ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Odpoludnia išiel lekár do kaštieľa. Pána našiel už pri písaní.

„Ako vidím,“ hovorí so smiechom, „veľkomožný pán nás už nepotrebuje.“

„Boli ste u kováča, pán doktor?“

„Bol.“

„Nuž a —?“

„Spravil som mu hodne hlbokú dieru do boka.“

„Prečo?“

„Vaše kone zlomili mu tam jednu chrupku, to sa zbieralo hlboko pod kožou a muselo von.“

Pán Rudohorský vstal a dal sa chodiť po izbe.

„On sa, pravda, na mňa hnevá, pán doktor?“ spytuje sa po chvíľke.

„Právo by mal, veľkomožný pán; lebo keď remeselník, odkázaný na zárobok svojich rúk, na tak dlho ochorie, znamená to skazu celej rodiny.“

„Povedzte mi všetko, čo o nich viete, pán doktor!“

„Viem, že mladá Dúbravská, ktorá už týždne sama poriadne jedlo nejedla, len aby mohla muža liečiť — nemá dnes z čoho chleba upiecť, čím zasmažiť, čo uvariť.“

„Viete to iste?“ Pán Rudohorský stál pred lekárom bledý, zamračený.

„Povedal mi to Dúbravských tovariš. — Tá mladá žena niesla tú ťarchu starosti sama; lebo vedela si domyslieť, ako by bolo jemu v posteli, keby znal, ako stoja. Ešte dva-tri týždne nebude on môcť robiť. Medzitým odišli mu zákazníci. Aj potom hneď z postele celý deň vo vyhni, to nejde. Nuž keby on vedel a hľadel na ženu, na dieťa, dosť krušno by mu padlo; bo neviem, ako budú do jari.“

„On má aj syna, pravda, doktor? To sa musí nejako napraviť. Ja som svoju vtedajšiu hlavatosť draho zaplatil a jemu som ublížil; to sa musí napraviť. Keď ma bude žalovať, vynahradím mu všetko.“

„Žalovať? Dúbravský? Ó, to jemu ani nenapadne! Oni sa na vás ani nehnevajú, pán Rudohorský! Kedykoľvek som prišiel, vždy hovorili o vašej nehode so srdečnou sústrasťou a pýtali sa na vás. Ja som nadštrkol kováčovi včera, či si nepýtal náhradu; nuž sa len podivil.“

„On že sa nehnevá? Tak mi teda dovolí, aby som mu nahradil, čo stratil! Len poradiť mi musíte, ako?“

Nevedela Anička na druhý deň ráno, či má očiam a sluchu veriť, lebo pred vyhňou stáli sluhovia z kaštieľa s vozom, — hoci jej aj povedali, že to pán posiela a dali jej pre Adama list. Tam čítala, ako pán prosil Adama, keď mu nemôže vynahradiť tú škodu, akú mu na tele spôsobil, aby mu dovolil vynahradiť škodu na majetku učinenú. Prosil ho, aby priložené peniaze vynaložil, načo najviac potrebuje, aby tak čím skôr mohol ozdravieť a šanovať sa.^[18]

Aničke zdalo sa to všetko ako sen, keď do jej komôrky nosili zbožie, múku, slaninu, údené mäso, zemiaky a nakoniec jeden košík s drahými, starými vínami a druhý s dobrými jedlami pre Adama a dve veľké bábovky pre ňu a pre Janíčka. Odkázala, že sa príde sama poďakovať, až bude môcť Adama odísť, a že nech Pán Boh stokrát viac pánovi požehná!

Sluhovia si mysleli: „Veru pán ani nie je hoden vďaky od Adamovej ženy!“ — Každý niečo opravoval, jeden na remeni, druhý na voze, aby nikto nespozoroval, že majú oči plné sĺz.

Keď už boli na ceste, hovorí starší: „On jej muža skoro zničil a uvrhol ich do biedy, a ona sa na neho ani nehnevá.“

„Oni sú oba poriadni ľudia, hriech by im bolo ublížiť!“ vzdychol druhý. „A takéhoto remeselníka, ako Dúbravský, niet v celom okolí. Keby ho len Pán Boh ráčil pozdvihnúť!“

Medzitým bežala Anička k Adamovi. Že je komora prázdna, vedeli zatajiť Adamovi; ale že je plná tak ako nikdy, to už nemohla. A ako ľahko vyrozprávala mu teraz, čo všetko popredala! Však sa už nemusel starať.

Tešil sa Adam, ani nie tak z plnej komory a dobrých vecí, aké mu Anička sľubovala, ako z jej radosti. Keď mu dala list od pána, a z neho vypadli zakrútené peniaze, a Anička až teraz spočítala desať desiatok, zamračil čelo:

„To my nemôžeme prijať, toľké peniaze. Pán Rudohorský si robí príliš veľkú škodu!“

Musela Anička doniesť papier, pero; a Adam, bárs sa mu ruka triasla, písal predsa pekným, rovným písmom riadok za riadkom:

Veľkomožný Pane!

Srdečne Vás pozdravujem aj s mojou milou manželkou, a za ten dar, ktorý Ste nám poslali, pekne Vám ďakujeme. Nech Vám to milostivý Bôh hojne vynahradí na Vašom statku v budúcom roku, lebo nám Ste s tým veľmi dobre urobili. Ale tých 100 zlatých my nijako prijať nemôžeme, lebo si Vy s tým, Veľkomožný Pane, veľkú škodu urobíte, a máte teraz sami so svojou chorobou dosť výdavkov. Však keď ma milostivý Pán Boh pozdraví, ako dúfam, zase si vynahradím, čo som v mojom remesle zameškal. Veľmi ma teší, že Ste Vy už zdravý.

Božieho požehnania Vám vinšujeme.

Adam a Anna Dúbravský.

Ľúbilo sa Aničke, že to Adam tak pekne vedel napísať. Nebolo jej ľúto, keď peniaze balil, bárs by bola aspoň jednu desiatku veľmi potrebovala.

Pripojil sa Tomáš, zaniesol peniaze i lístok. S pánom nebol, odobrala to gazdinká — tak volali v kaštieli Rudohorskú.

Na druhý deň bola nedeľa. Adam vystrojil Aničku odpoludnia do kostola. Janíčko spal a Adam čítal si výklad. Vtom ktosi zaklopal, otvorili sa dvere; — ale smrti by sa skorej kováč nazdal, než že do jeho stavania vníde pán Rudohorský.

„Pekne vítam u nás!“ podáva mu ruku.

Pán hľadí do bledej, opadnutej tváre mladého kováča, a iste ho má na mysli, aký bol, keď mu išiel kone kovať. Neprišiel kvôli tomu; ale keď sa Adam tak prívetivo na neho díva, ako by mu nebol ubral pol roka mladého života, popošiel k posteli, zavrie chudú kováčovu ruku do svojich:

„Odpustite mi, Dúbravský!“

Potom sadne na posteľ k Adamovi a hovorí:

„Ja som vám veľmi ublížil; vy si myslíte, že z panskej chúťky, ale neverte. Ste šľachetný, dobrý človek, veríte ešte v Boha, tak ja verím vám a poviem vám pravdu.

Máte dobrú ženu, ktorú istotne milujete; pochopíte mňa. Povedali mi na istom mieste, že ma moja žena klame, keď nie som doma. Chcel som ju vtedy prekvapiť, presvedčiť sa; preto som tak náhlil a nevedel od hnevu, ľútosti a žiaľu, ani čo robím; tak sa to stalo. Rozumiete ma?“

„Ó, rozumiem!“ stisol Adam pánovu ruku a priznal sa, akej i jemu ľudia do srdca nasiali nedôvery, a že zostane pravdou, že „čo Boh činí, všetko dobré je“. „Snáď, keby nebola na mňa prišla tá choroba — ľudia sú zlí a my sme krehkí — ešte neraz by som bol pochyboval. Takto v súžení sa dokázalo, akú ja mám ženu, a že Tomáš ako brat nám posluhoval obom, obzvlášť mne, hoci som toho nie hodný.“

Sklonil pán hlavu do dlane, a keď ho Adam prosil, aby vyhnal každého ohovárača, zakrútil hlavou.

„Vy ste sa presvedčili. Vy máte ženu, ja ju už nemám.“

„Čo, pani grófka umrela?“ naľakal sa Adam.

„Pre mňa áno; odišla a rozišli sme sa navždy, ale syn mi zostal. Kde vy máte svojho syna?“

„Tam v kolíske.“

„Aké krásne dieťa — a veľké!“

Smutne hľadí Adam na pána a myslí: keby on tak musel povedať o Aničke, to by bola inakšia bolesť, ako tá predvčerajšia; tá išla nožom do boku, táto by išla do srdca!

Zobudil sa Janíčko v kolíske; posadí sa a kukne na pána. „Hoje!“ vystrel obe ručičky.

Porozumel pán detskému rozkazu, vzal dieťa na ruky, ukazuje mu hodinky.

„Tata!“ kuká chlapčiatko na tatíčka a ukazuje hodinky, „más!“

„Nezabi, Janíčko!“

„Nezabije!“

Povodil malinký pán po izbe, ukazuje mu hneď to, hneď ono, rozpráva milým hláskom a sám na dosvedčenie prikyvuje si zlatovlasou hlavičkou.

Adam nebráni dieťaťu; vidí, že pán má z neho radosť; myslí si: „Nešťastný človek; zabudne chvíľu svoj zármutok.“

Tak našla ich Anička. Trochu ju vzácna návšteva zahanbila. No pán Rudohorský pozerá na ňu vážnym zrakom tak prívetive a chváli jej synáčika — ba odprosí aj ju, že jej mnohý zármutok spôsobil — že dosť skoro zabudla, aký je medzi nimi rozdiel.

Vzala chlapčeka, že ho oblečie, bol len v košieľke. Hodinky pustiť nechcel, tak mu ich pán odopäl; a keď bol oblečený, pribehol k pánovi späť.

„Tu máš,“ podáva mu hodinky a ukazuje vrecko na veste; „tuto daj.“

„Kedy môj chlapček bude tak rozprávať?!“ vzdychol si pán Rudohorský.

Hodnú chvíľu zabavil sa u Dúbravských. Sľúbil Adamovi, že mu pošle noviny i knihy, aby mu nebol dlhý čas. A keď sa už strojil preč, vzal ešte raz chlapca za ruku, dal mu dva balíčky: „Daj toto tatíčkovi, od teba to skorej vezme; a toto tebe posiela môj Danko.“

Tušil Adam, čo je v balíčku; ale nemohol už odoprieť pánovi, keď mu to sám priniesol. Poďakoval teda srdečne; poďakovala i Anička.

Sľúbil pán Rudohorský, že zase príde podívať sa na neho. Nuž a doviezol sa skoro každý deň, a neraz celý večer presedel pri posteli.

Kúpil Adamovi visaciu lampu, aby mohol lepšie čítať; sám čítaval mu noviny.

Raz prišiel práve, keď si s Aničkou spievali; a že pekne spievali, tak sa mu zaľúbilo. Prosil, aby dočkali vždy na neho.

Čítal Adam rád zo Slova Božieho pred pánom, lebo myslel, že keď ho to nepoteší, niet viac ničoho na zemi, čo by ho potešilo.

Niekedy sa s ním pán aj do hádky pustil, ale vždy on musel prestať, tak ho oba zo Slova Božieho presvedčovali, že Ježiš je Syn Boží, ktorý prišiel, aby hľadal a spasil to, čo zahynulo.

Sprvu neveril pán ničomu. Aby mohol Adama presvedčiť, kúpil si Bibliu a čítal v nej doma. Ale nedarilo sa mu to, lebo Adam veril všetkému, čo mu Boh hovoril; on poznal Boha i jeho milého Syna, Ježiša Krista, a nemohol bez Neho žiť, a čím ďalej čítal v Jeho Slove, tým mu bolo jasnejším.

„Sme na tomto svete ako v škole,“ hovorí pánovi, „a Biblia je tou knihou, z ktorej sa do smrti budeme môcť učiť. Myslím, až sa všetkému z nej naučíme, čoho nám je treba, že pôjdeme potom pred Boha.“

„Ale,“ hovoril pán, „o tej knihe učení mužovia toľko popísali, všelijako ju vysvetľovali; kňazi kážu z nej po celý život, a ako vy, neučený kováč, môžete jej rozumieť?“

„Neviem, pane; keď som v nej začal čítať, bolo mi mnohé nejasným. Ale len čo som začal to konať, čo mi Boh káže, vyjasnilo sa v mojej hlave. „Budú všetci učení od Boha“, našiel som tam zasľúbené. A myslím: „Prečo by si ty nemohol, však apoštol Jakub napomína; „Kto nemáš múdrosti, žiadaj ju od Boha“; a Pán Ježiš dokladá: „Za čokoľvek by ste prosili Otca v mojom mene, dá vám.“ I prosil som; však nám sľúbil Kristus toho nebeského Učiteľa, ktorý nás všetkému naučí. Neraz, — verte mi, pane, — neraz v tej chorobe, keď som tu bol sám a čítal, bolo mi, akoby v mojom srdci niekto prebýval, ktorý mi pomáhal čítať. Ak chcete Biblii rozumieť, musí vám to Boh dať.“

Dokiaľ sa pán Adamovi vysmieval a niekedy sa aj nahneval, mysleli, že už viac nepríde. A on prišiel; neskôr aj lekára brával so sebou. Lekár bol mladý, ľahkomyseľný; všetko obracal len na smiech.

Keď odišli, býval Adam smutný, videl deň po dni zreteľnejšie, že ani jedného z pánov nepresvedčí. Bolo mu ich ľúto. Pána Rudohorského už aj tak zastihlo nešťastie, nemal na svete potešenia; a na lekára ktovie čo ešte čaká; — a oni nechcú veriť Slovu Božiemu! Ako budú žiť do smrti? A čo sa potom s nimi stane?

S hrôzou pomýšľal Adam na to, a srdce ho nútilo, aby sa za nich modlil, aby im Boh otvoril oči, tak ako jemu otvoril.

Konečne dovolil lekár Adamovi vstať. Vybrali sa s Aničkou a Tomášom do chrámu Pánovho, poďakovať Pánovi Ježišovi za tú veľkú lásku, ktorú im preukázal, — (Janíčka nechali u Matejáčky) — videl tam sedieť aj pána Rudohorského. Anička sa nemohla zdržať, aby sa na neho neusmiala.

Odpoludnia poslal pre nich vozík, aby prišli k nemu aj s Janíčkom. Kde-kto v dedine závidel im tej cti; ale lekári hovorili, že si Adam panskú priazeň draho kúpil.

Keď bolo v kaštieli po olovrante, a gazdinka s Aničkou a s deťmi vyšli do záhrady pozrieť v skleníku pekné kvetiny, zaviedol pán Rudohorský Adama do svojej izby, ukázal mu veľkú skriňu plnú kníh a hovorí: „Vo všetkých týchto knihách je písané proti Bohu. Ja som tomu veril; a keď prišlo súženie, nemalo ma čo potešiť. Vy ste verili len vašej Biblii, a ona naučila vás trpieť a milovať. Rozhodol som sa, že sa aj ja k nej vrátim. Nebudeme sa viacej spolu hádať; budeme čítať Bibliu s úctou, aká takej Svätej knihe prináleží.“

Potešil sa Adam. „Keby som bol na vašom mieste, pane,“ povie srdečne — „nestrpel by som takú rúhavú knihu v dome, ktorá Boha uráža; lebo príde kto-ten, pozrie do nej, prečíta, a to akoby sa otrávil. Vždy by som sa bál, že môj syn prestane veriť Bohu — a raz pred súdom Božím ma obžaluje, že som ho dosť nechránil.“

„Máte pravdu, Dúbravský; vy by ste to mohli, ja ešte nemôžem.“

Prerušil ich v rozhovore lekár, mal totiž prísť aj on na olovrant, ale povinnosť ho zadržala. „Hej,“ hovorí Adamovi, „to sa radujete, že mňa už u seba neuvidíte!“

„Ďakujem Bohu, že ma uzdravil,“ hovorí Adam veselo; — „vás, pán doktor, vždy radi uvidíme, keď nás prídete navštíviť.“

„Prídeme k vám na chvíľu na katechizmus aj s veľkomožným pánom!“

„Neškodilo by nám ani jednému, doktor, učiť sa prikázaniam od Dúbravského.“

Až do večera sa zabavil Adam v kaštieli. Anička s Janíčkom odišla skoro domov.

Zase viezol sa doktor s mladým kováčom.

„Počujte,“ hovorí asi v polceste, „vy ste taký šťastný človek, že vám rovného treba hľadať. Máte ženu a syna ako kvet, pritom pokoj v duši, so všetkými žijete v mieri; sotva by ste so mnou menili?“

Zakrútil Adam hlavou. „Nemenil by som, ani keby ste všetko to mali, čo u mňa chválite; nemenil by som s vami preto, že nemáte vieru v Pána Ježiša.“

*

Keď na druhý týždeň Adam po prvý raz otvoril vyhňu, padol na kolená a poďakoval Bohu, že už zase môže pracovať. Od rána do noci robil, keby mu Anička nebránila; ale keď nemohla sama, poslala Janíčka na zábavu; a jemu kvôli odhodil Adam kladivo, čo jak pilno bolo. A hoci ho aj bok časom bolieval, a iste do smrti bolievať bude, neľutoval nikdy, že tá skúška na nich prišla.

Práce mal teraz veru dosť; len do kaštieľa čo jej bolo, a čo potom do dedín! Počas jeho choroby presvedčili sa ľudia, že druhého takého kováča nemajú. Sotva sa ho dočkať mohli.

Musel si vziať dvoch učňov; nezdolal by Tomáš s jedným učňom všetku prácu.

Netrvalo to dlho, a Adam vyrobil Aničke na druhú kravu. Tomáša obdaroval od klobúka až do čižiem; celé nedeľné šaty mu daroval.

Vzali do árendy kúsok lúky; k Janíčkovi prijali opusteného chlapca — volali ho Jožko Bezovan — chovali ho ako svojho. Bol cezpoľný a prišiel k nim po žobraní, sirota bez otca, bez matky.

Sám Pán Boh ho poslal do ich domu. Kravy im napásol, aj po dome Aničke pomohol. Keď bude silnejší, vezme si ho Adam za učňa. Dobre mu bude u nich; vychovajú z neho takého švárneho kováča, ako z Tomáša. S tým nechceli by sa už, dokiaľ žijú, rozlúčiť.

Neraz poslal si pán Rudohorský pre Adama aj Aničku. Teraz často pomáhala gazdinkej v kaštieli. Inde ju Adam nepustil; mala doma dosť práce. Do kaštieľa brávala si aj Janíčka so sebou. Deti sa spolu hrávali až radosť. Pán ich veľmi rád spolu vídal, ba brával ich aj do svojej izby, a nehneval sa, keď mu v písaní prekážali. Sám im vyhľadával zábavu a rozveselil sa s nimi, hoci ináče býval smutný.