ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Prišla zima. U Dúbravských každý večer, obzvlášť v nedeľu, plno ľudu. Prvá prišla stolárka z dolného konca. Ľúbilo sa jej, ako Adam čítal a starý Križko rozprával; doniesla si na druhý večer praslicu, vybrali sa s ňou i druhé ženy. Prišiel starý hájnik spod brehu aj so zaťom platiť robotu kováčovi, zaľúbilo sa aj jemu, povedali susedom: „Ale, poďte k Bielym — tak im hovorili podľa chalupy — trochu nám čas prejde, porozprávame sa.“

Nuž tak sa ľudia schádzali a dobre im bolo v tej teplej izbičke za dubovým stolom na lavici i na lavičke okolo kachieľ.

Keď si dosť narozprávali, čo ktorého tlačilo, počúvali staré histórie cirkvi kresťanskej a divili sa, kde to len ľudia toľko mohli vytrpieť pre vieru.

Ale keď Adam každý večer prečítal kúsok zo Svätého písma, prestali niektorí chodiť, lebo vôl zná svojho hospodára, a osol jasle svojich pánov, len človek na obraz Boží stvorený nechce počuť hlas svojho Pána a Stvoriteľa, nechce poznať Jeho vôľu, aby ju nemusel plniť.

Nevedel Adam, že ich Svätým písmom zahnal zo svojho domu. Jemu bolo ono každým dňom milšie. Dakedy, keď už ostatní domáci sladko spali, on ešte vždy čítal. Zabudol aj, že je ustatý. A keď tak sám sedel — vôkol tichá, zimná noc — bolo mu neraz, akoby s ním bdeli tí bezbožní i dobrí židovskí králi, tí svätí proroci a prorokyne, tí poslušní patriarchovia, ktorí na rozkaz Boží svetom putovali, ale nadovšetko, akoby sa k nemu blížil sám Syn Boží.

Raz, ako tak čítal, že Pán Ježiš chodieval do domu Márie a Marty, napadla ho divná myšlienka. Keby On ešte po zemi chodil a prišiel k nám, či by sa Mu u nás ľúbilo? Bol by spokojný? Oprel si Adam hlavu do dlane. „S Aničkou by iste bol spokojný; nikomu nedá zlého slova, každému urobí dobre; tak nás dvoch opatruje, že jej nenájdeš páru. Chvíľočku nezapostáva; a keď nemá doma roboty, pomôže susede. Vždy si spieva; nepočuješ ju požalovať sa.“

Pozrel Adam na ženu — svetlo padlo jej do peknej tváre — ako len tá poľná bielo-ružová ružička. Spala tichým, sladkým snom ako mladý človek, keď sa dosť narobil, spať môže. „Ó, s ňou by iste Pán bol spokojný, keby prišiel. — A s tatíčkom? Hovoril svätý apoštol: „Bez prestania sa modlite.“ Celý ich život bol modlitbou. Kade chodili, všade mysleli na Boha. Aj s nimi bol by Syn Boží spokojný.

No keď Adam pomyslel na seba, keď pomyslel, že by mal on za jedným stolom sedieť s Ježišom, až sa toho naľakal. Lebo On, Ježiš, keby sa len pozrel, videl by v jeho duši všetko.

Od tých čias, čo ako chcel, nemohol sa tej myšlienky striasť, vždy mu znovu a znovu napadala a trápila ho. Nahnevalo ho niečo vo vyhni, chcel zahrešiť, už nemohol. Keď chcel oklamať, že spraví prácu do týždňa, na ktorú potreboval pol druha týždňa, nemohol. A ak oklamal, ani spať mu nedalo, lebo ustavične musel myslieť: „Keby Ježiš prišiel, s Aničkou bol by spokojný, aj s tatíčkom, — ale s tebou…?“

Tak míňala sa zima. Ešte štyri týždne a bude rok, čo sa s Aničkou zobrali. Nedbal by ho Adam ešte raz žiť, taký bol pekný. Nedbala by ani Anička.

Prisťahoval sa so skorou jarou do chalúpky malinký hosť. Nesľúbil platiť želiarske, rozkazoval si tak, že ho všetci poslúchali, bavil vo dne, v noci nedal spať, a predsa ho nevyhnali. Ba tak si ho vážili, priam ako v zlate vsadený diamant.

Ale aj bol pekný. Očká ako nezábudky, líčka ako z hodvábu, ústočká malinové, vlásky počerné, podaný na tatíčka i na mamičku, a obom rovnako milý.

Nemohol Adam už tak spokojne kovať od rána do obedu, musel do izby aspoň na chvíľočku pozrieť sa na svojho synáčika. Neraz nechal mu čierne znaky na bielulinkých líčkach. Mrzela sa Anička, ale len naoko; operie vďačne, keď len videla, aký je vzácny jej synáčik svojmu tatíčkovi.

Hovorili predtým ženy, že má Anička v Adamovi muža dobrého; teraz jej ho nejedna i závidela. Tak si ju obchádzal, ani pred sobášom. „Uvidíte, pokazí ju!“ predpovedali staršie.

Ináč sa svet o Adama, Aničku a ich malého synáčika mnoho nestaral. V každom dome v dedine mali dosť detí; nebolo to nič nového, že zase jedno dieťa pribudlo do obce.

Ale nie je dieťa, ako dieťa! Keď asi o dva týždne pozdejšie odbavovalo sa krštenie^[9] v kaštieli, hovorili o tom v Nimnici i Topoľovej ešte po mesiacoch. Hovorili, ako nádherne odiate panstvo priviezlo dieťa do kostola, aká veľká bola v kaštieli hostina a že ešte týždne chodili dvaja lekári, lebo dieťa bolo slabé — pani grófka tiež — tak museli vziať dojku.

Keď sa jar ukázala, vozili dieťa do parku v krásnom vozíčku, a vždy aj dve-tri slúžky boli okolo neho. Pán Rudohorský že sa synáčika neopovážil ani dotknúť, aby mu neublížil, a pani grófke bol priťažký. V svojej izbe ho mať nemohla, aby ju plačom nezobúdzal. Zariadili pre dieťa a dojku osobitnú krásnu izbičku. Na stenách samí maľovaní anjeli. Ba tak si tam ležalo, ako taký malý princ!

Dvorský povedal, že pán začína už pre syna hospodáriť. Šťastné dieťa!

V máji musela pani grófka odísť do kúpeľov. „Čo je takej panej!“ hovorili ženy, keď sa vrátila a doviedla si so sebou hodne hosťov. „Taká ani nevie, aké je s deťmi trápenie!“