ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Cez zimu Adam mnoho čítaval v Slove Božom. Čím viacej sa do tej Svätej knihy zahrúžal, tým viac videl, že tak, ako ľudia žili, nemohlo to byť Bohu milé. Chodili do kostola, počúvali, ale — neplnili. Odriekali každý deň desať prikázaní, a predsa aj v Nimnici aj v Topoľovej bolo plno lakomých, závistlivých ľudí. Ohováral jeden druhého, súdili sa, krivo svedčili, kradli — a vedel si aj, ktorý, ale nesmel si povedať, aby ťa nepodpálil. Skoro by si ani nenašiel poriadneho mládenca. Neraz dedinou po nociach počul si kriky, spevy; kŕdle poloopitých, rozpustených chalanov dohrnuli sa hneď k jednej, hneď k druhej dievke. Keď potom ktorý išiel sa ženiť, aj dve prišli zastavovať ohlášky.^[12]

Neraz myslel Adam: „Boh to všetko vidí, všetko počuje; ako sa On môže na to dívať?“

Tej zimy nechodili ženy na priadky ku kováčovcom, neprišli ani chlapi. Križku nebolo, a že ich Adam napomínal, aby sa neprisahali, neohovárali, špatné reči z úst nepúšťali, nebožekovali, to sa žiadnemu neľúbilo. Bol mladý, rozhnevali sa na neho, že ich chce poučovať. Lebo ľudia nikdy neodpustia tomu, kto chce tak žiť, ako Boh káže, kto chce byť lepší ako oni.

K tomu hovorili ženy o Aničke, že je pyšná, keď nikam nevyjde ani v týždni ani v nedeľu, že len vždy s mužom sedí a dieťa opatruje, hoci to nebolo pravda. Mala Anička roboty dosť. Chlapček sa púšťal behať; pritom trom chlapom variť, opierať ich, opatriť záhradku, humno, kravičku; — veď nemala sa už na koho spustiť. A Adam ani nestačil pri remesle, toľko mal roboty.

Tomáš jej išiel dobre po ruke, do všetkého sa bral bez rozkazu; čo mohol, prichránil. Žil už s nimi ako ich mladší brat. Cez zimu doučila ho Anička čítať aj písať, tatíčko ho bol začal učiť. Bol jej za to vďačný. Celé večery, keď nebolo roboty, čítavali aj s učňom, aby sa dobre pocvičili.

Keď si Anička porobila, bola rada, že sa môže trochu s mužom porozprávať. V nedeľu vyšli spolu do poľa; v zime sedeli pri teplej peci s Tomášom aj s učňom, a tak im deň za dňom utekal.

Závideli ženy Aničke, že tak v pokoji s mužom žije. Pozhovárali sa jedno-druhé, poslali starú mlynárku na zvedy.

Našla Aničku kravu dojiť a Tomáša usýpať. On jej čosi veselé rozprával, ona sa na neho prívetivo usmievala. Pochváli sa Tomáš mlynárke, že mu gazdiná zase kúpila ručník v zime, a že mu doniesla z jarmoku klobúk. Čo najlepšie vedel, to o nej rozprával, aj že ho doučila čítať.

Narobilo sa v dedine rečí. Nadávali ľudia Adamovi, že je sprostý, že drží žene milého v dome; hrešili Aničke škaredo. „Takou sa robí svätou, a aká je!“

Dočul sa to konečne Adam; a nikdy by si debnár Láni nebol pomyslel, že je Adam taký silný; — ani sa nenazdal, tak vyletel von z vyhne. „Nuž ty mi budeš chodiť do domu špintať na moju ženu?!“ zavolal Adam za ním. „Jakživ sa mi tu neukáž!“

Žaloval by Láni kováča, ale nemá svedkov; nepôjde druhý raz upomínať Adama, aby ženu lepšie strážil.

Hodil Adam kladivá i železo, vzal klobúk a vyšiel do poľa. Ani sám sebou nevládal, taký bol nahnevaný. On sám najlepšie vedel, aká mu bola Anička žena verná, dobrá, že si jej páru nenašiel; a v celej dedine hovorili o nej špatné reči za to, že sa obzerala na chudobného človeka, a že ho opatrovala ako brata. Ešte keby boli na neho niečo povedali, skôr by im to odpustil; ale na ňu! —

Ba keby tak zase jej na neho niečo povedali, verila by ona? Nie, neverila. V tom si bol istý. Boh videl všetko, Syn Boží deň jak deň s nimi prebýval; videl, že žili v láske a poctivosti, a budú žiť aj ďalej.

„Ale,“ myslí Adam, keď sa trochu utíšil, „aby darmo Aničke neubližovali, snáď abych dal Tomáša preč. Je už zaodiaty, dobre sa podučil, zaplatí mu ktorýkoľvek kováč.“

Nepomyslel Adam, že, keď pošle Tomáša, utvrdí ľudí v domnienke, že našiel vinu a vyhnal ho.

Ide zrovna do dvora. Tomáš zhadzuje z pôjdu slamu. Zadíval sa Adam na neho. „Ako sa on spravil odtedy, čo je u nás; driečny je z neho mládenec!“

Vyšla Anička priam z maštale, prestrela plachtu.

„Zhoď mi otavy, Tomáško!“ volá hore.

Adama ako by pichol znova do srdca. — Hľadí na oboch chvíľu… potom sa obráti a bez slova vníde do tatíčkovej komôrky.

Tam položil ruky na stôl, hlavu na ne a najradšej by zaplakal sám nad sebou.

Veď aká sa ho zmocnila strašná myšlienka!

„Anička je taká pekná; ľúbi sa mne, prečo neľúbila by sa aj jemu?“ pomyslel tam vonku. „Zato, že bol tulák a žobrák, a že len u nás stal sa z neho človek — aj on má srdce, tak ako ja. — Ale ona je moja žena! — Najradšej by som ho zhodil z toho pôjda!“

Cítil Adam, nech tak neodíde, že to tuším urobí. — Teraz mu bolo ľúto. Hanbil sa, že Pán Ježiš videl aj nevinnosť Tomášovu, aj ako mu on v srdci ublížil a ako by ho bol schuti zabil.

Zaľahla mu na dušu ťarcha na nevydržanie; sotva sa natoľko premohol, aby to pri večeri na ňom nepoznali.

Po večeri išiel do vyhne. Začne kovať; rozleteli sa iskry, ožiaril plameň začadené múry, ožiaril i zarmútenú kováčovu tvár.

Vojde Tomáš za majstrom, hľadí zadiveno na neho, a nemôže sa udržať:

„Ujček, čo vám je?“

Strhol sa Adam, nechal železo v ohni.

„Tu si, Tomáš? Chcel som sa ťa opýtať,“ hovorí pomaly, „kedy sa strojíš preč od nás?“

„Od vás?“ Tomášovo srdce zastalo náhlym preľaknutím. „A prečo by som od vás išiel?“

„Nie si mojím tovarišom, platiť ťa nemám ako,“ hovorí Adam prívetivo, ale nepozrie sa na Tomáša. „U mňa si nezgazduješ. Viem, kováč v našej dedine by ťa hneď vzal, keby som mu napísal; nebolo by ti tam zle. Musíš už na ďalší život pomýšľať.“

„Čo som vám urobil, ujček, že ma posielate? Či vás dosť neposlúcham? Ak ste niečo zlého na mne videli, potrescite ma, vybite ma; len ma neposielajte preč od seba!

Dokiaľ som k vám neprišiel, nebol som ani človekom. Všetko, čo viem, len vy ste ma naučili; milšia mi u vás suchá kôrka, ako inde mäso. Však šaty teraz mám; aj po nebohom ujčekovi ste mi dali, to si upravím; dlho mi nič dať nemusíte, len ma neposielajte od seba!“ prosí chudák Tomáš. Slzy úzkosti vyhŕkli mu z očí; hľadí na mlčiaceho majstra. „Ach, čím som sa len previnil, že ma posielate z domu!“

Pozrel Adam na horekujúceho, vydýchol zhlboka.

„Ty nič, ale ja!“ povedal by najradšej. Vidí už, Tomáš je celkom nevinný. Ľudia mu ublížili, aj on. „Povedal som ti, že si u nás nezgazduješ, lebo ja ti okrem stravy a šiat iné dať nemôžem,“ zahovára vážne; „ale keď ty si spokojný a nechceš preč, tak zostaň.“

„Ujček môj!“

Pálila Adama Tomášova vďaka; pálilo ho, že sa nemôže priznať ani jemu, ani Aničke. Im nie, Bohu áno. V tej noci po prvý raz pocítil, ako je hriešnemu človeku, keď stojí na Božom súde a prosí o milosť; ale aj, ako je človeku, keď Boh odpustí, keď krv Krista Ježiša obmyla všetky hriechy.

Od toho dňa nestaral sa Adam, čo ľudia budú hovoriť. Žil, ako Boh káže; lebo vedel, keby zase prišla na neho taká úzkosť, nikto by mu nepomohol.

Zostal Tomáš vo vyhni. Chovali ho ako mladšieho brata. Prestali ľudia klebetiť; ako si nahovorili, tak si odhovorili.

Zbadali pomaličky, že je Adam od jedného času ku každému prívetivejší a taký akýsi veselší im pripadal. Každému dal priateľské slovo; nemohol sa už nikto žalovať na pýchu u neho.

Nenapomínal už ľudí, nekarhal; ale keď Syna Božieho kedy spomenul, až sa mu tak oči zaiskrili radosťou. Chodili si ľudia pre robotu do vyhne i pre poučenie.

Raz stretol sa s Lánim. Debnár postál a čaká, čo bude Adam hovoriť. On mal už nachystané vrece nadávok.

„Láni,“ začne Adam, „nepekne sme sa nedávno rozišli; vy ste mi veľmi ublížili, aj mojej žene, ale ja som vám to mal odpustiť, tak ako teraz odpúšťam a prosím, odpustite aj vy mne.“

To Láni nečakal. — „Adamko“ — vykoktal — „ja som to tak zle nemyslel; lež máš pravdu, boli to škaredé reči, a keby sa staré baby do všetkého neplietli, nebolo by hriechu.“

Zakrútil Adam hlavou: „Ten hriech je v nás. Človek ho až vtedy pozná, keď vybúši, ako podložená stodola, a dobre len, že keď by kto zhrešil, prímluvcu máme u Otca, Ježiša Krista spravodlivého.“

Potriasli si obaja muži ruky; nezvie svet, čo bolo medzi nimi.