ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bola prvá nedeľa po Trojici. Vybrali sa odpoludnia Adam s tatíčkom do poľa, sľúbili boli stolárovi Matejákovi, že sa pôjdu pozrieť, ako sa mu zlepšila ozimina pod hájom. Kríval on na pravú nohu, nemohol sám ísť. Ľudia na jar hovorili, že by lepšie urobil, keby dal zaorať.

Nebolo tak zle. Videl starý Križko dosť horších ozimín, a keď Pán Boh požehnal, bola žatva preto dobrá.

Zašli si oba, keď už boli pod hájom, aj do neho. Sadol si Križko do chládku, Adam oprel sa o pevný dub a každému voľakam inam myseľ zaletela.

Po hájoch podúval letný vetierok. Ševelilo lístie, priam akoby sa strom so stromom rozprával. Kam oko pozrie, všade plno kvietia: biele, žlté, ružové. Kukučky volali: „Kukuk!“ žlny štebotali, drozd hvízdal, a tam kdesi od potoka, ktorý okolo mlyna zahýbal, letela slávičkova pieseň, pieseň na Božiu slávu.

Adamovi sa zdalo, že i v horách je sviatočné ticho, nedeľa. Z kvietka na kvietok lietali motýle, pekné ako dúha. Jeden si sadol tatíčkovi na plece. Ba tie chrobáky, ktoré sa po listoch a hore stromami škriabali, mali kožúšky ako z drahého kamenia.

„Ach,“ myslí Adam, „keby tu bola Anička i s Janíčkom, či by sa im dobre sedelo tam pri tatíčkovi!“

Keby nebolo tak ďaleko, rozbehol by sa pre nich; tuším aj v nebi bolo by mu bez nich smutno. Čím si len zaslúžil toľko šťastia od Boha, takú ženu a synáčika!? Začal myslieť, ako vychová syna; len sa mu zdalo dieťa pridobrým, aby z neho mal vyrásť taký začmudený kováč. „Ak sa podá do rodu Križkov, pošlem ho do škôl, a čo si ruky po lakte zoderiem; zato on nebude musieť tak tvrdo robiť.“

Zarapotala na treťom strome straka — ani čo by sa mladému kováčovi vysmievala — pretrhla mu myšlienky. Hodil sa k tatíčkovi na zem, oprel hlavu do dlane:

„Tatíčko!“

„Čo chceš, synku?“ zdvihol muž prešedivenú hlavu a pozrie sa na zaťa láskavým, dobrým pohľadom.

„Čo tak rozmýšľate? Mlčíme ako dvaja pohnevaní.“

„Nevie človek neraz, kam mu myseľ uletí, syn môj, lebo ona je ako vták; ba ani vták tak nepolieta.

Čo tu tak sedíme, všetko mi prichádzalo na pamäť odmalička až po dnes. Myslel som, aké vám to milý Pán Boh dal ľahké živobytie, a že keď tak budete, ako dodnes, aj keď prídu zlé časy — lebo takého života niet, aby vždy bolo dobre — keď sa Otca nebeského nespustíte, vždy vám bude lepšie a lepšie. On, keď i dopustí, nikdy neopustí.

Ja som to v mojom živote neraz zakúsil. Vyhoreli sme, nebolo sa kam podieť; tatíčko bol už slabý, mamička nezdravá. Neviem ti, synku, povedať, ako to bolo ako nie; ale Pán Boh pomohol, zase sme sa zmohli.

Keď som sa ženil, nemali sme s mojou Zuzankou okrem Pána Boha a štyroch rúk ničoho. Žili sme roky v želiarstve, a hoci nám Otec nebeský šesť detí zveril, takej núdze, žeby bolo ktoré hladom umrelo, nepoznali. Všetky sme odchovali, a keď nám ktoré začalo pomáhať, vzal si ho milý Boh.“

Hlboký závzdych prerušil mužove slová; ťažko mu bolo o tom hovoriť.

„Tatíčko, ako ste to prežili? Ja by som to neprežil!“ narovnal sa Adam.

„Neprežil? Ó, synku, človek oddaný do vôle Božej všetko musí prežiť. Keď môj najstarší umieral, rúhal som sa proti Bohu, že mi ho berie. Dal som sa po kostoloch za dieťa modliť. Volali sme doktora, robili všetko, čo kto poradil; — nič nepomohlo. Nám bol milý, Bohu milší, On si ho vzal.

A tak vzal aj ostatných. Keď mi Ondriško prišiel z remesla chorý, vedel som: nieto mu už pomoci. „Tatíčko,“ hovorí, „čo myslíte, vyjdem ja z toho?“

Mne srdce stislo, ale pomyslel som si: „Prečo by som mu tajil? Však nejde do cudziny, zato k Bohu, ktorý ho daroval.“

„Sotva, synku,“ hovorím. On chytí ma okolo krku a začne plakať.

„Neplač, Ondriško: vieš, čo hovorí Syn Boží: „Kto verí vo mňa, má večný život.““

„Viem, tatíčko, ani neplačem nad sebou, len nad vami, kto vás bude opatrovať aj Aničku, keď sme my vás všetci poodchádzali!“

„Pán Boh opatrí, môj milý syn.“

Nuž hľa, On naozaj opatril aj Aničku aj mňa. Mojich synov pobral k sebe, a nám dal teba. Všetko, čo Boh činí, je dobre; hoci my Jemu nerozumieme, On nám rozumie.“

„Nech ma Pán Boh chráni, tatíčko, aby som ja to mal prežiť, čo vy.“

„Prežil by si aj ty, syn môj, pomaly, keby bola Božia vôľa.“

„Neverím, že by si človek na nešťastie mohol navyknúť.“

„Nešťastie!? Synku, to čo sme my s mojou Zuzankou prežili, nebolo nešťastie.“

„Že nebolo?“

„Nebolo; chudoba a práca pri spokojnosti nie je taká zlá, ako ľudia myslia. A že nás dietky odumreli? Však boli poriadne; cítili a vážili si nás, pomáhali nám, dokiaľ a ako mohli; splácali nám rodičovskú lásku, žilo každé do vôle Božej. To nie je nešťastie.

Znám otcov, ktorí vychovali deti ani Bohu, ani sebe, ale svetu. To je nešťastie, keď sa syn za otca hanbí, alebo keď žije na hanbu svojim rodičom. Boli u nás niektorí, chytila sa ich pýcha, chceli mať z detí pánov. Aj majú; ale by si sa takého syna nesmel spýtať, kde mu otec býva.“

Pichli tatíčkove slová Adama; vyskočil, oprel sa o strom a hovorí pomaly:

„Veď to snáď nie je nič zlého, keď sa otec stará, aby bolo synovi lepšie na svete, ako jemu bývalo?!“

„To nie, synku; a bolo dosť farárov a všelijakých pánov, ktorí pošli zo sedliackej krvi. Hovoril som len o tých nezdarených. Kto môže a žiada synom lepšie ako sebe, a kto si trúfa mať syna živého a nemať ho pre seba, ten dobre robí, keď dá poriadneho chlapca vyučiť. Len to je zle: rodičia dajú synov do škôl a chcú, aby im zostali.“

„Však im musia zostať, keď sú ich, keď sa aj inde usadia. A keby môj syn bol akým pánom, zostane do smrti mojím,“ rozhorlil sa Adam.

„Áno, synku; ale čím on bude múdrejším, tým ty budeš sprostejším. Naučí sa cudzím rečiam, cudzím zvykom. Nechcel by už z jednej misy jesť s tebou a s tvojou čeliadkou. Pre neho sa to už nepatrí, lebo on už nie je z tvojho stavu, a na svete vo všetkom musí byť poriadok. On má starosti — ty máš starosti, každý inakšie; nemôžete sa jeden druhému požalovať. On, keď sa niekde usadí, musí mať tri izby, plné nábytku; ty bývaš s rodinou v jednej.

Môj kmotor má tiež syna notára. Keď k nemu príde, nevie si, ako a kde sadnúť, keď sa tie panské stolice^[10] pod ním prehýbajú. S vnúčatami sa ešte nezhováral; vedia len po maďarsky. A keď notár ku kmotrovi príde — raz bol aj so ženou — nevedela kmotra, čo im má prichystať, spravila ako najlepšie vedela, a predsa sa im neľúbilo.

Ja som vždy tak myslel: kto dáš do škôl, snáď urobíš ľuďom dobre, lebo potrebujeme múdrych a učených ľudí; ale pre seba ako by si pochoval.“

„Veru ste mi dali, tatíčko! Aj ja som myslel Janíčka poslať do škôl, až narastie.“

„Janíčka?“ naľakal sa Križko. „Rob, ako chceš, synku, len sa pýchy varuj, a nemysli, že by bol šťastnejší na svete, keď bude pánom!“

„Nemusí tak každého poslúchať, ako my.“

Zakrútil Križko hlavou. „Nie je pravda, synku. Ty urobíš robotu, oddáš, komu treba, zaplatia ti; zaplatíš obecné, stoličné dane a máš pokoj, už ti nikto nerozkáže, okrem Pána Boha. Žiješ, ako vieš a ako chceš; a taký pán aby sa dolu a dobre obzeral. Po školách sa netrápi, a keď je hotový, nevie čo počať. Všelikoho poslúcha, len aby miesto dostal a mohol byť živý. Každému len Pán Boh pomôcť musí.“

Mnoho musel Adam myslieť nad tatíčkovými slovami celou cestou späť. A keď prišli domov, vzal Aničke dieťa, hľadí mu do modrých očiek, a tak sa mu to sprotivilo, že by sa jeho synáčik mal toľko trápiť po školách, a potom ešte prosiť sa ktovie komu o kúsok chleba. Nie, nech sa radšej od malička naučí tvrdo si ho zaslúžiť, a šťastnejší, ako my, nemusí ani byť.“

Tam v háji sa už nebavili; začínalo slnce za hory sadať a mali ešte kus cesty. Adam by ju ľahko premeral. Tatíčko už od jedného času slabol na nohy.

„Však je ten svet pekný,“ hovorí Adam; pozrel po roliach, lúkach, hájoch, až k dedinke, objatej slniečkom. „Ani by človek neveril, že len nedávno všetko stálo pusté.“

„Vidíš, synku,“ potešil sa Križko, „a je tak mnoho ľudí, ktorí neveria, že za hrobom je nový život. Keď sa človek v prach obráti, vraj ako by mohol ostať živý, hoci aj Syn Boží povedal: „Ja som vzkriesenie i život; kto verí vo mňa, má život večný“; a zase dokladá: „a ja ho vzkriesim v posledný deň.““

„Donedávna ani ja som tomu neveril,“ zamyslel sa Adam; „aj teraz ešte nerozumiem, ako by sa to mohlo stať. Vy tatíčko, ste ešte nikdy nepochybovali.“

„Ba pochyboval, synku; lebo tiež som to chcel rozumieť, čo len Boh rozumie. Ale keď mi Kristus Pán bral jedno dieťa po druhom a ony vylietali priam ako tie vtáčatká, ktoré sa už nikdy viac nevrátili do svojho hniezdočka, keď ich len nikde na zemi nebolo a ja som si ich darmo hľadal, vtedy dobre padlo boľavému srdcu uveriť, že sa navždy nestratili, že ich ešte raz uvidím a že sa so mnou budú rozprávať, tak ako kedysi, že mi zase tak vykvitnú, ako tie v jeseni odpadnuté hrebíčky za novej jari. Tak ma Pán Boh naučil veriť. Preto hovorím: Čo On činí, je všetko dobré! Však Pán Ježiš povedal, že, kto Jemu neverí, už je odsúdený; kto verí, že nebude odsúdený.

Večné pekelné zatratenie som si zaslúžil zato, že som všetko znal z Písma, a predsa neveril slovám Božím. Ale, synku, ja pomalšie pôjdem; ty sa skôr ponáhľaj za Aničkou, jej je smutno bez nás.“

Poslúchol Adam tatíčka, ako vždy; ale keby sa bol obzrel a keby bol videl, ako biedno kráča, iste by sa vrátil. No on rozmýšľal o tom, čo počul od tatíčka.

Prešiel Križko pod plánku, ktorá si sama v šírom poli stála, sadol na medzi. Dolu z vŕšku schádzali pasáčky a spievali si:

Oprel si Križko hlavu do dlane. Pocítil v svojom tele, že už i on s Jóbom môže povedať: „Po ceste, z ktorej sa viac nevrátim, už sa beriem“, že ho táto čierna zem čochvíľa prikryje.

spievali na druhom kopci tri husiarky.

Križkovi vošli slzy do očí: „Tak bude volať Anička.“ Pokrútil hlavou: „Však má Adama a majú Janíčka.“

Vstal a ide pomaly do doliny. Ľúto mu bude odísť dobré deti, ľúto ich zarmútiť. Ale kto by nešiel rád domov, k tomu dobrému Otcovi, ktorý všetkým zaopatroval po celý život, všetko odpustil, a ktorý tak miloval ľudí, že svoje jediné Dieťa, svojho milého Syna za nich obetoval? Kto by nechcel skôr vidieť Ježiša, toho Baránka, snímajúceho hriechy sveta, tú svätú a dokonalú obeť, za nás na kríži obetovanú? Strhol starec klobúk a hovorí ticho:

Slabé oči mužove upreli sa na hory a nebo poliate večernou žiarou.

Kam hľadel, jeho tvár stále a stále sa vyjasňovala. Hovoril nahlas, akoby sa s niekým rozprával:

V dedine začali zvoniť na večer, akoby ten mŕtvy kov dodával slávnostne: „Amen, Amen!“ alebo akoby bol ozvenou hlasu, ktorý z ďaleka, z vysoka prichádzal a volal: „Poď domov, poď domov!“

Vyšli Adam s Aničkou tatíčkovi naproti, kde je tak dlho. Viac doniesli ako doviedli ho domov, uložili naľakaní do postele. Tešili sa, že však do rána si odpočinie. Ale márne. Ráno chcel Križko vstať, nemohol.

„Deti moje,“ hovorí dobrotivým hlasom, „choďte si po práci, ja už len zostanem ležať.“

Pristali, ochotne dobehli každú chvíľu pozrieť, či tatíčkovi niečo netreba. Tak to trvalo až do stredy.

V stredu príde stará Matejáčka; posedela chvíľu pri chorom a hovorí:

Synku, Aničke som to nechcela povedať, ale tebe to hovorím: prichystajte si, čo treba; ten tatíčko vám už dlho nebude.“

Hodil Adam železo, hľadí na ženu ako omráčený, ani jej nič nepovedal, len beží za svokrom:

„Tatíčko môj, povedzte mi pravdu, čo vás bolí, kde? Matejáčke ste sa žalovali, a nám nič nehovoríte!“

„Nežaloval synku; a čos’ taký naľakaný? Som už starý človek, dosť som už s vami býval. Pustite ma za ostatnými mojimi, ktorí ma predišli.“

„Nie, tatíčko, však vy nie ste taký chorý; bývajú ľudia horšie. Idem pre doktora, videl som ho okolo viezť sa; išiel do kaštieľa, idem pre neho.“

„Nechoď, synku, nerob trovy.“^[11]

Darmo bráni otec; prišla k tomu Anička, zvedela, čo je vo veci, poznášala mužovi, aby sa skôr poobliekal.

Videl Križko, že a ako budú deti za ním žialiť. Tešil by sa z toho, že im bol taký vzácny, keby ho nad ich zármutkom nebolelo srdce. Vedel aj, že im nemôže pomôcť. Dal by sa prehovoriť zostať medzi nimi. Ale ako neposlúchneš, keď Boh volá a keď to svetlo, ktoré v tebe svietilo, teda i iných živilo, dohára!?

Tak sa Adam ponáhľal; nevedel ani, ako a kedy, len keď už stojí v panskej záhrade. Inokedy by ho mrzelo vnísť dovnútra; dnes myslí len na chorého tatíčka.

Neďaleko kaštieľa musel zastať. Pod širokým javorom na ceste vysypanej drobunkým pieskom, stojí malý detský vozíček, a v ňom, oboma ručičkami o bočnú stenu opreté, dvíha sa malé dieťatko. Napadol Adamovi Janíčko, „jemu by sa zišiel taký vozíček, ale samotného by som ho v ňom nenechal!“ Ak sa podarí dieťaťu vstať, vypadne dolu hlavičkou. Hľa! Vymotal si malinký jednu nožičku, zoprel sa kolienkom, a keď neišlo, nakrivil ústočká do žalostného plaču.

Nemohol sa mladý kováč zdržať, aby dieťaťu nepomohol. Kuklo na neho tmavými očkami, usmialo sa blažene, slzičky zavisli na zlatých riasach ako diamanty.

Vzal si ho mladý kováč na ruky, opráva mu perinky vo vozíčku a pritom mu rozpráva, ako svojmu Janíčkovi.

„Čo robíte s mojím chlapcom?“ zavolá na neho voľakto spoza chrbta. Obzrel sa Adam, a vidí pána silného vzrastu, vážnej tváre. Domyslel si, čie dieťa pestuje. Pozdravil a hovorí priamo:

„Prečo si ho nechávate samotného, pane? Nech neprídem, vypadne vám z vozíka.“

„Samotného?“ Pán až teraz vidí, že ďaleko niet živej duše. — „Odišli mi ho tu,“ hovorí sám k sebe; „a ja som čítal a myslel, že ono spí.“

Dalo sa chlapčiatko posadiť do vozíčka. Vzalo gumovú bábiku z Adamovej ruky a zasmialo sa na neho. Prihovára sa mu i otec rozradostnený jeho smiechom. Adam cíti s ním.

„Ste ženatý?“ obrátil sa pán.

„Som.“

„A máte dieťa?“

„O pár dní staršieho chlapčeka, ako je tento váš, pane.“

Vážna tvár mužova zjasnela.

„Prichádzate za mnou?“ spytuje sa prívetivejšie.

Osmutnel Adam, napadlo mu: „Ty sa bavíš, a čo tatíčko?“ — Rozpovedal, čo prišiel.

„Tak vy ste môj kováč, Dúbravský: no, doktor je tu, pošlem ho. Nevedel som, že máte ešte aj otca.“

„To je ako svokor; ale lepší, než desať vlastných,“ svedčí Adam. Poďakoval pánovi, a že musí skôr domov: ale nemôže odísť, aby sa od malinkého neodobral. Pán ho už neokríka.

„Nech vám ho milostivý Boh požehná a zachráni, Pán Rudohorský!“ prial a odišiel.

Dlho, dlho hľadí pán za ním. Dávno to bolo, keď on v Boha veril. Zaľúbila sa mu tá pekná postava i tvár švárneho kováča, i jeho smelá reč, jeho srdečné slovenské: „Vy“, „Pane“. Porozprával by sa s ním dlhšie, lebo ťažko nájdeš na svete človeka, ktorému by si tak na očiach videl, že ťa nechce oklamať.

Dohonil lekár v kočiari Adama; musel mladý kováč nasadnúť, tak prídu skôr.

Lekár bol mladý, ešte mu len fúziky šibali.

„Čo chýba tomu vášmu starému?“ pýta sa.

Adam pozrie na neho. Tak ešte nikto tatíčka nepomenoval. „Neviem,“ hovorí, i rozpovedal, ako v nedeľu spolu po poli chodili, a že odtedy tatíčko leží.

„A je to váš otec?“

„Svokor, pán doktor.“

„A máte o neho toľkú starosť? To musí byť mimoriadny svokor. Trúfate dostať od neho hodne šupákov?“

Keby Adama čosi nemrzelo, skočil by z koča, tak mu je protivné, že tento človek má prísť do jeho domu. Odpovedi mu nedal.

Lekár zapálil si cigaru, druhú ponúka kováčovi: „Zapáľte si.“

„Ďakujem, nefajčievam.“

„Nie? A prečo?“

„Ťažko sa peniaze zarobia; načo ich púšťať do povetria?“

„Dobrá myšlienka. No snáď vám starý nedovolí a žena by k hlave letela.“

To už bolo Adamovi mnoho.

„Pán doktor“… začína. — V tom stál kočiar pred vyhňou. Premohol sa Adam, doviedol lekára za tatíčkom; sám musí do vyhne odobrať robotu. Stretli sa s lekárom už zase až na dvore.

„Pošlite učňa so mnou, donesie medicínu, každé dve hodiny lyžicu, to len pre obľahčenie a na spanie.“

„A čo chýba tatíčkovi?“

„Nuž zodraný človek; však bolestí nemá, on len tak zaspí; prichystajte si, čo treba.“

„Ako mi to povedal,“ pomyslel Adam, „taký mladý, a má srdce ani z kameňa.“

Porozumel trochu tatíčkovým rečiam: „Čím on bude múdrejším, tým ty budeš sprostejším.“ „S pánmi by tak nehovoril; o nás myslí, že sme z dreva.“

Bolo už len predsa pravda, že tí, ktorí po školách chodia, nič si takéhoto človeka nevážia, bárs z neho žijú.

Doniesol učeň liek, ale neužíval ho Križko.

„Keď užijem,“ hovoril, „som ako omráčený; nechajte ma, deti, umrieť pri dobrej pamäti.“

Nuž nechali ho. Anička sa po kútoch vyplakala; Adam, keby sa nehanbil, plakal by tiež; ale tatíčkovi ukázali veselé tváre.

Usporiadal Križko svoje veci, zmieril sa ešte raz s Bohom i s ľuďmi v piatok večer, kázal ešte deťom i ženám, ktoré za Aničkou prišli, aby mu zaspievali: Dobroty, lásky plný, a Ježíše se nespustím, a Což můj Bůh chce, to se vždy staň.

Potom kázal Adamovi čítať výklad z postily. Padol na dnešný deň text:

Nové pak nebe a nové země podle zaslíbení jeho čekáme, v kterýchž spravedlnost přebývá.

Pomodlil sa so svojimi deťmi, ďakoval im za ich lásku, a že mu posledné dni života tak osladili. Napomínal ich, každého osobitne, aby v láske zotrvali a Boha sa nespúšťali. Požehnal ich, aj Janíčka, požehnal aj Tomáša, aj učňa; pre každého mal dobré slovo.

Potom si pýtal trochu vody a prosil Adama, aby ho obrátil na ľavý bok, že si trochu usne. Nuž a usnul tak tvrdo, že ho ani plač Aničkin ani nárek Tomášov nezobudil.

Pochovali Adam s Aničkou tatíčka, ako najlepšie mohli. Kde kto bol, každý mu išiel na pohreb. A nejeden otec, nejedna mať závideli mu tú lásku, ktorá tak opravdivo za ním želela.

Žil starý Križko na svete priam ako tá svieca na oltári v chráme Božom, ku cti Bohu zažatá. Svietil všetkým ľuďom; a keď dohorel knôt, tak zhasol. Poslúžil Bohu i ľuďom a šiel ta, kde odplatu vezme jeden každý, aká čia práca bola, buď v dobrom alebo v zlom.

„Neplač, Anička!“ hovorí Adam žene, keď sa vrátili do prázdneho domu. „Tatíčkovi je na veky dobre; aj my za ním raz pôjdeme. Avšak máme ešte jeden druhého, a máme aj Janíčka.“

Nuž mali jeden druhého, mali Janíčka, a predsa dlho to trvalo, kým na to privykli, že sa už nemajú s kým rozdeliť o radosť i žalosť, že im nemá kto poradiť. Chýbal im v lete, chýbal v jeseni, ale najviac cez tú dlhú zimu. Neraz by sa pre neho na cintorín rozbehli, keby vedeli, že sa s nimi vráti.