ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo po katarínskom jarmoku. Išli ľudia okolo tichej kováčskej vyhne; nejeden postál. Ako tu pusto! Nepočuješ cvengot železa na týždne a týždne; alebo keď Tomáš s učňom dorobili, čo rozočaté a ktoré ľahšie veci, rozobrali ľudia ostatnú robotu, nemohli na nezdravého kováča čakať.

Poslala Anička učňa otcovi domov. Roboty nemal, a chovať ho nebolo ako. Čo aký grajciar mal utŕžený, to išlo do apatieky a lekárovi.

Mali naskladané tridsať zlatých na druhú kravičku; z tých brala Anička, len keď už musela, aby Adamovi niečo lepšie k jedlu pripravila. Starala sa, aby aj Tomáš mal sa čoho najesť. Z čoho ona sama žila, nikomu nepovie.

Ba čo by si len bola počala bez Tomáša v jeseni? Všetko na poli sám obrobil aj popratal; kravu jej opatril, dreva na zimu, koľko mohol, doviezol.

Keď nemal doma roboty, robil ľuďom a každý grajciar doniesol Aničke. Musela od neho prijať. „Však mi to všetko vrátite, až bude ujček zdravý!“ Po ľuďoch, čo boli kde dlžní, vychodil.

Vyplnilo sa príslovie: „Priateľ býva vlastnejší, než brat.“

Keď je človek nezdravý a nepočuje od domácich stonania, naučí sa nestarať sa. Ani Adamovi Anička nedala rozmýšľať, z čoho a ako žijú a čo bude ďalej. „Však nás Pán Boh neopustí!“ Hovorila mu, že míňa peniaze na kravičku. „Keď teba Pán Ježiš uzdraví, zase si ich zgazdujeme.“ A on chudák si ani nepomyslel, že jej na všetko nemôžu vystačiť.

Keď musela od neho odísť, dala mu do ruky knihy, aby sa v nich tešil. Keď bol smutný, nariadila, aby si spolu zaspievali ktorú-tú pieseň, alebo aj sama mu zaspievala. Neraz uspala aj jeho aj Janíčka.

Nevedel Adam, ako má Bohu ďakovať, že mu dal takú dobrú ženu. Ešte len do izby išla — vždy usmiata, vždy prívetivá — už sa mu uľahčilo, priam akoby slniečko svietilo do väzenia.

Anička zase ďakovala Otcovi nebeskému, že je Adam taký trpezlivý a dobrý.

Ale začala sa už míňať posledná zlatka z tých tridsiatich. Aničku až mráz obišiel. Vzala Adamovi mäsa, pre Janíčka žemle; musela kúpiť oleja, keď celé večery horelo. Tak to išlo stále. Keď prišiel večer, nemala zo zlatky len tri grajciare — bude Janíčkovi na dve žemle; — no čo potom?

Zaľahla na srdce mladej ženy starosť ako hora.

Prezerala v komore, čo by sa dalo predať. Čo ako ťažko, odhodlala sa, že predá polovicu zbožia, polovica zostane na chlebíček. Ale najtiaž bolo len načať. Jedna merica za druhou ocitli sa u Žida; za nimi išli zemiaky. Zima bola tuhá, dreva treba mnoho, a bolo drahé.

Nevedela Anička, prečo je taká slabá. Modlila sa, aby ju Boh posilnil; lebo čo by si počali, keby tak ochorela? Zabudla, že okrem ovocia a kúska toho chlebíčka alebo zemiakov už týždne nemala ničoho v ústach.

Raz odpoludnia prišla Adamovi veľká chuť na trochu dobrého vína. Zdalo sa mu, že by ho to posilnilo.

Zobrala sa Anička, že mu ho ide kúpiť; myslela, že nájde ešte toľko.

Vošla do komory. Až ju srdce zabolelo, aké tu všetko prázdne! Ba čo povie Adam, keď ozdravie? Nemala len päť grajciarov; za to vína nedostane, a popredať nebolo už čo.

Padla v tatíčkovej komôrke na kolená; zdalo sa jej tak, ako tam Synu Božiemu na kríži, že ju Boh opustil. Tak v neho verila, tak sa k nemu aj s Adamom utiekali, žili, ako On kázal. Sľuboval im: „Proste a bude vám dané.“ Prosili, ale nepočúval. Opustil ich; musia zahynúť.

Dokiaľ verila Anička, že jej Boh pomôže, mala dosť sily aj v súžení a núdzi byť šťastnou a blažiť aj Adama. Keď stratila sa viera, nemala zrazu žiadnej sily.

„Tatíčko môj, tatíčko! Bárs by som radšej pri vás bola v čiernej zemi,“ žalovala hlasite. „Lebo čo ja biedna urobím? Kravičku si predať nemôžem, a Adam by sa veľmi nad tým trápil. Čo ja hriešna urobím? Pán Boh nás opustil. Nemáme v dome grajciara, nieto už čím zasmažiť, ani z čoho upiecť; ako to Adamovi poviem? Ešte mi aj umrie od trápenia!“

Bola rada, že dnes večer Adam skoro zaspal; nemohla by s ním hovoriť.

Ráno, keď spolu spievali a on čítal výklad, nič z toho Anička nerozumela.

Tak už bola navyknutá pekne sa usmievať, že i dnes sa usmievala. Nevidel Adam, že je to len, ako keď slniečko namaľuješ.

On mal čelo horúce; ruka, ktorá ho pohládzala, bola ešte vrelšia. Chcela Anička niečo povedať mužovi, ale nemohla nájsť slov. Dnes nemohla by povedať, tak ako vždy: „Neboj sa, Adam; až ťa len Pán Boh pozdvihne, chytíme sa do práce; uvidíš, všetko bude dobre!“ V jej srdci žilo jediné presvedčenie: že už nikdy nebude dobre, lebo Boh ich opustil.

Toto povedomie do odpoludnia ešte vzrástlo, keď Tomáš, ktorého čakala na raňajky, ani na obed neprišiel. Nemala ho ako chovať, vedel to; pár dní dostal už len raz cez deň. Bol predsa len cudzí človek; — nuž odišiel. Nemala práva sa hnevať; dosť sa už odslúžil za to, čo mu kedy dobre učinili. Ale ju len veľmi srdce bolelo, že ju opustil tak samotnú a ani „s Bohom“ nepovedal.

Odpoludnia doniesla Janíčka do izby. „Adamko, prosím ťa, zavaruj ho trochu; dám ho k tebe na posteľ.“

„Daj, Anička, máš nejakú robotu?“

„Mám, Adam; obídete sa tu bezo mňa len za hodinu, však vám všetko prichystám. Tu mliečko, ak by Janíčko pýtal; je tu voda, knižky a všetko.“

Pritiahol si Adam ženu k sebe. „Ty, moja duša drahá, toľko sa s nami natrápiš!“

Odobrala sa chytro, aby nevidel studené slzy, ktoré sa jej do očí vkrádali.

Vyšla pred dom zakrútená v plachte. Vedela, že čosi urobiť, kamsi ísť musí. Ale čo urobiť, kam ísť? A rozmýšľať nebolo kedy…

Zamierila k domu bývalého richtára. Zadivili sa veľmi, keď vkročila do izby. Pospytovali, kde sa vzala — čo muž robí; — ale keď povedala, že si prichádza požičať peniaze, keď sa vytrovili pri dlhej chorobe Adamovej, pozreli jeden po druhom.

Videla Anička, že by jej mohli pomôcť; prosila z lásky k Adamovi ešte raz, ale — nemali, nemohli požičať.

Poslali ju k stolárovi. Od stolára poslali ju zase k prísažnému;^[14] to bol človek bohatý a požičiaval ľuďom na drobno, — tam najskôr dostane. — To bola i Aničkina posledná nádej.

Trúsička sedala pod praslicou; jej dve dievky gúľali šaty^[15] na stole. Trúsik prehŕňal sa v akýchsi papieroch.

Všetci skoro zhíkli.

„Kde to napísať, že ty k nám ideš,“ hovorí gazdiná. „No, posadni u nás; čo si nám dobrého priniesla?“

„Nič som nepriniesla,“ hovorí Anička, a myslí pritom na Adama — čo robia tak dlho i s Janíčkom sami. „Rada by som od vás odniesť. — Ujček, nemohli by ste mi požičať dvadsať zlatých do nového?“

„Aj, aj, ty ideš požičiavať, Anička?“ pichľavo zasmeje sa žena; „ako to tomu mužovi gazduješ?“

Zabolelo Aničku srdce, ale premohla sa. Rozpovedala ešte raz, na čo potrovili peniaze.

„To je tak,“ hovorí žena; „dokiaľ sú ľudia zdraví, vyrobia si, niet nad nich. Ale keď príde choroba! To je z toho, keď je človek taký tvrdohlavý a vezme si ženu, ktorá mu nič nedonesie, a ktorej musí ešte aj paholka držať! — Dievka moja, v terajšom čase sa peniaze len tak nepresúšajú, aby ich človek hocikomu požičal. Vrátite — nevrátite. Adam ktovie či vyjde; a ty, moja milá, odkiaľ vrátiš? Tie tvoje parušinky^[16] ktoré, či sú desať zlatých hodné; chalupu a roľu sirotská vrchnosť nedá predať, keď je tu sirota.“

„Nehovorte!“ skríkla Anička; „však Adam ešte žije!“

„Žije! — Čože roky tak bude ležať? Keby sa bol poriadne oženil, mohla teraz žena svoje troviť. Takto, ak si poleží, ešte mu aj tú chalupu predajú. Nuž krásy sa nenaješ.“

Čo ešte žena hovorila, Anička už nepočula; odišla bez pozdravenia. Nevidela dobre, ani kam ide. Teda ona bola tomuto nešťastiu sama príčina!

Keby si Adam bol vzal Trúsičkinu Evu, ako Trúsička chcela, nemusel sa utrápiť starosťou. A takto, keď nikto nebude chcieť požičať, predajú Adamovi, čo mal prv, než si ju vzal — ona bude príčina!

Nezbadala, že ide dolu k mlynu; nohy sa jej triasli. Musí si aspoň trochu odpočinúť.

Sadla na omrznutý kameň a hľadí do prierubne.^[17] Hukot zamŕzajúcej vody ako si ju uspáva; prestala myslieť. — Chvíľu bolo jej dobre, tak dobre; — keby už nikdy nemusela odísť odtiaľto.

„Čo tu robíš, Anička?!“ skríkne vtom mlynár z druhej strany. Preskočil prierubeň a zastal pred ňou.

Vzchopila sa. „Bola som ustatá; však už idem.“

„A ako sa má Adam?“

„Nepýtajte sa; Boh nás opustil; ľudia nechcú pomôcť, tak musíme zahynúť.“

Nezabudne mlynár ten žalostný pohľad krásnych modrých očí, ktoré sa tak na neho z tej bledej tváričky podívali, ako dve hviezdy pred zhasnutím.

Zavolal za mladou kováčkou; — nepočula ho.

Nedalo mlynárovi pokoja. „Pôjdem sa večer podívať, čo je s nimi. Ako to ona povedala: Boh nás opustil!“

Prišla Anička neskoršie, ako sľúbila; nenazdala sa, čo ju čaká.

Ihral sa Adam so svojím synáčikom; nakŕmil si ho, spieval mu, aby neplakal, keď začal volať mamu. Uložilo sa chlapčiatko; pritúlilo tváričku k tatovej a začne chutno búvať.

Premohla i Adama driemota; tak mu je dobre, keď to dieťa pri ňom spí.

„Môj synáčik pekný!“ opakuje si ešte v polosne.

Spali. Zrazu rozhodilo dieťa nožičkami, zobudilo tatíčka. Usmial sa Adam. „Aké mi je pekné, len mu krídelká pripäť, uletel by.“ Prsičká oddychujú zhlboka zdravým dychom. Pomyslel Adam, ako to bude, až mu synáčik dorastie v muža.

Keby tak bol kováčom, koval kone, a tie kone by sa splašili…

Sprítomnila sa Adamovi tá strašná chvíľa, aj tá ukrutná bolesť; prežil ešte raz všetky muky, aké mal tu na tej posteli. On, ktorý nikdy nebol chorý, tak sa nemôcť pohnúť, nič nerobiť!

Keby nebolo tvrdohlavosti pána Rudohorského, mohli oni oba byť zdraví, Anička mohla mať dve kravy a všeličo v dome zhospodárené.

Začal si Adam premýšľať, ako mohla Anička tak hospodáriť, a vystačiť; však lekára on zaplatil, aj apatieku. Ráta, ráta; nijako mu nevychádzalo. Keby len skôr prišla, spýtal by sa jej, z čoho oni žijú?

„Ach, Bože môj, Bože drahý! Vysloboď ma z toho trápenia!“ zalomil Adam rukami; „aby som sa už nemusel toľko povaľovať, lebo mám veľkú úzkosť, čo bude s nami ďalej! Už teraz sme snáď zadlžení: a ak to ešte dlho potrvá, čo potom?!“

„Ale,“ potešil sa Adam, „však Otec nebeský práve tak nad nami bdie, ako ja tu hľa nad mojím Janíčkom. Či nehovoril: „Neboj sa, lebo ja s tebou som?! Nestrachuj sa, lebo ja som tvoj Boh; ja ti budem pomáhať?!““

Mal Adam toľko času v tej nemoci čítať Slovo Božie, ako nikdy predtým. Naučil sa lepšie poznávať Boha a veriť Mu aj v súžení; naučil sa s Ním rozprávať, ako dieťa s otcom. Nepýtal sa Adam, prečo bola na neho táto choroba uvalená; — vedel, že si ešte horšie zaslúžil, a keď ho ten bok tak veľmi bolieval, myslel vždy na bok Spasiteľov a na krv a vodu tečúcu z neho.

„Som všetkým opatrený, a mal by som reptať?“ myslieval. Synu Božiemu, keď na kríži visel a za mňa umieral, ani vody nepodali. Nesmiem reptať.“

Ten zlý čas, ktorý tatíčko predpovedal, bol už tu. Slnko zatmelo sa o poludní; ale že tú mrákotu riadil sám Syn Boží, nebola ona taká tmavá.

Nech nepríde toto súženie, nevedel by Adam, akou mu bola Anička dobrou ženou… „Nie pre seba, Pane Ježišu, prosím, ale pre tohoto červíčka a pre Aničku Ťa prosím, ukráť naše trápenie!“ —

Zobudil sa Janíčko, sadne na posteli, rozotiera oboma pastičkami očká:

„Mama!“

Keď mama hneď neprišla, poplakalo si dieťa; trvalo chvíľu, kým ho otec utíšil.

Podal mu hračku. Rozveselilo sa chlapčiatko; začne na posteli vstávať. Aby nespadol, položí si ho Adam k stene; tu už môže behať.

Lezie tatovi na plecia, potľapkáva ho po tvári, rozcuchalo mu všetky vlasy. Smejú sa obaja.

Zrazu rozbehne sa chlapček: nožičky zamotali sa mu do periny, padol a zlatovlasá hlavička udrela na boľavý tatíčkov bok.

V Adamových očiach sa sčernalo; ani rana nožom nemohla by ho viac zabolieť…

Janíčko už zase behá po posteli; no keď tato na jeho pohládzanie oči neotvára, pustí sa do žalostného plaču. „Mama, mama!“ — Ale hoci mama neprišla, predsa kohosi dovolal. Ide Matejáčka z dcérinho pohrebu, zastavila sa u kováčov. Nájde všetko poroztvárané, Anička nikde; počuje v izbe dieťa plakať, vošla. Chce ho vziať z postele, aby Adama nezobudilo, prizrie sa — a zabudla i na dieťa. Chytro zložila ho na zem. Veď Adam je celý studený, tvár ako smrť, a takú bolestnú, aj by si nad ním zaplakal.

Prebrala ho žena; pozrel na ňu ako z druhých svetov. „Ach, či som dobre spal, tetička; prečo ste ma zobudili?“

„Veru, synku, dobre; — kde je Anička?“

„Neviem, tetička, príde hneď. Vyšla kamsi, nás tu nechala spolu, hrali sme sa; no Janíčko ma nechtiac dobre pozdravil.“

Chcela Matejáčka dať druhú šatu Adamovi. „Synku!“ zavolala, „veď tebe bok tečie.“

„Že tečie? Však som tam nemal rany.“

„Keby len Anička skôr prišla! Bežím pre doktora; alebo je s tebou veľmi zle, alebo teraz bude dobre. — A Tomáš kde je?“

„Neviem, tetička; celý deň tu nebol. Iste niekde drevo rúbe.“

Vyšla žena pozrieť, či nejde Anička, počuje cengať zvončeky; — keby to bol doktor! Nemýlila sa; ide ako na zavolanie. Skríkla tak hlasno, že ju počuli a zastali.

„Čo je?“ spytuje sa lekár.

Rozpovedala žena v krátkosti vec. Lekár ani konca nečakal; zhodí bundu, — len hlavou pokrútil.

„Ja som myslel, že ste vy už dávno dobrý chlap; a vy ešte v posteli?“ prihovára sa Adamovi.

„Veru ešte, pán doktor; a neviem, čo to teraz bude, že mi bok začína tiecť.“

Prezrel lekár ranu. „Nič sa nestarajte, zajtra prídem hneď ráno a prepustím vám to; máte nazbierané. Teraz sa nemôžem baviť, idem pánu Rudohorskému ruku odviazať. — Ale je pravda,“ postál lekár, „žiadali ste si nejakú náhradu v kaštieli?“

„Ja?“ zadivil sa Adam. „Nie.“

„No, dobrú noc.“

*

Prišla Anička domov, zvedela, čo sa stalo i čo bude zajtra.

Nakŕmila, uložila chlapca. Na Adama išli driemoty, večerať sa mu nechcelo.

Matejáčka sľúbila, že hneď ráno príde.

Vo vyhni stíchlo. Vonku podúval mrazivý víchor.

Anička si sadla naproti Adamovej posteli, oprela chrbát o kachle. Najprv myslela, čo bude zajtra s Adamom, a cítila nôž opretý o svoje srdce. Potom i na to prestala myslieť. Bola veľmi umdlená, ale oči zavrieť a Adama nevidieť by nemohla. Striehla každý jeho dych.

Zobudil sa.

„Anička!“

Pribehla k posteli: „Chceš voľačo?“

„Prečo nejdeš spať? Je noc.“

„Však ešte pôjdem.“

„A nie si ospalá?“

„Nie.“

„Tak si sadni sem ku mne a daj mi ruku. Idú na mňa také zlé sny; stále sa mi zdá, že letím do studne — a to, čo sa mi to tam krúti — keby si vedela, Anička, akú tam mám pálčivosť!“ Po prvý raz v celej chorobe žaluje sa Adam, a ona nemá pre neho slova potechy.

„Anička!“ začne on zase znovu po chvíľke polo v driemote, „keby som ja tak umrel, nedaj Janíčka za kováča, aby aj jeho kone tak nezabili, ako mňa.“

„Nedám!“ sľúbila, a ten jej inokedy milý hlas tak divno zaznel v tichej izbe, ako z hrobu.

„A neplač za mnou tak, ako za tatíčkom, lebo by ťa nemal kto potešiť, chuderka.“

Nevie Adam, čo hovorí, nevidí svoju ženu, a dobre, prebral by sa z mrákoty.

Padla k posteli na kolená ako zlomená. Áno, ju nemal kto potešiť, až on zomrie; nikoho nemala. Aj Tomáš ju opustil, keď ho najviac potrebovala. Toľko sa modlila, toľko trpela, toľko opatrovala Adama — všetko darmo. — On predsa umrie. Boh ju naozaj opustil.

Zdalo sa jej, že počuje klopať na okno. Snáď nejaký pocestný; vonku je zima. „Nech ide do dediny, ja mu nemám čo dať; zajtra nemáme už sami čo jesť. Nech ide ďalej, nech i ide od Trúsičky pýtať.“

Klopanie sa zopakovalo na dverách v pitvore; do toho zahvízdal vietor. Keby Adam vedel, že je človek vonku, išiel by otvoriť. — Zdvihla sa pomaličky, vzala svetlo a ide ku dverám. Otvorila.

„Dobrý večer!“

„Tomáš!“ Áno, Tomáš, celý zapadnutý snehom.

„Kde si bol, a prečo si sa vrátil?“

„Čo ste si mysleli, že neprídem? Nehnevajte sa, že som len tak odišiel,“ vyhovára sa a odvažuje nošku z chrbta. „Neboli by ste ma pustili, a tak veľmi potrebujete; mňa nikto tam nezná, a mne to pristane. Žobrať nie je hriech, len kradnúť.

Tak mi Pán Boh bol nápomocný, toľko vám nesiem; jakživ mi ľudia tak nedávali. Potrvá nám za čas, aj zasmažiť aj chlebíček; a pre ujčeka kúpil som dva funty mäsa, však sa teraz nepokazí;“ rozkladá Tomáš celý blažený po stole i na ohnisko. Na Aničku pozrieť sa neopováži, keď pred ním stojí taká bledá a tichá. „Janíčkovi som kúpil trochu krupice na kašičku, a kúsok cukru, a vám“ — rozkrútil papier — „v jednom dome taká mladá pani mala hosťov, dala mi tento koláčik aj kus mäsa, to som vám odložil, keď to bolo z takého čistotného miesta; prosím vás, vezmite si to odo mňa, však ste iste dnes nič nejedli.“

Prestal Tomáš, lebo Anička chytila ho za ruku; chce mu čosi povedať, nemôže. Vbehla popri ňom do komôrky, tam hodila sa na zem a plače tak, že Tomáš zabudol na svoju radosť, na to, ako sa celý deň tešil, koľko jej on prinesie. „Čím som jej len ublížil, že tak plače?“ — Potešil by ju, keby vedel ako.

Ach, nevedel Tomáš, prečo Anička plakala, že premohla ju jeho bratská láska, akú jej v najhorší deň dokázal, že premohla ju tá jeho starosť o Adama i Janíčka. Ona mu ubližovala, a on — aký bol dobrý!

Tu akoby sám Syn Boží v tej búrlivej noci bol prišiel, tak ako tam na mori za učeníkmi, a hovoril: „Prečo sa bojíš, ó, malej viery!?“ „Či môže zabudnúť žena na nemluvniatko svoje, aby sa nezľutovala nad plodom života svojho? A keby i ona zabudla, keby si ty zabudla na tvojho Janíčka, — Ja nikdy nezabudnem!“

Darmo Tomáš horekoval, že si to snáď k srdcu vzala, že jej nažobraného doniesol. Ach, to ju netrápilo; uvarí rada Adamovi prinesené mäso, Janíčkovi kašičku — sám Pán Boh jej to poslal. Ju trápilo, že mala na nebi takého dobrého Otca, a že Ho mohla svojou nedôverou uraziť; a neskôr plakala už samou blaženosťou, ako dieťa, keď odprosila matku a ešte sa nemôže na jej srdci utíšiť. Keď ju konečne Tomáš prerušil a odprosoval, priznala sa mu, čo plače, zavolala ho do izby a tam ešte poloplačúc rozpovedala mu, ako sa jej včera i dnes vodilo, čo na ňu prišlo, že neobstála v Božej skúške.

Aby ho potešila, zjedla donesený koláčik i kúsok mäsa. Keby sa nemuseli priznať, kde ho vzali, odložila by ho najradšej Adamovi, také bolo dobré.

Potom kázala Tomášovi upratať, čo priniesol, a aby si išiel odpočinúť, že ho nad ránom zobudí, aby ju pri Adamovi zamenil.

Keď odišiel, kľačala dlho pri mužovej posteli — až tam i zdriemla; a tak jej bolo dobre. Vedela, že ich otec nebeský neopustil, a že Pán Ježiš je s nimi. Či nehovoril: „Hľa, ja s vami som až do skonania sveta!?“

Keď potom po polnoci začalo byť Adamovi kamdiaľ horšie, mala už zase pre neho mnoho milých, potešiteľných slov.

Tomáš zobudil sa na jej krásny spev. Zahodil na seba šaty a prišiel aj on za majstrom; pomohli mu verne stráviť tú strašnú noc. Nezabudne im to Adam nikdy; — ale ani oni jemu, aký bol v nej dobrý a trpezlivý!

*

Ešte len čo zasvitávalo, zastali sane pred vyhňou. Lekár prišiel.

„Celú noc som pre vás nemohol spať,“ hovorí; „vždy ste mi boli na mysli. Ako ste sa mali?“

„Veľmi zle, pán doktor,“ svedčila Anička; „ale Pán Ježiš nám pomohol.“

Hlboko musel lekár zarezať, aby nazbierané prepustil. Bolo pod kožou mnoho krvi a hnisu; i samo vyšlo, a mnoho musel i vytlačiť. Chválil Adama, že je poriadny chlapík, keď nekričí. Aničku nechválil; ale keď videl, ako mužovi z bledej tvári zotierala pot a svojím pekným pohľadom a sladkými bozkami dodávala mu silu, zase sa tak na ňu díval, ako vtedy, keď mu povedala, že by ju doktori od Adama živú nedostali.

„No vidíte,“ hovorí; „poriadne sme to vyčistili. Teraz si ešte pár dní ticho poležíte, za dva-za tri týždne je všetko dobre.“

Adam sa od lekára ani neodobral; tak sa mu po tých veľkých bolestiach uľavilo, že hneď zaspal.

„Ja teraz prídem každý deň,“ hovoril lekár Aničke; „aj masť pošlem, aj lieky; ale nestarajte sa, to zaplatí pán Rudohorský.“

„Kde by sme my k tomu prišli, aby to on platil!?“ divila sa Anička.

„A kde ste k tomu prišli, aby kováč ochorel?“

Vzal lekár Tomáša so sebou pre lieky, povyzvedal na ňom, ako predtým Dúbravských stáli a ako teraz stoja; zvedel, že majú komoru i truhlu prázdnu, a že Aničke nechceli požičať. Len to Tomáš nepovedal, z akého bude Anička dnes obed variť. „Ba čo len povieme majstrovi, až vstane!“ vzdychal. Vtedy sa lekár pod fúzy usmial.

Keď prišiel Tomáš domov, bežala mu Anička rozradostená v ústrety. Adam sa zobudil, vypil hrnček polievky, chválil si, že mu je veľmi dobre a usnul zase.

To bola najradostnejšia správa; no druhá niemenej radostná. Doniesol mlynár Aničke mech peknej múky, prišiel sa na Adama podívať; že až bude zdravý, potom aby si odrobil; a mlynárka poslala Aničke od zabíjačky výslužku.

„Tak Pán Boh vždy dobrých ľudí vzbudí!“ tešil sa Tomáš. Keď len majstrovi je lepšie, to ostatné sa spraví!“