Pred tebou váza

Sme ti priateľmi, ó, ľudstvo. A je nám nepriateľom tvoja šabľa, smrtiaca zbraň, tvoja temná, krvavá farba. Tiež si nás neobišiel, ohnivý drak. Pálil si, ničil, pustošil. Ostali sme bez obrany, skrčení do seba samých, do svojich franforcov. Ale i tie nám idú brať. Strhujú z nás háby, tak sa drancuje, a zabitých nechajú nahých na zemi. Kto utekne, zachráni si iba dušu a bude si ju tak držať, ako keby objímal umierajúcu matku. Vlci zo stepi sa vrhajú i na dušu.

* * *

Vykradnutý dom, vylámané obloky aj dvere. Vonku vidieť podupanú trávu, leží ako deva s rozcuchanými vlasmi, po zahrdúsení. Slnko je nízko, dolu tvárou, dokaličené. Koľko ich bolo, čo sa tade prehnali! A nivočili, čo naplno, čo napolo. Dom je síce nie na spadnutie, ale kto ho opraví? Vojdem dnu a vidím, že rodičov vykántrili. Predstavte si moje preľaknuté oči: v kolíske tu ostalo malé dieťa, plače. Vynesiem ho odtiaľ, zachránim ho. Raz sa bude môcť prihlásiť k svojmu domu.

* * *

Tí v tmavých krytoch, tí, čo zaliezli pod zem pred požiarom, vrhli sa na tvár, aby nič nevideli. Radšej nás mohla smrť nájsť, vzdychali. Tí rozutekaní bežia k horiacim lesom, v ktorých sa do noci stmí a dajú dušiam hniezdo. Je ťažko spať na tŕní, a ešte s váhou poranenia. Vytušia krv. Ja nejdem za nimi, mňa páli holá dlaň. Chcel by som na nej mať aspoň vlások z domova, a tak ako ním vetrík pohne, chytiť sa očú hviezd a ísť, ísť, niesť aj krv na nohách.