ZlatýFond.SME.sk - zlatý fond slovenskej literatúry

Bolo také pekné letné odpoludnie; ľudia povychádzali na pole obzerať úrody. Medzi tými, ktorí sa tiež strojili, bol aj gazda Petráš. Priam ako oblieka kabát, vníde do izby Metod.

Nebolo Petrášovi ľahostajné — hoci sa tak staval — že susedov sluha toľko dobrého preukazuje jeho synovi, že ho dosť dobre cez zimu naučil litery skladať i písať. Bol on pyšný sedliak, a dosť ho mrzelo, že mu syn musí zostať taký sprostý. Návšteva Metodova bola mu teda milá; vedel, že ide za synom, ale chcelo sa mu samému s ním pohovoriť. Ponúkol miesto na lavici, i sám si sadol.

„Samko príde hneď,“ ospravedlňoval syna, „kamsi vyšiel, a však vieš, že jemu to dlho trvá, než sa vráti.“

„Bude aj lepšie,“ usmial sa mladík. „Je mi milé, že som vás našiel, sused, a že jeho tu niet; prehovorme spolu rozumné slovo, ktoré mi už dávno na srdci leží.“

Zadivil sa sedliak, aké slovo má mladík k nemu.

„No tak, čo chceš?“

„Premýšľali ste už, čo bude z vášho jediného syna ďalej?“

Muž prekvapene pokrčil plecami.

„Žobrák!“ preriekol sucho. „Môžem ja za to? Však čiastku mu nechám; ale čo s ňou spraví? Sedliak z neho nikdy nebude.“

„To si aj ja myslím; a počul som, že si chcete zaťa vziať do domu. Dokiaľ má Samko ešte matku a vás, to ide; ale čo potom, až sa pominiete? Bude odkázaný na milosť a nemilosť ostatných, zle s ním naložia; a je to váš jediný, prvorodený syn.“

„Prečo mi to hovoríš?“ podoprel sedliak hlavu do oboch rúk. „Myslíš, že mňa to dosť netrápi, keď sa na neho pozriem? — Načo je na svete?“

„Nepýtal sa na svet!“ vážne odpovedá mladík. „Vy, sused, ako otec, najmenej máte právo tak hovoriť. Keď mu Boh dal život, istotne má pre neho na zemi nejakú prácu; no i vy ste mu ho dali, a je vašou povinnosťou, aby ste mu k nej dopomohli.“

„Ľahko tebe hovoriť, keď si zdravý; no, čo mám s ním začať ja?“

„Ak chcete niečo pre vášho syna urobiť, mal by som radu.“

„Chcem, len povedz;“ muž vzal mladíkovu ruku do svojich.

„Bývate na ceste, všetci ľudia z fílie^[10] idú tadeto okolo. Pristavte mu tam k tej komore izbietku, a otvorte mu skliepok.^[11] Môže predávať masť, múku a čo také. Chodíte často do mesta; čo treba, doveziete mu. Keď pár sto zlatých vložíte do toho, zaistíte synovi budúcnosť. Dokiaľ ste ešte vy, môže sa s vami chovať,^[12] opatríte ho; zatiaľ dospeje v muža, a však nie je ináč chorý, a pekný mládenec je z neho, rada si ho i poriadna dievčina vezme, keď bude vedieť, že ju vyživí.“

„Čítať som ho už s pomocou Božou naučil,“ pokračuje mladík, medzitým čo sedliak len hlavou krúti a celý zadivený na neho hľadí. „Hovoril som so starým Dávidom o ňom; je ochotný naučiť ho rátať aj predávať, a však viete, že židovi sa nikto v obchode nevyrovná. Tak premýšľajte o tom; ide Samko, nechcem, aby vedel, čo sme hovorili, až keď sa rozhodnete. Zavediem ho trochu do hája.“

Než sa sedliak nazdal, bol už v izbe sám. Videl cez okno, ako Metod drží Samka okolo pása, a vo veselom rozhovore s ním vedie ho sadom, až mu i zmizli spred očí.

„Čo mi to on povedal — a ako hovorí, ani kniha! Kto by si také niečo pomyslel? Ba načo ten chasník na všetko príde! To je ako s tým zasypaným močiarom. Samko hovorí, že musel mnoho sveta prejsť a veľa skúsiť. — Ale má pravdu; a ja by som sám bol rád, keby z chlapa ešte niečo bolo.“

Vyhľadal si sedliak ženu, zavolal aj ju na pole. Ale málo dnes z úrod videli; lebo sa len radili a radili, a sedliačka až tak omladla tou nádejou, že z jej miláčika ešte čosi bude v živote.

*

Medzitým sedeli tí dvaja, o ktorých oni spolu rozprávali, v neďalekom dubovom háji, okolo nich kŕdeľ detí, a Metod im rozprával.

Všetky deti v dedine poznali Ondrášikovie Metoda, lebo vraj deti a psy vždy vybadajú, kto je k nim dobrý, a berú sa za ním. Vykopal im za svojím brehom v potoku štvorhrannú jamu, aby sa mohli kúpať; aj hať im spravil, aby lepšie mohli chytať rýbätá. Na poli neraz pomohol malým pasákom z ťažkostí. Na jar, keď mal podvečer trochu času, narezal si vŕbových prútov, robil z nich píšťalky, z bazových konárov striekačky a pukačky,^[13] teraz zase z orechov grumble;^[14] mal toho vždy plné vrecká a delil medzi ten malý, darov žiadostivý národ. Behali za ním ako psíky, a kade išiel, či dedinou, či poľom, vždy bolo počuť: „Ujček Metod! Ujček Metod!“

Neraz, keď mu gazdiná dala na pole chleba so syrom na olovrant, rozdelil ho chudobným husiarom.

No deti mali kráľovskú radosť, keď tak, ako i dnes, mohli sa dostať k nemu, posadať si k jeho nohám a počúvať.

Veď také rozprávky rozprávať, ako ujček Metod, nevedel nik na svete! — To bola medzi nimi všeobecná mienka.

Na neďalekej lúčinke pásli sa ovce i kravy, popriväzované o koly, a deti, sediac ticho ako peny, počúvali i teraz rozprávku.

Jeden z chlapcov našiel mladú, mŕtvu lastovičku. „Ak chcete, budem vám rozprávať voľačo o lastovičkách,“ povedal ujček Metod; a deti: „Áno, áno, o lastovičkách!“

„Tak počúvajte, ako prišli lastovičky domov.

Ďaleko, ďaleko, tam kde o Vianociach stromy kvitnú a ovocie zreje, tam, kde je toľko krásneho a takého kvietia, akého u nás nechyrovať — no i toľko hadov, že až hrôza na človeka prichádza — tam v ďalekej Afrike mali lastovičky veľké zhromaždenie a snem.

A bolo vám to krásne zhromaždenie. Všetky lastovičky sa najprv okúpali v rose, okefovali si svoje hábiky,^[15] a teraz každá z nich vyzerala ako také poriadne dievčatko: čierne vlásky hladunko učesané, čierne kabátiky ani z aksamietu, čierne očká, ružová vestička, biele náprsenky a suknička s dlhou vlečkou — ako nejaká veľká pani.

Zletovali sa na ten snem zo všetkých strán, po stách, ba i po tisícoch. Keď už boli všetky, tak začalo zhromaždenie.

Začali ho spevom a modlitbou. Kto neverí, že sa lastovičky modlia, nech sa ich opýta, a nech si to nájde v Božom slove napísané. Ja istotne viem, že sa modlia, i že poslúchajú Boha, svojho Stvoriteľa.

Nuž teda začali spevom a modlitbou. Potom, keď všetko stíchlo, oznámili im správu, že keďže je už čas, opustiť Afriku a vrátiť sa do starej vlasti, že teraz má byť porada, ktorý deň a hodinu začne odlet, a že dostanú pokyny a rady, ako sa na tej ceste správať.

Jednohlasne vyvolili najprv lastovičky starších správcov medzi sebou, a potom ich zase ticho počúvali.

Zajtra, keď ľudia budú počítať prvého, povinné ste všetky dostaviť sa na miesto každoročnej schôdzky. Ktoré sa oneskoria, zostanú v Afrike.

Poletíme najprv krásnymi krajinami, až prídeme k veľkej vode; — tá voda sa menuje more. Hľaďte sa všetky držať pohromade, tak ako vás podelia; lebo, ktorá zaostane, tá ani jedna nie je istá pred divými vtákmi. Pred tisíc lastovičkami majú i dravé vtáky strach; jednu alebo dve — pohltia.

Kým ešte poletíme krásnymi krajinami, musíte dobre počúvať na povel, a často a dlho spoločne odpočívať. A keby aké veľké množstvo múch bolo okolo vás, nesmiete sa nimi objedať, aby ste nestučneli, a neboli potom priťažké.

Pri mori budeme mať zase zhromaždenie; odovzdáme sa do Božích rúk, lebo nastane pre nás nebezpečná cesta. Nikde neuzriete ničoho, len vodu a vodu, ustať v lete nesmiete, lebo nebude si kde sadnúť.

Všetko závisí od nášho Stvoriteľa; preto len tá lastovička preletí cez more a dostane sa do nového domova, ktorá bude najlepšie poslúchať nám dané Božie zákony a najviac sa modliť. I teraz sa pomodlíme.

Nuž pomodlili sa, zaspievali; snem sa skončil.

Na druhý deň až sa tak všetko černelo na brehoch veľkej, krásnej rieky. Priletelo najskôr sto, potom tisíc lastovičiek, potom päťtisíc, potom desaťtisíc, potom stotisíc, a potom ich už bolo toľko, že by ich nikto nespočítal. Vyzeralo to ani nejaký vojenský tábor. Medzi tým zástupom preletovali šedivé lastovičky, robili poriadky — menovali vodcov. No boli tu i biele lastovičky, také bielučké a čistučké, že sa zdalo, akoby nikdy zemský prach na ne nepadol. Tie preletovali medzi tými podelenými plukmi a napomínali k modlitbám a poslušnosti voči svätému Stvoriteľovi, živému Bohu.

Pretože i medzi lastovičkami sú chlapci a dievčatká, nuž tí chlapci bavili sa medzi sebou, merali si krídelká, ktorý má dlhšie, ktorý bude môcť viac preletieť. Rozprávali si, že to more preletieť, to vraj nič nie je; — nevídali, more! Robili si medzi sebou známosti, pustili sa i do pasovania, aby vraj vedeli, ako bojovať s dravcami.

„Nechajte to!“ napomínala stará, šedivá vodkyňa. „Veď vy nemáte bojovať; Boh bude bojovať za vás, len prosiť Ho musíte a veriť a letieť. Keby ste s každým dravcom chceli bojovať, nikdy neprídete do cieľa.“

Tie dievčatká si zase šepkali medzi sebou, aké ktorá má šaty, ktorá má hladšie učesanú hlavičku, belšiu náprsenku a dlhšiu vlečku.

Priletela k nim biela lastovička a vraví vážne: „Na Boha myslite a na tú ďalekú cestu; krása pred záhubou nezachráni, a ak niektorá z vás padne do toho mora, zahynie aj s tou svojou krásou.“

Pohľadali si staré lastovičky každá svojich chlapcov a dievčatá, ponaprávali obzvlášť na chlapcoch — ktorí sa celí rozcuchali — všetko, čo treba. Pomodlili sa, zaspievali a: „S Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ zaznelo z tisícich a tisícich hrdielok.

Slnce sa zatmelo od toho čierneho oblaku. Prestávali ľudia pracovať, hľadeli na ten oblak a hovorili: „Lastovičky idú domov.“

Ach, pekná to bola cesta letieť tými krásnymi krajmi, až po more, pekná už i pre nové a nové známosti, ktoré si lastovičky medzi sebou robili. Na povel vodkýň muselo sa často a dlho odpočívať, takže skoro ani jedna lastovička necítila únavu.

Zrazu uvideli v diaľke more. „Odpočívať!“ znie rozkaz. Mnohé najradšej by sa pustili hneď ďalej, ale vodcovia, že nie; treba oddych krídlam a posilu v spoločnej modlitbe.

Prezerali vodkyne celý tábor. Kto vraj má čo akú malú odreninu, alebo snáď pierka nalomené, alebo čokoľvek choré, nech to povie, zhromaždenie bude naň čakať, kým sa celkom uzdraví.

Tu niektoré vyznali, ale iné nepripisovali tomu dôležitosť. Nevídali! Odreniny — to sa na tej ceste zahojí!

Iné zase, neposlušné, keď tak mnoho múch tu bzučalo okolo, nemohli sa zdržať, a len ich hltali a hltali. Napomínanie bielych lastovičiek, že len ten — kto vie seba zaprieť a krotiť svoje žiadosti — preletí cez more, pustili jedným uchom dnu, druhým von. Ony za tých pár dní, čo tábor odpočíval na pobreží, tak stučneli a zleniveli, že, kam sadli, tam driemali; a keď nedriemali, tak len po tých muchách škúlili. Driemali aj, keď bolo zase veľké modlitebné zhromaždenie; áno, keď sa všetky modlili, ich hlas si nepočul, a i keď spievali s ostatnými, len po tých muchách túžili.

„Tak teda v mene nášho Stvoriteľa ideme ďalej!“ zaznelo táborom.

„S Bohom, Afrika! S Bohom, Afrika!“ volalo zase tisíce hrdiel. „Cez to more, cez to more ideme domov!“ a ozvena odpovedala: „domov…!“

Presvedčili sa tí chlapci, ktorí to tam pri rieke povedali: „Nevídali! more,“ že to more je veľké; a aké veľké!

Leteli dlho a nikde nič nevidíš, len vodu a vodu. Nohy i krídelká také boli ustaté! Hlavičky umdleno začali klesať, oči túžobne vyzerali, ach, vyzerali miesto odpočinku, a vodcovia vždy len velili: „Letieť, letieť!“

Tie, ktoré si na pobreží nevšímali svoje odreniny a nalomené krídelká, padali jedna po druhej do zelenej vody. Keď padla niektorá zdravá, chvíľu niesla ju voda, potom novou silou vzchopila sa zase; ale ony sa nemohli vzchopiť, tonuli a zahynuli.

Tie muchami vytučené lastovičky zaostávali po jednej najprv málo, potom viac, sila ich opúšťala. „Počkajte nás, počkajte!“ volali, prosili — márne! Rozkaz vodkýň znel: „Letieť, letieť!“ a bol to rozkaz Boží, lebo Boh každej poslušnej lastovičke vymeral a do krídeliek dal práve toľko sily, koľko potrebovala na preletenie mora; ale každou chvíľočkou tej sily ubúdalo, preto nesmela sa baviť a postávať.

Úbohé, neposlušné lastovičky! Tam na brehu nevedeli odolať telesnej žiadosti, a teraz boli priťažké do letu, a následok tej žiadosti bol, že ich telo stiahlo do mora. K tomu prišla zrazu búrka, lejak, víchor. Na stá a stá lastovičiek padalo do mora. No, ktoré boli poslušné a vedeli sa modliť, zase sa len vzchopili. Ale z tých neposlušných sa už ani jedna nevzniesla hore; pre tú svoju neposlušnosť umierali v tých strašných hlbinách. Neuvidia nikdy svoje rodné hniezdočká; nikdy, nikdy neprídu domov!

Keď bolo s lastovičkami najhoršie, uvideli z diaľky plávať loď. Posadali si, kde ktorá mohla. Ó, to bola radosť! Námorníci na lodi sa síce z toho veľmi netešili, ale cestovatelia a deti, ktoré sa na tej lodi viezli, radovali sa z ich milého štebotania a odkazovali po nich pozdravy domov do rodného kraja. Keď si jedny na lodi odpočinuli, sadli si zase druhé, tretie, a tak sa všetkým uľavilo.

No, ešte jedna búrka s víchrom preriedila rady vtáčieho tábora. Zdalo sa lastovičkám: „Nie je možné, musíme už všetky zhynúť!“

„Nezahynieme!“ volali biele vodkyne; „len veriť a poslúchať, Boh nás posilní!“

„Zem! zem!“ zakričali vtom prvé tisíce. Zajasal celý tábor. Zobrali vtáčatká všetku poslednú silu — a okrem tých, ktoré v poslednej chvíli stratili vieru a nádej v Božiu pomoc, a tak i sila ich opustila, a ony popadali a pohynuli, temer pri samých brehoch Európy — nuž okrem týchto, všetky šťastne dosiahli zem a rozložili sa k dlhému, radostnému odpočinku.

Keď okriali, ožili, bolo zase zhromaždenie. Začalo sa s modlitbou a jasavým spevom chvály oproti dobrému Stvoriteľovi, ktorý im tak predivne pomohol.

Potom zase čakala dôležitá práca a porada.

Dosiaľ leteli všetky spolu, teraz nastalo triedenie. Každá lastovička musela udať svoje rodisko.

Boli tu lastovičky anglické, francúzske, ruské, nemecké, talianske, rakúske, uhorské a medzi týmito boli aj lastovičky české a slovenské. Tak ich teda roztriedili najprv podľa krajín, potom podľa krajov, a nakoniec podľa miest a dedín.

Poďakoval sa celý tábor šedivým vodkyniam; prijal napomenutie, aby, keď ktorá príde domov, prišli s veľkým jasotom a oznamovali ľuďom leto. Pozdravili sa navzájom, a už letia, kam ktorá v šíry svet. Ešte v lete volajú jedna na druhú:

„Vy kam?“

„Do Petrohradu, do Moskvy!“

„A vy kam?“

„Do Paríža!“

„A my do Prahy!“

„My do Viedne!“

„My do Ríma!“

„S Bohom leťte, s Bohom leťte!“

Keď sa už jedny od druhých oddelili, a — ktoré užšie spolu patrili, k sebe sa pridružili — začali sa české lastovičky so slovenskými rozprávať.

„Kam idete vy?“

„My do Viedne.“

„A kde tam bývate?“

„My sme si postavili hniezda na Votívnom kostole. To je kostol, postavený na pamiatku, keď raz chcel zlý človek zabiť cisára, nedal mu to Boh. Je pravda, neradi nás tam ľudia videli; ale my sme sa pýtali Pána Boha, či smieme, a On, že áno — nuž tak bývame. — A tieto tu až na samom vrchu Štefanskej veže. — A vy ste skadiaľ?“

„My zase bývame v Prahe na Hradčanoch, to bol kedysi hrad, kde bývali českí králi — a na Svätovítskom kostole. Neraz sme si už mysleli, že by sme tým ľuďom pomohli stavať — keď ten kostol už viac než sto rokov stavajú — aby raz boli hotoví.“

„My zase letíme do Trenčína.“

„To je kde?“

„A — na Považí.“

„A my letíme do Pešti; tam je dobre bývať, lebo pri Dunaji je všade dosť komárov.“

„Bývate snáď na Budínskom hrade?“^[16]

„Ó, nie, tam nám bolo smutno.“

„A vy ste skadiaľ?“

„My sme z dedín, máme blízko k sebe; len cez vŕšok preletíme, už sme jedna pri druhej.“

„No — tu je hranica; musíme sa rozlúčiť. Pamätajte na nás; Boh vás sprevádzaj!“

„Boh vás sprevádzaj!“

Tak prišli lastovičky z Afriky cez to ďaleké more, každá do svojho kraja, do svojho mesta a dediny, áno, každá priamo až do svojho hniezdočka. Prišli aj do našej dediny, do našich domov. Prišli s veľkým jasotom. Vítali sme ich tiež radostne:

„Ach, lastovičky prišli, bude leto!“

*

„Nuž tak prišli lastovičky domov,“ — končil Metod. „No ako raz vy prídete domov? Alebo myslíte, že ste už doma, že tu na večné veky budete bývať?“

„Nebudeme,“ zamysleli sa staršie deti, „lebo musíme umrieť.“

„A kam potom?“

„Do hrobu!“ — volali jedny.

„Do neba!“ zase druhé.

„Áno, v nebi je náš domov. No myslíte, že prídete iste do neba? — Čo tie lastovičky robili na ceste?“

„Ony sa modlili, — ony poslúchali,“ ohlásil sa malý chlapček; „nejedli mnoho múch.“

„Tak hľa, vidíte, ak chcete prísť do neba, aj vy musíte poslúchať, čo Pán Boh káže, a nesmiete to robiť, čo On zakázal. — Teraz mi povedzte ten veršíček, čo som vás učil.“

„Prišiel Syn človeka, aby hľadal a spasil, čo bolo zahynulo.“

„Či viete ešte, kto je to ten „Syn človeka“?“

„Pán Ježiš Kristus!“ volali deti.

„A koho to prišiel hľadať?“

„Nás.“

„Áno, nás. On prišiel, ako som vám už povedal, umrieť na kríži za vaše a moje hriechy, a zhľadáva nás. Kto v Neho verí, ten ide za Ním, ten už nemusí umrieť za svoje hriechy; on nič nepotrebuje, len — ako tie lastovičky — poslúchať. Tak Pán Ježiš dovedie ho domov do neba; a to bude veľká radosť; tam každý zaletí do svojho domčeka, ako do hniezdočka.

No, ale už choďte — váš dobytok je nepokojný — a nezabudnite, ako prišli lastovičky z tej ďalekej krajiny domov, a majte ich rady, ctite si ich, že tú ďalekú cestu prekonali, lebo to sú tie poslušné lastovičky; tie neposlušné utonuli v mori a tam sú pochované.“

Rozbehli sa deti na lúku za dobytkom, mládenci zostali sami v hlbokom zamyslení.

„Počuj, Metod,“ povie zrazu Samko, „to je akási neobyčajná rozprávka. Ak je to obraz nášho odchodu do neba, to my tu u nás v Hradovej nie sme ešte ani na ceste.“

„Tak, myslíš? A prečo?“ perami mladíka preletel pekný úsmev.

„Nuž tie lastovičky začínali všetko s modlitbou, ony sa k odchodu hotovili; a my tak žijeme, akoby sme ozaj tu na večné veky mali bývať — a predsa máme v dedine cintorín. — My nič nezačíname s modlitbou.“

„A prečo nezačínate? Nie je Boh dobrý? Nie je On hodný, aby ste Ho chválili? Nie je On všemohúci, aby ste si všetko od Neho vypýtali?“

„Je; ale my na Neho nemyslíme.“

„Samko, tie lastovičky mali snem a modlitebné zhromaždenie, prv než leteli domov. Bolo by síce slušné, aby sa celá vaša dedina zišla dohromady s tým úmyslom, odovzdať sa na modlitbe Bohu a prosiť Ho, aby vás cez to more šťastne preniesol k brehom večnej spásy. No, keď tak neučinia všetci razom, nemohli by sme začať my dvaja, nemohli by sme to urobiť hneď, teraz?“

„Hneď, a tu? To by snáď malo byť v kostole!“

„Sme i teraz v chráme, vystaval si ho Boh sám, a On je na každom mieste, nemyslíš?“

„To je pravda; no ja sa neviem modliť.“

„Chceš sa dať vtáčikom zahanbiť? Lastovičky vedia povedať svojmu Stvoriteľovi, čo potrebujú, prečo nie ty? On je ako Otec, a dobrý Otec. Poďakuj Mu za to, čo všetko ti dodnes dal; odpros Ho, že si na Neho nemyslel, a popros, aby ti od dneska pomohol tak žiť, aby si raz prišiel domov.“

Už sa hodne zvečerilo, keď sa oba priatelia vrátili.

Zamyslený Samko nevidel, akí boli rodičia veselí a k nemu dobrí; on videl pod návratím^[17] hniezdo a sem-tam preletujúce pekné vtáčatko; jemu vždy znelo v mysli:

„Tak prišli lastovičky domov.“

„Ach,“ vzdychol si z hlbín duše, „tu som ich mal každý rok a nevedel som, že mi ich posiela Pán Boh ako živé napomenutie, že i ja mám raz prísť domov a že sa mám chystať na tú cestu.“

„Čítajte Slovo Božie vo vašich domoch, nájdete Krista; On vás spasí a naučí, ako máte ísť domov, skrze svojho Ducha!“ povedal Metod, keď sa rozchádzali.

On chcel poslúchnuť a čítať najprv len sebe, veď — neznal ešte dobre Písmo. Potom, keď sa naučí, budú ho i druhí počúvať, budú!