ty hľadíš na všetkých a vravíš, že ich nepoznáš, nikdy ti nespievali na slávu. A to je hodina, keď pohár, zdvihnutý ponad hlavy druhých, umrel, aby vzkriesil spev.

* * *

Musel si odísť, len matka už nemohla opustiť dom. Ešte zavolala, aby si sa nepotknul a hľadela ti pod nohy. Išla za tebou očami a za kopce a tak ťa odovzdala oblohe. Povedala, že vždy bude tam, kde by mala padať z neba tvoja hviezda. Kto by pomyslel, že si až taká chatrnosť, rozbitná, zmariteľná! Ale matka lepšie videla cudzinu doma, ako ty, čo si v nej. Sľub jej pohľadu z oblohy sa splnil tak, že ho máš za sebou všade.

* * *

Počítaj do troch a ja sa rozplačem. Neviem sám prečo, ale zem je tak hlboká, že má i plač. Sú kdesi tie hĺbky, tie miesta, ktoré milujem, pre ktoré hodno plakať. Neviem, či je v nich život, či smrť. Všetci moji najdrahší i tu sú i tu boli. Mám priateľov a odrazu chcú viac lásky odo mňa. Ako raz Kristovi prišli povedať: Pane, ten, ktorého miluješ, je chorý. A keď Kristus prišiel k priateľovi na štvrtý deň a videl, čo sa stalo, plakal i on sám.





Nové knihy, novinky z literatúry - posielame priamo do Vašej mailovej schránky. Maximálne tri e-maily týždenne.



Copyright © 2006-2009 Petit Press, a.s. Všetky práva vyhradené. Zlatý fond je projektom denníka SME.
Web design by abaffy design © 2007

Autorské práva k literárnym dielam   

Ďalšie weby skupiny: Prihlásenie do Post.sk Új Szó Slovak Spectator
Vydavateľstvo Inzercia Osobné údaje Návštevnosť webu Predajnosť tlače Petit Academy SME v škole
© Copyright 1997-2018 Petit Press, a.s.