ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Letný podvečer padal nad krajinou, takže sa mohlo spievať:

Adam dokúval pred vyhňou kone, a keď furmani odišli, díval sa za nimi.

„Adamko, poď večerať!“ volá Anička.

„Tata, papu!“ počuť i milý detský hlások.

„Hneď, Janíčko!“

Už sa obrátil, že pôjde, vtom vznesie sa na hradskej prach, a pred vyhňou zastane kočiar.

„Sedlový kôň nám stratil podkovu,“ volá z kočiara pán Rudohorský; „dobre, že ste vonku, nože mi ho chytro podkujte, ponáhľam sa!“

Vošiel Adam pre podkovu — ostatné má vonku — prosil, aby odzubadlili, odopäli kone.

„Bavili by sme sa dlho; náručného neodpínaj!“ bráni pán.

Vidí Adam, že sú kone mladé, divoké, fŕkajú a skáču, len sa k nim priblížiš. Sedlový nedá si nohu zdvihnúť.

„Nemôžem ho tak podkúvať, pane, ak ho nedáte vypriahnuť.“

„Musíte ho podkovať, je budem držať opraty; bolo by to, aby sme traja nič nezviedli!“

Doniesol Adam železo, priložil i prikoval podkovu; berie rašpľu — vtom preletel popred kone chumáč vetrom neseného bodľačia — zarehtali, zopäli sa — sedlový vytrhol sa kováčovi, odkopol ho od seba; oje odsotilo paholka a kone v divom cvale letia ako s víchrom o závod. Darmo drží pán opraty — len po prvú hrobľu. — Tam, keď kolesá vyšli nabok a on sa musel zachytiť sedliska, aby nespadol, vytrhol mu opraty náručný. Doleteli kone k výmoľu, dolámali kočiar, stratili pána, odtrhli oje a ako divé vrazili do nimnického parku.

Tam pri vyhni zobral sa zo zeme kočiš, beží, čo mu sily stačia, ale kone nedohonil.

Videl, ako drúzgajúc koč, dobehol k pánovi. Leží nad výmoľom na kameňoch omráčený, z hlavy tečie mu krv. Kričí kočiš na chlapov, ktorí neďaleko kosia. Počuli ho, obzreli sa, pribehli; spravili z rebriny nosidlá a niesli pána domov.

Tak veľmi sa ponáhľal, a teraz ani nevie, kedy príde domov. Dobre, že sú len lekári poruke.

Prestali sa hostia v kaštieli zídení, zabávať, pani grófka omdlela; jeden lekár prebral ju, druhý pána.

Mal ľavú ruku veľmi zlomenú a na hlave hodnú ranu; aj ináče bol hodne poudieraný. Neprišiel k sebe len na chvíľu; vtedy sa zdalo lekárovi, že hovoril: „Za kováčom sa pozrieť.“

To stonanie strach bolo počúvať. Poslali do mesta pre opatrovnicu. Ak pán aj vyjde, dlho to potrvá, než sa vylieči.

Pani grófku vzala grófka Z. so sebou, aby chuderka aj ona neochorela. Lekár tak kázal; však každý deň sa jej bude telegrafovať, ako je s pánom.

Osmutnelo v Nimnici, zatíchli muziky, spevy, tance. Ľutovali ľudia pánov, že ich také nešťastie postretlo. Kto sa teraz bude po tom novom parku prechádzať, keď pán je na úmor, a pani je preč?

*

Ale osmutnelo aj na druhom mieste.

Veľkým hrmotom poľakaná, vybehla Anička pred dom, zazrela ešte cválajúce kone; videla bežať kočiša a — hneď v nasledujúcej chvíli sa jej pred očami zotmelo. Neďaleko penky^[13] leží jej Adam.

„Adamko!“ skríkla, až tak vrchy odpovedali ten výkrik hrôzy milujúceho srdca. Zdvihne hlavu mužovu, utiera mu z bledej tváre zakrvavený prach a budí ho z mrákoty horúcimi bozkami a slzami.

Otvoril oči: „Anička, čo je?“

„Neviem, Adamko; keď len žiješ, vstaň, muž môj drahý, krv ti z hlavy tečie, musíš mať uderené!“

„Neplač, Anička!“ Chce Adam vyskočiť, ale nemôže; zdvihol sa len na kolená, keby ho nezadržala, spadne zase. „Anička, prosím ťa, dones mi vody a zavolaj Tomáša, ten je pevnejší,“ prosí ju.

Pribehol Tomáš aj bez volania, naľakaný výkrikom majstrovej. Zaniesli aj s učňom majstra do izby, lebo vstať nemohol.

Umyli, vyzliekli ho. Na hlave mal ranu od kopyta a na boku čierne fľaky.

Učeň bežal pre starú Matejáčku; kým prišla, striasla kováča zima, bol už ako v ohni. Poslal si Aničku, aby mu doniesla trochu mlieka.

„Tetička,“ hovorí k žene, koval som koňa pánovi z kaštieľa. Nechcel dať vypriahnuť; splašili sa oba, mňa sedlový kopol do hlavy a tu do boku, tak mi to puchne; od veľkej bolesti ma až zima striasla. Neopúšťajte Aničku; chuderka, veľmi som ju naľakal.“

„Synku, to je zlá história; musíme ti zeliny prikladať, idem doniesť z domu!“

Doniesla žena zeliny, priložila. Ale keď do rána bok zapuchol a očernel, radila, aby zavolali doktora. Nechcel Adam sprvu, musela ho Anička pekne prosiť.

„Adamko, však je tebe akosi veľmi zle,“ starala sa.

Pohladil ju po tvári. „Anička, vieš, čo tatíčko hovorieval: „Co Bůh činí, vše dobré jest,“ že my Bohu vždy nerozumieme, ale On nám áno. Tak aj táto choroba bola mi iste potrebná, a tebe to trápenie so mnou, aby sa ukázalo, či Mu budeme verní i v zlých hodinách.“

„Keby to radšej na mňa bolo prišlo; všetko by som rada preniesla, keby len teba nebolelo!“ zaplakala horko.

„Horšie by nám bolo, Anička; čo by sme si počali bez gazdinej. Pamätáš, keď sa Janíčko narodil, chvála Bohu, trvalo to len pár dní a bol tu tatíčko — sotva sme si poradili. Až ma Pán Boh pozdvihne, tým väčšiu budeme mať radosť.“

Prišiel lekár; dnes nerobil žarty, pozrel na kováča, prezrel ho. Musela Anička rozpovedať, ako sa vec stala.

„A nehneváte sa na pána Rudohorského, že vás pre svoju chúťku tak doriadil?“ pýta sa doktor.

Adam otvorí oči: „Nie, odpúšťajte a bude vám odpustené.“

„No veď sa ani nehnevajte, vám ublížil a seba skoro zmárnil.“

Dozvedeli sa Adam s Aničkou všetko. „Chudák, pán Rudohorský!“ vzdychol Adam.

„A pani grófka že odišla?“ zalomila Anička rukami.

„Musela; poslali sme ju, aby aj ona neochorela.“

„Ó, mňa by ste živú odtiaľto nedostali, a keby som taká chorá bola, že by som ísť nevládala, na kolenách by som prišla za Adamom!“

Podíval sa lekár na Aničku priateľským pohľadom. Zabavil sa u kováčov dlhšie, učil Aničku i Tomáša, ako majú obkladky dávať, ako chorého zdvihnúť, ako mu podušky podkladať. Odprosil ho Adam v duchu; predsa mu len v myšlienkach ubližoval.

Keď odchádzal a Anička ho vyprevádzala a so strachom sa ho pýtala, čo myslí o Adamovi, zamračil čelo.

„Ak ho dobre budete opatrovať, vo dne v noci, tak vám z toho vyjde; ale musíte byť prichystaná, že bude dlho chorý, lebo má veľmi ublížené. Teraz pár dní bude s ním veľmi zle. Však ja zajtra zase prídem! — Nehľaďte tak naľakano na mňa a neplačte pred ním, nerobte mu starosti, lebo on má dosť sám so sebou. Druhý by vám kričal celý deň. Môžete byť rada, že vám ho tie kone nezabili!“

Už chvíľu bol lekár odišiel a Aničke ešte vždy hučalo v hlave… Tie strašné, strašné slová! Adam mal veľmi ublížené, cítil veľké bolesti, premáhal sa len pre ňu. Ona mu nesmela starosti robiť; a na tom, či ho bude dobre opatrovať, záležalo všetko.

„Musí niekedy človek aj na srdce stupiť,“ hovorieval tatíčko. Ona si chcela naň stupiť; pomôže Adamovi jeho bolesti niesť, neuvidí ju on plakať, bolo by mu ľúto, a dosť má chudáčik svojho. Na to, z čoho budú živí, keď Adam nevstane, aby im zarobil, Anička nepomyslela.

Nuž opatrovala muža tak, že sa jej až doktor podivil, kde sa to v takej mladej sedliačke vzalo.

Nevidel ju Adam plakať, ani vtedy, keď od veľkej bolesti sám stonať musel, čo sa ako premáhal. Či vo dne, či v noci, keď na ňu zavolal, bola pri ňom. Keď musela odísť, usadila k posteli učňa; keď bolo treba zdvihnúť, zavolala Tomáša.

Čo mu kázal doktor uvariť, to Adamovi uvarila; a hoci chvíľami nevedela, čo prv chytiť, či za mužom ísť, položiť mu šatu na bok, či vziať Janíčka, aby neplakal a tatíčka nebudil, či za kravou pozrieť a zase do kuchyne…

Prvé dni bola tu Matejáčka; potom jej ochorela vydatá dcéra, musela do Topoľovej. Zostala Anička sama.

Len keď v noci Adam zaspal a ona ho počula tak žalostne stonať, vtedy hodila sa ku kolíske a plakala, div jej tam srdce neodtrhlo. A ak bolo pravdou, že modlitba nebo preráža, jej modlitba musela preraziť; a ak stálo napísané, že kto prosí, berie, — ona musela od Otca nebeského dostať zdravie a život pre Adama. Však kade chodila, ustavične o to prosila.

Už rozumela, čo to Pánov apoštol povedal: „Bez prestania sa modlite.“ Veď to nebolo možné aby Adam umrel, a ich tu nechal, Janíčka ako sirôtku a ju opustenú vdovu! Prvé dni sa veru zdalo, že ho nevyprosí; sám lekár sebe ani nemocnému netrúfal. No potom sa Adamovi uľahčilo; nemal už takých bolestí, aj na jedlo mu chuť prišla; ale vstať nikam, celý bok akoby mal ochromený. Lekár hovoril, že dlho potrvá, než bude chodiť.

*

Chodili do kaštieľa dvaja lekári, dovolali si i tretieho, lebo sa ukázalo, že zlomená ruka nebola dobre napravená, museli ju ešte raz naprávať. Vystál pán bolestí až hrôza.

Dokiaľ bol veľmi zle, mali s ním ľahkú opateru; čo chceli, to robili. Ale keď najhoršie bolo prestáte, rana na hlave zahojená, morila pána dlhá chvíľa, nemal sa s kým ani pozhovárať.

Tieto dni boli také strašne dlhé. Čo aj jeden alebo druhý lekár chvíľu pri chorom posedel, tým málo času ubehlo.

„Keby pán mal ženu podľa stavu svojho a podľa rokov,“ hovorili bírešky, „sedela by teraz pri ňom, a všetko by mu bolo ľahšie. Takto on sa tu trápi sám a ona že sa u grófky Ž. tak zabáva, akoby nič.“

Však dvakrát prišla pozrieť; raz si ju dal sám pán zavolať, druhý raz bez volania. Dvorský povedal, že potrebovala peniaze a prišla sa odobrať, chcela do kúpeľov.

Pán bol tuším zlej vôle, nepustil ju; ba že jej povedal: „Keď ma teraz odídeš, môžeš sa viac nevrátiť.“ Tak zostala pani pár dní v kaštieli.

Dočula sa pánova ďaleká sesternica z Moravy, aké sa mu stalo nešťastie; prišla bratanca navštíviť. A keď videla, ako sa jej veľmi potešil, a že, hoci je bohatý, predsa je len opustený, chcela zostať, že ho vyopatruje. Bola to už obstarná žena v krátkom kožúšku a riasenej sukničke, vedela len moravsky hovoriť. Nikdy s pánmi nemala do činenia.

Snáď by pani grófka nebola dbala, keby jej muža vyopatrovala a keby jej tento dobre zaplatil; ale pán chcel, aby ženu privítala ako jeho rodinu a tak aj s ňou zaobchodila. To mnoho od nej žiadal.

Povedala mu, aby nezabudol, že ona je grófka, ktorá sedliakov len za sluhov mávala. A on jej zase povedal, že sa mala za sedliaka nevydávať, že však vedela, koho si berie. Tak sa rozišli.

Pán nechcel sesternicu dať preč; pani grófka že s ňou nemôže byť pod jednou strechou. Napísala mužovi lístok a odišla, a pán už pre ňu neposielal.

Ale dozvedela sa Rudohorská, že nechtiac spravila medzi manželmi rozbroj; prosila pána, aby všetko napravil. Hovorila mu:

„Nemal si si ju brať, keď sa do tvojho stavu nehodila. Nebrali ste sa z lásky, nie ste jeden druhému na potešenie. Ona je mladá, neskúsená, ešte samý oheň a kvet, a ty si už v rokoch. Nemáš ženu pre seba, len na zábavu druhým. Pekne si ju obchádzaj, lebo si starší, máš mať väčší rozum. Ona sa do tvojho stavu nevpraví, ty sa musíš vpraviť do jej stavu. Nezabúdaj, že boli do nedávna časy, kde pán držal nás sedliakov len ako tú nemú tvár. Nuž oni tí páni dodnes nemôžu uveriť, že sme si pred Bohom všetci rovní; a tak vychovávajú svoje deti. Nie je tvoja žena zlá; ona je len zle vychovaná a zo zlej krvi. Krv sa nezaprie. Daj si pozor, aby tvoj synáčik, až ti ho dá Pán Boh dochovať, nehanbil sa dedov v hrobe. Ty si zhrešil, keď sa ťa chytila pýcha, teraz musíš niesť.“

Nepovedal pán sesternici ani slova; ale krvi by si sa mu nedorezal. Prosil ju, aby išla domov k dcére odobrať sa a poriadky porobiť a potom aby prišla k nemu, že ju do smrti bude opatrovať.

Nechcela pristať. „Pôjdem,“ hovorila, „ale len pozrieť, čo doma robia, a vrátim sa k tebe, dokiaľ ozdravieš a so ženou sa zmieriš. Tvojej mladej panej zavadzať a rozbroj medzi vami robiť nebudem. Ty však už nikdy šťastný nebudeš; ale staraj sa, aby aspoň ona bola, a aby sa vám syn vydaril.“

Nuž vrátila sa Rudohorská do kaštieľa, začala opatrovať pána. Najprv sa lekári len usmievali; ale keď videli, ako im ide po ruke a ako ju pán poslúcha, chválili si ju. Jeden povedal: „Niekedy je aj taká baba dobrá.“

Pán písal žene dva listy. Keď sa dozvedel, že sa predsa do kúpeľov vystrája, poslal koč pre svojho synáčika a jej hodne peňazí na cestu.

Začala Rudohorská malého synovca sama opatrovať, spievala mu české piesne, vyprávala s ním aj hodiny. Naložil pán, aby s dieťaťom každý len po slovensky hovoril. A hľa, keď dieťa nepočulo viac tri reči, rozviazal sa malý jazýček; dohoní cez zimu, čo zameškalo — lebo medzitým prešlo leto i jeseň. Až sa mu zjari mamička vráti, nájde z neho dobrého Slováka.